Začalo to nevinne. Na prázdninách u rodičov v malebnej dedinke na východe prišlo na návštevu miestne dievčatko s krásnym bielym psíkom neurčitej rasy a pôvodu. Dcéra sa doňho okamžite zamilovala a celý čas sa od neho nepohla. Dojatá manželka pri pohľade na dcérku urobila rozhodnutie – kúpime si psa!

 

 

Kapitola 1. Výber plemena

Ako čerství vidláci (pozdravujem Chezusa) sme usúdili, že aj tak sme poslední na ulici, čo ešte psa nemajú a pri čerstvo postavenom nekresťansky drahom plote od ulice je na to najvyšší čas. Veľkosť plemena nebola nijako limitovaná.

Priznám sa, že o psoch viem veľké hovno. Manželka si to síce nechce priznať, ale podozrievam ju, že je na tom rovnako. Prvý vstup do rozhodovania bol jeden z najpodstatnejších – čo majú susedia na ulici. Polovica má pouličné zmesi, polovica má seriózne plemená. Nie sme predsa žiadni lúzri, pouličné zmesi sme vylúčili. Poďme na plemená susedných psov:

Rotvajler – nie! Keď ho suseda nezavrie do voliéry, bojíme sa aj zazvoniť na zvonček. Tvrdí síce, že je to milý psík a deti sa s ním hrajú v záhrade, ale to tvrdia aj majitelia pitbulov.

Čivava – napísal som to sem, lebo jedna sa tam skutočne vyskytuje. Musím povedať, že je to bezkonkurenčne najhlučnejčí pes na ulici. Asi toľko o tom...

Doberman – aspoň sme si dlho mysleli, že je to doberman. Dobermana sme vylúčili, lebo je vraj oprsklý, keď naňho človek nie je tvrdý a môže potom ublížiť deťom. Doberman však ani po roku nevyrástol a vyzeral skôr ako taký väčší jazvečík v tvare dobermana. Bol neskutočne hlučný a agresívne štekal na všetko živé na ulici. Začali sme susedu upodozrievať, že má nejakého sofistikovaného kríženca. Ako sme sa oveľa neskôr dozvedeli, je to čistokrvný jagdteriér.

Jazvečík – manželka ho ako dieťa mala a bola tomu celkom naklonená. Ako sme sa však intenzívnym gúglením dozvedeli, nie je vhodný pre prvochovateľov. Čo sme si práve v tejto chvíli sebakriticky priznali, že sme. Teda vtedy ešte „budeme“ (tu by sa hodil nejaký anglický exotický gramatický patvar na spôsob „we were about to be“).

Labrador – jéé, ten je krásny a milučký. Susedka hovorí, že má rád deti, nechá si od nich robiť čokoľvek, poslúcha (teda pokiaľ im neujde na ulicu, potom ho naháňajú pol dňa po poliach v okolí) a hlavne neotravuje zbytočným štekaním. Ale ako nám ujo gúgl povedal, prípadnému zlodejovi vo svojej nekonečnej dobrote ešte aj ukáže, pod ktorou rohožkou sú kľúče.

Takže žiadneho suseda kopírovať nebudeme... Nebudeme môcť prijímať cenné rady o výchove psa. Nesmelo som navrhol - a čo tak nemecký ovčiak? Kdeže! Príliš obyčajný! A taký československý vlčiak? To už bol taký malý inception. Manželka po niekoľkých týždňoch gúglenia informácií a fotiek o posledne menovanom došla s pevným rozhodnutím – na internetoch píšu, že československý vlčiak je príliš plachý, chcem švajčiarskeho ovčiaka! Full stop. Koniec diskusie. Vraj je priateľský k deťom, nepriateľský k cudzím, rýchlo sa učí, inteligentný s dobrou pamäťou a iné marketingové chytáky chovateľov, ktoré za tých pár týždňov naštudovala a stotožnila sa s nimi. A hlavne – je vhodný pre prvochovateľov! Bingo!

Kapitola 2. Kupujeme šteniatko

Nastala fáza intenzívneho gúglenia po chovateľských fórach, čítania zaručených rád o tom, kedy a kde psa kúpiť a kedy a kde psa nekúpiť, prehľadávania bazošov a podobných portálov. Zistili sme, že keď niekto ponúka psa na krytie, tak to ho nepredáva, takže je dosť trápne mu volať. Tiež sme zistili, čo znamená p.p. Ak je v inzeráte napísané „bez p.p.“, tak je pes lacnejší. Ak má pes p.p., tak všetci bez výnimky majú rodičov šampiónov a stoja zhruba tak 5-krát viac ako tí „bez p.p.“. Ako sme zistili, šampión je víťaz výstavy psov. Nikdy som na takej výstave nebol, ale predpokladám, že víťaz je asi najkrajší a najmúdrejší pes daného plemena vyskytujúci sa na výstave. Pri tom počte inzerátov na šteniatka šampiónov musí byť tých výstav na Slovensku minimálne tak 120 ročne a vždy vyhrá iný pes. Dobre, skrátim to. Rozhodli sme sa pre „bez p.p.“, čím sa počet inzerátov nečakane výrazne zmenšil. Dokonca už sme si ani nebohli vyberať, či dlhosrstý alebo krátkosrstý. Všetky weby odporúčajú prvochovateľom kupovať šteniatko na jar. No ale čo s tým, keď sa v septembri objaví inzerát na čerstvé šteniatka za rozumnú cenu v rozumnej vzdialenosti (100km)?

Naložili sme teda do auta dve tretiny nažhavených detí, do kufra dali veľkú krabicu, do ktorej zvyšná tretina detí urobila diery na vzduch nejakým mne neznámym nástrojom (podľa veľkosti to musel byť minimálne rýľ alebo obojručný meč). Deti sú zvyknuté na rovinu a diaľnice, takže prvý bonus nastal po odbočení z diaľnice do hôr česko-slovenského pohraničia, kde sa dcéra dogrcala na jednom z mnohých „horských prechodov“. Po krátkom hľadaní (bez GPS) sme na okraji mestečka našli ten správny rodinný dom s veľkým dvorom. Na ňom sa pohybovalo 8 bielych chumáčikov presne ako na úvodnej fotke. Chovateľ povedal, že náš má na krku žltú stužku, tak sme hľadali chumáč so žltou stužkou. Deti boli celé vo vytržení z toľkých šteniatok, no proste doják jak z amerického filmu. Našli sme ho pri vchodových dverách, ktoré boli neskutočne zajebané od blata. Vraj ani šteniatka ani ich matka nikdy nespia v búde. A keď prší, prídu si blato vytrieť do vchodových dverí (vtedy som netušil, že je to dedičné). Tak sme si teda prevzali šteniatko s očkovacím preukazom, zaplatili, na krk sme mu dali starostlivo vybraný obojok (má ho dodnes), zavreli ho do krabice a išli sme domov. Psíček pekne spinkal a ani raz sa neposral... (takže očakávaný druhý bonus sa nekonal).

Kapitola 3. Chov šteniatka

Jednoznačný postoj „pes má byť vonku“ vyústil do dilemy, kam s ním začiatkom jesene, keď vonku nemáme nič, čo by len vzdialene pripomínalo búdu alebo miesto chránené pred vetrom a dažďom súčasne. Takže išiel do pivnice. Krabica z auta poslúžila ako búda, miska na cerálie zase na granule. Samozrejme do rána bola celá pivnica dôkladne osraná a ošťatá, bolo treba obmedziť výbeh = rozmiestniť skrine a detské ohrádky tak, aby sa nedostal úplne všade. Veľká pasca na prvochovateľov je tabuľka dávkovania granúl na obale. Na ose X je hmotnosť psa, na ose Y je vek. Tak sme si zobrali 3kg a 2 mesiace a dávali sme mu 30g denne. Aj sa mi to zdalo málo, ale veď však odborníci vedia asi lepšie ako ja. Prd makový. Keď som v práci hovoril, že máme šteniatko a nejaké je stále malátne, jeden kolega mi vysvetlil, že tá hmotnosť v tabuľke je hmotnosť plemena v dospelosti. Ujo gúgl povedal, že je to 45kg... a kurva... číslo v tabuľke na týchto súradniciach bolo niekoľkonásobne vyššie (ešte vždy mi nedocvaklo, že dve mladšie deti dokopy vážia okolo 30kg a aké fyzikálne prekvapenia ma ešte čakajú). V každom prípade šteniatko začalo očividne prospievať a úsilie venované upratovaniu hovien v pivnici začínalo byť neúnosné.

Začali sme teda riešiť búdu. DIY návody na internete síce boli zvládnuteľné, ale náklady na materiál boli mierne povedané neprimerané. A pri lacnejších improvizovaných náhradách by to vyzeralo ako u kokotov na dvore škaredo. Dvaja kamaráti (gúgl a bazoš) mi prezradili, že asi 30 km od nás je stolár, ktorý vyrába psie búdy, striešky na studne a kadibudky za cenu porovnateľnú s nákladmi, aké by som mal na materiál. Objednali sme teda „búdu pre vlčáka“ - zateplenú za 150 aj s priečkou – aby mal predsieň aj obývačku (nech susedia závidia). Medzitým som bol na píle v susednej dedine nakúpiť dosky a hranoly na voliéru. Dodnes nechápem, ako sa mi ju podarilo samému zbúchať dokopy tak, že vyzerá nie ako UKND celkom dobre. Dobrá rada nad zlato – nechajte psa, nech vám zavadzia pri stavbe voliéry – bude to považovať za bezpečné miesto a ľahšie si na ňu zvykne. Tá obrovská vec, čo nám stolár naložil na prívesný vozík vo mne prvýkrát vzbudila podozrenie, že to, čo sa mi tmolí pod nohami, raz zaplní celú búdu. Ale že raz z toho vyrastie takéto teľa som teda nečakal.

Naivne sme si mysleli (na základe nadšených skúseností na chovateľských weboch), že spolužitie s inými domácimi zvieratami bude idylické. Preto sme ho nechali behať voľne medzi sliepkami, aby si na seba zvykli. Po tom, ako ho párkrát v sebaobrane ďobli do ňufáku, sa od nich držal bokom.... dokým nezistil, že je rýchlejší. Keď sme mu vyťahovali z papule našťastie ešte živú sliepku (pre ochrancov zvierat: sliepka žije dodnes), usúdili sme, že prišiel čas separácie výbehov. A následne obdobie zasypávania jám vyhrabaných pod plotom...

Tbc...