Ak ste žena, teraz sa pýtate - kam? Ak ste muž, asi vám došlo, že som bola vo Švajčiarsku. (Nie som sexistka, len vychádzam z empirických pozorovaní v mojom okolí.) V rámci známej internetovej premisy Dnes nemá nikto ničoho dosť, pretože všetci majú všetkého priveľa! sme teda logicky usúdili, že máme priveľa peňazí, a preto sme sa rozhodli vycestovať niekam, kde ich s láskou príjmu za svoje.


Išli sme 3 - tri ženy, tri blondíny, tri hviezdy Ružinova a priľahlých oblastí: jedna závislá na kofeíne, jedna foodie a jedna s iracionálnou záľubou nakúkať do obchodov a odchádzať o dvesto eur ľahšia. Takže primárne potreby neostávali nikdy opomenuté. Cieľom bolo mesto Bazilej, no nebránili sme sa ani spontánnym odbočeniam z diaľnice a navštíveniu iných malebných miest.


Neviem, či ste zachytili, ale Bratislava najnovšie nie je Zürich, čo sme si všimli už cestou. Napríklad na cene za WC. Začalo to nenápadne v Rakúsku s 50 centami, neskôr to prešlo cez sympatických 70 centov až po nesympatické euro. Ale kto ešte nikdy nezaplatil euro za uľavenie mechúru, nech hodí močovým kameňom. 


Cestou sme sa rozhodli pre pauzu v Salzburgu. Dorazili sme tam ešte predpoludním, tak sme si naordinovali prechádzku. Salzburg má krásnu záhradu so sochami jednorožcov, Mozartove gule, oranžériu, do ktorej sa nám nechcelo ísť a príjemnú taliansku kaviarničku Bellini, kam sa nám ísť chcelo. Povzbudené pravým espressom sme sa vydali na cestu k autu, ktoré sme rozumne zaparkovali mimo centra. Poviem vám, už nikdy nemusím ísť do Salzburgu, pretože pri hľadaní toho debilného Sparu, pri ktorom sme parkovali, sme videli celé mesto, industriálnu zónu, Kunsthalle, rodinné domčeky, parkovisko kamiónov a štyri pumpy. Rada pre ostatných - nenechajte si poradiť smer od drobnej zákernej babičky, ktorá vonia ako obrovský Bon Pari.


Keď sme konečne šťastlivo dorazili do Bazileja, vyrazili sme toto šťastie zapiť do nejakého rozkošného baru. Teda, bar bol taký, ako vídate v amerických sit-comoch - strašne štýlový a ľudia tam len neprirodzene postávajú, pretože si nemajú kam sadnúť. Terapia šokom nastala pri objednávke: dva Jamesony a jeden rum. Čašníčka zamrmlala nejakú sumu a zachytila som acht, tak si vravím - fajn, cena obsahuje osmičku. To, že pred ňou bola ešte trojka, mi mierne nadvihlo obočie a stal sa zázrak - jeden drink mi stačil na celý večer! Následne sme sa presunuli do trošku rozkošnejšieho baru s atmosférou (rozumej - výzdobu tvorili knihy), ktorý mal super fíčr - retro dídžeja s ADHD. Prejavovalo sa to tak, že každú pesničku nechal hrať cca 10-30 sekúnd a hral staré Destiny's Child, TLC, Fatman Scoopa a Tupaca. (Hovorím, retro.)


Čo sa týka Bazileja, asi neexistuje dôvod, aby ste tam šli. Mesto je fajn, s malebnými zákutiami, jedným bordelom a veľa obchodmi, ale takých je predsa na tisíce. Avšak videla som tam niečo, čo sa len tak nevidí - človeka s opačným kolenom. Opisoval to síce už Hrušo, ale považovala som to za výsledok jeho bujnej fantázie a bližšie nešpecifikovaných chemických aditív. Ľudia, ono to FAKT existuje. Minimálne v Bazileji. Keby ho niekto stretol pred 150 rokmi, už má trvalý príjem z full-time angažmá v cirkuse, no dnes chudák len musí žobrať ťažko zarobené franky od okoloidúcich. 


Čo sa týka Zürichu - to už je iná káva. Zürich je top. Má všetko - obrovské jazero uprostred mesta, operu, kaviarničky, luxusné butiky, veľa bicyklov a krásnych ľudí. Zeleň a kultúru, pokojnú a kozmopolitnú atmosféru zároveň. Dá vám pocit, že sa tu majú všetci dobre a preto tu chcete žiť a zdieľať to s nimi tiež. Inými slovami, keby som bola chlap a Zürich žena, zbalím ju a neopustím, minimálne pokým by mi neporodila aspoň dvoch dedičov. Tak, a teraz si môžete konečne poplakať nad tým, že Bratislava nie je Zürich.


Ešte by som sa vedela dlho rozplývať nad kvalitou nemeckých diaľníc, bizarnosťou švajčiarskeho jazyka (hovoria tomu nemčina, ale veľmi tomu neverím) a absurdnosťou parku v Rosenheime, ale mám pocit, že je už toho dosť, nad čím môžete premýšľať a tak sa len rozlúčim hashtagmi #roadtrips4eva #vsetkojezarohom #kupujbenzinvrakusku a môžete ísť.


(Btw toto píšem cestou vo vlaku do Košíc, takže ak by ich medzičasom anektovali Rusi a mne sa nepodarilo uniknúť, mala som vás rada.)