Tesne predtým, ako som sa vybral žiť do Dánska, ma „apá“ zobral na dlho sľubovaný trip do Rumunska. Cieľom bol Transfagarashan a Transalpina. Tieto cesty pozná veľmi dobre, nakoľko ich absolvoval už niekoľkokrát a stále sa tam vracia. Poďme ale pekne poporade
Streda - smer Arad. Mesto v Rumunsku na hraniciach s Maďarskom, takzvaná vstupná brána do Rumunska.
Okolo druhej-tretej poobede vyrážame. Ja, tato a môj ujo. Zloženie motoriek je jednoduché – Kawasaki Versys 650, ktorú sedlá moja riť maličkosť a 2x BMW R1200GS Adventure. Mám takmer polovičný objem, takmer polovičný výkon, ale zato takmer podobnú váhu. A to sa oplatí.
Motorky naložené, natankované a pripravené na cestu. Prvýkrát mám naloženú motorku vrátane bočných kufrov, ktoré sú po okraj naplnené oblečením. Lebo Rumunsko je nevyspytateľná krajina, kde môže byť okolo obeda kľudne 25 stupňov a v noci 5. Trošku divný pocit, motorka je zrazu pocitovo väčšia, širšia a menej obratná.
Prvá časť našej etapy je čisto diaľničný presun, takmer 450-500 km. Cesta ubieha celkom rýchlo, až kým sa dostaneme do Budapešti počas krásnej dopravnej špičky. To znamená, že tempo rapídne klesne. Najväčšou výhodou motoriek je prepletanie sa, takže kolóna nie je až taký problém ako sme si mysleli. Obzvlášť keď zabudnete na niektoré dôležitejšie predpisy, ktoré ku jazde na motorke až tak moc netreba. Aj tak nám to ale zoberie viac ako trištvrte hodinu navyše. Ku koncu Budapešti sa k nám pridali aj dve policajné motorky, ktoré ešte aj zapli sirény, aby sa autá uhýbali. Z pôvodných 3 motoriek sme skončili na 8mich, čo sa popridávali počas polhodinovej cesty Budapešťou, všetci schovaný za policajtami. Najvtipnejší boli tí vodiči, čo si myslia že sú niečo viac a odmietali motorky pustiť (takzvaný syndróm „Keď nemôžem ísť ja, nepôjdeš ani ty!“ – u motorkárov zvaný aj syndróm malého kkta penisu). Prebliknutie majákmi a siréna ich donútili zmeniť názor.
Počas tohto presunu mi skoro utrhlo ruku, lebo držať plyn celú dobu v jednej pozícií je celkom náročné na zápästie. Ako sa ukázalo, Kawasaki na diaľnici celkom žerie, takže sme každú hodinu a pol stáli. Kawasaki má tiež zníženú sedačku kvôli mame, takže mne tam nádherne tŕplo koleno, čo znamená že prestávky boli viac ako vítane.
Ubytko v Arade sme mali booknuté, pekný trojhviezdičkový hotel za 50€ pre tri osoby aj s raňajkami na noc znie ako pekná ľudová cena. Motorky odparkované pod kamerami, zamknuté poriadnymi zámkami. Podobné ako na bicykel, len reťaz váži asi 5kg.
Štvrtok – smer Transfagarashan
Štvrtok mal byť bez diaľnic, čo takmer vyšlo. Rovnako sme sa mali stretnúť aj so zvyšnými členmi výpravy, ako inak na veľkých BMWčkach. Tato nás zobral na cestu, ktorá by bola úžasná, keby ju takmer celú neprerábajú. Sranda bola keď nám v zúžení, v protismere pri krásnom prudkom stúpaní vybehla sklápačka. Ako to býva vo voľnej prírode, silnejší pes jebe vyhráva, takže sme museli motorky zapichnúť do járku. Akože skúste vyjsť z járku s motorkami čo majú od 250 do 350kg, plné nádrže a cestné gumy na mokrej tráve a do kopca. Na vrchole kopca, cez ktorý viedla cesta, nás čakalo prekvapenie v podobe zmiznutia asfaltu. Myslel som si, že môžem vymýšľať a dostať motorku do šmyku tak ako to robím na endure, ale až v šmyku som si uvedomil že enduro má štuplové gumy a váži o 150kg menej. Pravdepodobne len božská sila ma dokázala udržať od toho aby som sa vydrbal jak školák. Chvíľku na to sme prešli na nádhernú, hladkú cestu, ktorá mala krásne dlhé zákruty tiahnuce sa po neviemkam. Aby to konštruktéri a inžinieri dotiahli do dokonalosti, zatáčky boli krásne klenuté a navyše, videli sme na stovky metrov dopredu, takže sme v protismere prejazdili značnú vzdialenosť. Museli sme vybehnúť na diaľnicu, ktorá bola novopostavená a išlo sa po nej veľmi dobre. Na pumpe burger, ktorý ale že vôbec nespĺňal očakávania vytvorené reklamou. Reklamný plagát naznačoval, že burger bude niečo ako Roxor. Predstavte si moje sklamanie, keď prišiel burger z mikrovlnky, zabalený v igelitovom sáčku spolu s americkými zemiakmi, ktoré boli najprv zmrazené a potom ohriate rovnako v mikrovlnke. Mňam dpč. Ani kečup mi nedali.
Po „výdatnom“ obede sme pokračovali v smere na Sibiu, mesto veľkosti Banskej Bystrice blízko Fagarashu. Opäť prerábky na ceste, čo spolu so striedavým púšťaním pruhov spravilo kolónu o dĺžke 25 (!) km. Prešli sme ju krásne v protismere, ako inak. K Fagarashu sme prišli pred 17tou, zaparkovali v poslednom penzióne pod slávnym kopcom. Stretli sme sa zo zbytkom partie, ktorí vyrážali ráno o 6 z Trnavy a 15hodinovú cestu mimo diaľnic stihli za 11. Samozrejme, všetko predpisovo, 50/90. Pred Vianocami prišli pokuty, rovno 7 po 100E. Zaujímavé že iba jednému z nich. Ubytko stálo 122€ pre 5 osôb na noc, spolu s raňajkami, večera stála za dve veci. Akože pokaziť aj pečené mäso chce veľa umenia.
Piatok – môj deň D
Odkedy som ako 12-13 ročný videl TopGear, kde chlapci jazdili po Transfagarshane na 3 kabrioletoch, bol môj sen sa cez ňu previesť. A dnes sa to naozaj stane. Teda pokiaľ nespadnem na ceste k nemu. Keďže Transfagarshan je vysoko v horách, ráno bola cesta mokrá, čo v spojení s niektorými zatáčkami bez zábran zbrzdilo moje divoké ja a prispôsobilo jazdu podmienkam. Jeden z partie bol hore už skoro ráno, vyrážal o 6tej aby si zajazdil ešte bez premávky. Hlásil, že niektoré väčšie jamy boli opravené.
Prvé, čo ma prekvapilo, bol povrch cesty. Akoby vyfrézovaný, čo spolu s mokrom spôsobilo mierne stisnutie ritných poliek v každej druhej zatáčke. Hore sme vyšli asi o 10-11tej. A úprimne. Nič na svete sa tomu nevyrovná. Najkrajší výhľad, aký som kedy videl, v spojení s dokonalými zatáčkami. Neskutočne som si užíval ten pocit, kedy ide iba o jednu vec – nezabiť sa pri híkaní nad výhľadom a zvládať pritom šoférovať.
Hore je vyhliadka, plná turistov a domácich, ktorí sa na turistoch snažia zarobiť. Akurát vyšlo počasie, vykuklo spod mrakov slnko a zalialo celú scenériu.
Hore sme sa značnú chvíľku zdržali, stretli ďalších Slovákov a rovnako tak pár, ktorý cestoval z Francúzska na Vespe. Na starom skútri, 50ccm. A navyše, hore bolo asi 8°C a oni v kraťasoch.
Nasledovala cesta k vodnej priehrade. Tá je vzdialená asi 60km. Cesta je úzka, plná nádherných zatáčiek a keby mala o niečo lepši povrch, bola by lepšia ako samotný Fagarash. Trvalo nám skoro hodinu ju zdolať a tempo sme teda mali pekné. Kawasaki značne strácala pri zrýchľovaní, ale na druhej strane sa vďaka menším kolesám doťahovala v zátačkách, takže sme mali viac menej vyrovnané tempo a nikto na nikoho nemusel čakať. Nasledoval rýchly obed a asi 250-300 km na vrchol Transalpiny, kde sme chceli prespať. Dnes ale už bez dialnic. V meste sa nám podarilo chytiť špičku, ktorú sme museli doslova prekľučkovať. Až otec ma musel zbrzdiť, lebo som sa jaksi odviazal a keď človek pochopí ako sa jazdí a funguje v Rumunsko, veľmi rýchlo si zvykne a zžije sa s tým. Cesta cez Rumunský vidiek tiež neni len tak, lebo sa striedajú diery na ceste, ostré zatáčky, odvážni šoféri, kone, vozy a k tomu sa priplietol dážď. Čo viac si priať? O nástrahách vidieku sa presvedčil jeden zo skupiny, ktorý chcel obehnúť kolónu stojacich áut sprava. Trafil výmoľ tak plný vody, že tam zbehol až po kolená. Karma.
Našťastie, dážď sme rýchlo predbehli a pred Alpinou bolo nebo už krásne. Dotankovali sme na poslednej pumpe (okej, dotankoval som len ja, BMWčka majú viac ako 30litrové nádrže) a dohodli sa že sa stretneme až hore. Nemal som gule nakladať tomu, lebo mokrá cesta + nízka teplota + ostré zákruty=kopec srandy, tak som s tatom nahodil kľudnejšie tempo. Stretli sme sa na prvej veľkej planine, odkiaľ je krásny 360° výhľad. Ubytko sme dopredu nehľadali, išli sme na blind. Na vrchole Alpiny je lyžiarske stredisko a dedinka Rânca, takže aj veľa hotelov a apartmánov. Na náhodu sme zastavili pri jednom hoteli, opýtali sa či majú niečo voľné. Síce že nie, ale hneď zavolali chlapíkovi, ktorí si do 5 minút po nás prišiel. Odviedol nás hore kopcom, po tak rozbitej ceste že som si pripadal jak keby som jazdil enduro, plnej jám, kameňov a niekoľkých potôčikov. Zastavili sme pri rozostavanom apartmánovom dome a začalo sa vyjednávanie. Chlapík si niečo písal do notesu, keď zrazu zahlásil že to vychádza 60€. Pýtame sa či dokopy. On sa smeje, že to na osobu. Smejeme sa my. Jeden z partie začne tvrdo vyjednávať aj napriek tomu že nevie po anglicky. To je v podstate jedno, anglicky nevie ani druhá strana. Má veľmi silné argumenty, rukami a hlasom vysvetlí týpkovi že tak to teda ee, že či mu nejebe. Skončilo to tak, že ubytko pre 5 osôb na noc + demižón domáceho vína + káva na raňajky = 60€. Chceli sme dať motorky do garáže, ale garáž vyzerala takto:
Po vybalení sa sme išli na večeru, najdrahší hotel široko ďaleko. Ceny pre nás ľudové (5 steakov, prílohy, šaláty, veľa piva, vína, nealko, dezert = 90€), čašník si spomenul na tatka a jeho kamaráta z predchádzajúcich výletov (aby nie, keď nechali tringelt vo výške jeho dennej mzdy), tak miesto oficiálneho alkoholu začal nosiť domácu orechovicu. Naspäť sa išlo zaujímavo.
Sobota – deň posledný
Budíček 5:15, 5:50 vyrážame. Slnko už je vysoko nad kopcami, je príjemných 6 stupňov. Všade je mŕtvo. Idem len ja a tato, ostatný ešte spia. Domáci vstáva s nami, spraví nám dobrú kávičku a popraje šťastnú cestu. Vstáva sa mi mierne ťažšie, lebo veď demižón sa sám nevypije a počúvať historky štyridsiatnikov z ich mladosti ma nikdy neomrzí. Prečo vyrážame tak skoro? Lebo nás čaká 9 hodín jazdy (cez 720km). Známa oslavovala 30te narodeniny a k tomu robila veľkú párty, tak som tam nechcel chýbať.
Spočiatku som trocha ľutoval toto rozhodnutie, ale len do chvíle kedy sme vyšli na vrchol Alpiny. To ticho. Ten pokoj. Nikde nikto, iba viac 70 kilometrov kvalitného asfaltu a najkrajších výhľadov na svete. Možno to bude znieť divne, ale ten pocit bol takmer lepší ako sex. Veď posúďte sami.
Hore na kopci sa oteplilo, príjemných 10°C. Cesta bola suchá, tak sme si pekne pridali a užívali jazdu. Ten pocit, keď naklopíte motorku do zákruty, pridáte a vnímate len dve veci. Nádherný výhľad všade naokolo a zvuk dvoch motoriek odrážajúci sa od skalných stien okolo. Najvyšší bod tejto trasy je vo výške 2104 metrov.
Za celú túto trasu sme stretli 1 (slovom jedno) auto, inak ani živej duše. Dobrá cesta sa pod kopcom stratila rovnako rýchlo ako šance našich futbalistov vo svetovom pohári a zrazu sme sa drkotali rozbitou cestou plnou veľkých kameňov, na ktorých malé kolesá mojej Kawasaki dosť nepekne skákali. Keby som sa mohol postaviť, mohol by som lepšie udržovať motorku, ale kvôli pripnutému airbagu som mal možnosť pohybu tak 20cm, takže ma z toho akurát boleli kolená.
V motoreste niekde v prdeli úžasné raňajky, dve omelety, džúsy, kávy cena 8E. Nasledoval rýchly (veľmi rýchly) presun do Aradu, kde sme nabehli na diaľnicu. Odtiaľ sme ťahali celé Maďarsko diaľničnou rýchlosťou 150, takže sme zase stáli čo hodinu a pol lebo nádrž veľkosti Zippo zapaľovačal. Zase som sa kvôli zníženému sedlu musel učiť na každej pumpe chodiť. Budapešť opäť plná, ale pre motorky to nie je žiaden problém. Od slovenských hraníc sme zase valili plné paľby, chceli sme byť už čo najskôr doma.
Čo k tomu nakoniec? Počas tohto krátkeho tripu som sa absolútne zamiloval do Rumunska. Väčšina ľudí je tam priateľská, všetci sa usmievajú a tá príroda – z tej som padal na prdel. Cesty sú jedna báseň, ceny viac ako prijateľné. Rozhodol som sa, že až raz zarobím dosť peňazí, zoberiem sa a odídem bývať do Rumunských hôr, niekam k okoliu Transalpiny. Pokiaľ by mi k tomu chodil zahraničný dôchodok, žijem si ako kráľ. Plná garáž strojov, v lete slnko a more, ktoré nie je nejako ďaleko, v zime sneh, lyže a motorky na pásoch. Rumunsko odporúčam každému z Vás, či už máte radi prírodu, ste motorkár/autičkár alebo proste radi cestujete.
