Tento článok nebude vtipný. Ani šťastný. Veselý už vôbec nie. Ani neviem, či to vôbec bude článok. Skôr tok myšlienok. Frustrovaný výlev mladého občana, ktorému rozšliapali ideály. Nie raz, ani dvakrát. Permanentne. Možno niekde tam vonku, za umastenou obrazovkou monitora, si ty, kto sa cítiš podobne. Kámo, ver mi, nie si v tom sám.

Bol chladný februárový pondelok. Neznášam pondelky. Nemám pravidelnú office-ovú prácu a vtedy som mal mimoriadne nepravidelnú školu. Takže nemám dôvod ich neznášať. Ale tak ma to učili, že to treba. Nenávidené pondelkové ráno slniečkárskeho židojašterského zapredaného sorošovského povaľača som začal tradične. S kávou a Denníkom N. Dočítal som sa o vražde nejakého novinára. Prezeral som si ďalšie nadpisy článkov. Či ma niečo zaujme. Nič. Nedochádzalo mi to. Neviem, možno to bolo tým, že šálka s kávou bola ešte skoro plná. Mozgové závity sa ešte len zahrievali, niektorým sa pre chladné ráno ani nepodarilo naštartovať.

Otvoril som stránku N-ka druhýkrát. Tretíkrát. Fejsbuk. N-ko. SME-čko. Aktuality. Nový Čas. N-ko, Aktuality. Hlavné správy. (Robím si prdel, to posledné preboha nie.)

Začalo mi to dochádzať. Kurva. Toto nebude obyčajné ráno. Asi ani normálny pondelok. Bude ešte nenávidenejší ako obyčajne. Ani obyčajný týždeň. Vtedy som ešte ale netušil, že toto nebude ani obyčajný rok. Že krajina, v ktorej žijem, už nikdy nebude ako predtým. Moje malé 25-ročné Slovensko, milované aj nenávidené zároveň, dospelo. A nedospelo tradične, maturitou, odchodom na výšku, prvou láskou a svadbou. Nie. Dospelo predčasne. Tragicky. Tak, že mu náhle pred pubertou zomreli obaja rodičia. Pri autonehode. A zabili pri tom všetkých štyroch starých rodičov a celú rodinu. A jeho ešte zrazil autobus. A osral vták. Dvakrát. Také to bolo dospievanie.

Spustila sa lavína. Vyhlásení, prehlásení, vyjadrení, tlačoviek, statusov, komentárov. Písanie mojej diplomovky som musel na dlhý čas odložiť. Nestíhal som sledovať. Jedna tlačovka bežala na obrazovke notebooku, druhá v mobile a do toho z rádia hovoril Braňo Závodský naživo veci, o ktorých sa budete baviť pri obede.

Bolo to veľké. Videl som veci, ktoré som nikdy predtým nevidel. Videl som nespojiteľných ľudí spájať sa v spoločnom hneve a smútku. Videl som novinárov, inokedy vysoko profesionálnych, teraz so slzami na krajíčku. Videl som bledého bradavičnatého hranola, ako v panickom kŕči ukazuje prstom na milión na stole, tára o Sorošovi a zvoláva bezpečnostné rady štátu pre pár dlažobných kociek. Videl som strapatú Nicholsonovú, ako sa snaží z posledných síl ovládať trasenie hlasu, keď Kalimu hovorí v priamom prenose, že lajna sa skončila. Videl som Kaliho, s očami ešte vypúlenejšími ako kedykoľvek predtým, s roztečeným púdrom, ako sa snaží vymotať zo spletí svojich lží, ktoré sa ale zaťahujú stále viac, čím viac sa ich snaží rozmotať. Videl som ľudí, ktorí sa inak o politiku nezaujímajú, ako stoja odhodlane v daždi na námestiach a každý piatok hlasno volajú po slušnom Slovensku. Videl som ľudí na námestiach, dokonca aj v takých dierach ako Rožňava a Skalica! Videl som cirkev, inokedy tichú a servilnú, ležiacu pri nohách chlebodarcu pijúceho kolu na Vazovovej, ako jej došla trpezlivosť a ako ústami svojich biskupov a kňazov z kazateľníc po celej krajine kričí „dosť!“ Videl som svojich rodičov, obyčajných pracujúcich ľudí z dediny, pre ktorých vrchol občianskeho aktivizmu je hodiť obálku do urny pri voľbách, ako so slzami v očiach a s odznakom #allforjan skandujú „Odstúpiť!“ Videl som veci...

Moje slniečkarska srdce sa pohlo. Je čas. Je to tu. Po toľkých rokoch... Nevidel som nežnú revolúciu. Keď padol Mečiar, nebol som vo veku, kedy by som to dokázal vnímať. Inak tu bol stále len Fico, Fico, Slota, Fico, Danko, Fico. Jediný svetlý bod v politike, ktorý som za svoj život zažil, bol keď pre mňa neznámy podnikateľ spod Tatier to natrel tomu idiotovi v prezidentských voľbách. Mal som nádej. Dúfal som. Veril som. Och, ako strašne som veril!  Že zmena je tu. Že po toľkých rokoch frustrácie sa dočkám politiky, z ktorej nebudem zhnusený. Ľudí, ktorým môžem aspoň trochu veriť. Nádeje, aspoň malej štipky nádeje, že Slovensko raz bude krajinou, v ktorej budem chcieť žiť...

Ojebali ma. Zas. A zas ten slizký had s maďarským prízvukom, ktorý sa na parlamentnej pôde zvíja už skoro 30 rokov. Zas, dopiče, zas...

Opozerané bledé ksichty skrútené v panickom kŕči vymenili za mladšie, novšie krajšie. Pribudlo viac zubov, širšie úsmevy, viac žien, jeden homosexuál. A ideme ďalej. Show must go on.

Zmenilo sa Slovensko za posledný rok? Asi zmenilo. To mrazivé pondelkové ráno sa roztrhla oná bájna Bugárova „hrádza proti extrémizmu“. A teda, nebola to nádrž s pitnou vodou, všakže. Bola to žumpa. Ohromná žumpa plná neuveriteľných sračiek, ktoré sa na nás každý jeden deň až dodnes lejú tak intenzívne, že človek sa medzi jednotlivými vlnami ledva stíha nadýchnuť. Trošková, farmári, Vadala, Gašpar, Danko, Glváč, Kočner, Krajmer, Bašternák... Zmenilo sa to, že do pondelkových rán sa už nebudíme s tým, čo sa zas ukradlo. A koľko sa toho ukradlo. A kto to ukradol. Nie, to už nie je hranica, tá bola hrozivo prekročená. Do pondelkových rán sa budíme s tým, ktorý mafián sa zas objaví na scéne, aké bude jeho prepojenie s vládou a či, preboha, zas niekoho nezabili. Moje Slovensko je už dospelé.

A zmenilo sa niečo u mňa? Nič. Stále som ten istý slniečkarsky židojašterský zapredaný sorošovský povaľač, ktorý naivne verí v liberálnu demokraciu. Naivne a úprimne. Niekedy sa za to neznášam. Ale čo mám robiť? Iný asi nebudem. Toľkokrát ma ojebali, toľkokrát som sa sklamal, toľkokrát som chcel zbaliť kufre a vypadnúť preč. Ale nedá sa. Verím. Stále verím, že budúcnosť existuje. Stále verím, že dobro raz zvíťazí. Stále verím, že násilie a urážky nič neriešia. Stále verím v ľudskú morálku, ukrytú niekde tam, hlboko vnútri. Stále verím v slušné Slovensko.

#nikdynezabudneme #allforjan