Kde bolo, tam bolo, žila jedna princezná Zlatovláska. Mala príjemný život. Armáda sluhov plnila každé jej želanie, varili, upratovali, dvíhali telefón. Mamička česala jej zlaté vlasy a ocko zametal cestičku pod jej nohami, aby sa nebodaj nepotkla. A všetci ju neustále obdivovali a lichotili jej.

Lenže Zlatovláska sa rozhodla dobyť svet. I vybavil jej ocko prácu u kamarátaúrad,  v ďalekom kráľovstve Zvierat.

Zlatovláske to však nestačilo, túžila po kariére. A tak nevarila kašičku, nevarila, ale tomu dala, tomu dala, až sa dostala hore k veľkým Zvieratám. Statočne im posluhovala, občas ako matrac a občas ako poslíček. Keď sa dáka šelma rozhodla pozvať na seansu inú faunu, stačilo to spomenúť Zlatovláske a ona posolstvo bezchybne od slova do slova tlmočila malým huňatým klepiciam, ktoré bleskovo všetko spísali, vybavili, objednali a vyriešili. Zlatovláska nemusela uvažovať, rozhodovať, používať sivé piliny, niesť zodpovednosť, ba ani len vykonávať žiadnu pracovnú aktivitu. A tak nič nepokazila, nemala stresy a dni trávila vždy s milým úsmevom na tvári. Vďaka poslíčkovaniu si udržiavala štíhlu postavu, veď keď netelefonovala s kamarátkami a neklebetila na káve, vlastne sa len prechádzala od veľkého Zvieraťa ku klepiciam a od klepíc k veľkému Zvieraťu.

Jedného dňa, lenivo sa preťahujúc v posteli, si Zlatovláska zapýtala za verné služby funkciu, a hneď tam na mieste ju aj dostala.

*

I ona sa stala veľkým Zvieraťom. Rada sa prechádzala po chodbách svojho teritória a usmievala sa na podriadených picmochov. Konečne mohla naplno rozvinúť svoj šarm, už nemusela robiť poslíčka, teraz bola len na ozdobu. Keď mávla jedným prstom, klepica jej zložila kabát, keď mávla druhým, klepica jej očistila topánky. Klepica čítala jej maily, aby si Princezná nepokazila oči, klepica ju sprevádzala na porady a ovievala jej belostnú pleť vejárom. Klepica jej vysvetlila všetky taje záludnej podpisovej knihy i mailovej schránky.   

Byť veľkým Zvieraťom bolo zábavné. Keď sa jej zažiadalo, milulinko poprosila jedného z picmochov, aby jej trebárs vytlačil trojstránkový mail a priniesol jej ho. Tá slasť, keď ho mohla elegantným pohybom zápästia odmietnuť a požiadať, aby jej mail založil do obalu! A tá rozkoš, keď ho založil do červeného a ona ho mohla poslať nazad, aby jej ho priniesol v modrom! Cítila sa ako v rozprávke.

Radostne kontrolovala, či sú skrine plné kancelárskeho materiálu, či picmochovia sedia za stolom s vystretým chrbtom a neodchádzajú domov o minútu skôr. Keď už sa veľmi nudila, začala pripravovať pre picmochov tabuľku s presným rozpisom, kedy a ako budú pracovať. Síce nevedela, čo treba urobiť, ako to urobiť a kto to vie urobiť, no ale ona bola veľké Zviera, ona bola bohyňa, ona bola pani sveta, a tak tvorila tabuľky (picmochmi zvané toaletný papier a hádzané rovno do koša). Aby picmochovia mohli obdivovať jej fotogenickosť a múdrosť, s láskou pre nich cez obednú prestávku organizovala neverending porady, pri ktorých, sediac vkusne s nôžkou cez nôžku, sa nežne usmievala na všetky strany a vymenúvala, aké veľké Zvieratá stretla v poslednom čase a čo jej porozprávali. 

Raz za čas úrad organizoval veľké, dôležité akcie, plné inostranných Zvierat, kde picmochovia makali do roztrhania tela, kým Princezná robila hihihi hahaha na cudzozemcov a ladne rozkladala rúčkami, až jej náramky štrngali.

*

Ferko, jeden z picmochov, si však nevážil dobrého bidla, kolieska v jeho hlave sa bláznivo rozkrútili a vyvolali u neho halucinácie. Picmoch Ferko klamal, ale bol presvedčený, že hovorí pravdu; Picmoch Ferko nič nerobil, ale bol presvedčený, že všetko urobil; Picmoch Ferko nevidel, hoci mu predmety tancovali na nose.

Darmo ostatní picmochovia vyše roka čoraz hlasnejšie upozorňovali na hroziace nebezpečenstvo, Princezná nebola zvyknutá na toľkú neposlušnosť. Dúfala, že jej príde na pomoc ocko, no ocko nechodil. Ba ani sluhovia. Tvárila sa, že bláznivé výstupy Picmocha Ferka sa jej netýkajú, ona sa predsa nestala veľkým Zvieraťom len preto, aby riešila dáke malichernosti, ale aby jej krásu a múdrosť mohlo obdivovať ešte viac zvierat.

Nepočúvala varovania lekárov, ignorovala náreky picmochov a nechcela vidieť strašidelné Ferkove lapsusy.

Keď ju jeden z picmochov prišiel rázne požiadať, aby konečne konala, za zavretými dverami svojej kancelárie sa z milulinkej Princeznej zmenila na hysterickú sedemhlavú hydru, na chudáka vyľakaného navrieskala ako zmyslov zbavená a zakázala mu rozprávať o problémoch.

Aj tri veľké varovania od miestnej veštice Sibylly kopla rovno pod koberec, dúfajúc, že si ich väčšie zvieratá nevšimnú.  

*

Potom prišiel megagalaktický průser. Administratívny Černobyľ, ktorý ohrozil celé kráľovstvo. Vysvitlo, že picmoch Ferko už niekoľko mesiacov pracoval iba vo svojej hlave.  

*

Vyššiepostavená zver, netušiac, čo spôsobilo výbuch, zjednala nápravu a picmochovia museli v krátkom čase dobehnúť všetko, čo picmoch Ferko zameškal. Popri svojich úlohách, samozrejme. Chudáci picmochovia makali jak fretky, až sa im z kečiek parilo, dokiaľ nepadli za vlasť. Prvá obeť bola na péenke rok, druhú odviezla sanitka rovno do nemocnice. Tretia skončila so záchvatom úzkosti na prvej pomoci, štvrtá mala niekoľko hysterických záchvatov plaču....     

Len Princezná odolala stresu s úsmevom. Jej sa Mount Everest starostí a práce netýkali, to boli problémy obyčajných picmochov, ona predsa dostala funkciu na to, aby omamovala svojou krásou a múdrosťou. Ona bola hlavnou hviezdou šou. I naďalej sa so širokým, nežným úsmevom vznášala ako víla po chodbách svojho revíru.

*

Vtedy sa konečne do veci vložil picmoch Hlúpy Jano. V súkromnom kráľovstve by Princezná za svoju nedbalosť bola na výstrahu verejne popravená, lenže v krajine Veľkých Zvierat nik nevedel, čo sa vlastne stalo, čo bolo príčinou výbuchu.

A tak si Hlúpy Jano zbalil do batôžka pivo a štrúdľu od mamy a vybral sa na skusy o poschodie vyššie. Tam sa z neho hodinu sypali a liali dôkazy o Princezninej nekompetentnosti. Vyššie Postavené Zviera čestne priznalo existenciu problémov, ale zo svojej pozície nemohlo konať. I poslalo Hlúpeho Jana ešte vyššie.

Ešte Vyššie Postavené Zviera sa asi bálo, že výbuch ohrozí aj jeho, preto na Hlúpeho Jana zúrivo naštekalo, snažilo sa zmeniť tému a povyhrážalo sa mu uhryznutím, ba i vyhnaním na Sibír.

Odvážny Hlúpy Jano sa však nevzdal a rozhodol sa poinformovať, z taktických dôvodov najprv písomne, Veľmi Vysoké Zviera, pohybujúce sa v okolí jagavého trónu. A keď ho pozvalo na schôdzku, pre istotu najprv zašiel za dvoma sudičkami, aby sa dozvedel niečo o svojom budúcom osude.

Múdre sudičky sa vydesili. Mali dostatok skúseností na to, aby vedeli, že nie Princezná, ale Hlúpy Jano bude pre výstrahu popravený pred všetkými picmochmi. Na tróne totiž v skutočnosti nesedel kráľ, ale chobotnica s červeným motýlikom, ktorej chápadlá mali pod kontrolou celý sektor. I takto riekli sudičky Hlúpemu Janovi:

„Tu nič nezmôžeš.“

Ak pôjdeš za ostatnými veľkými chobotnicami, nepomôžu ti, pretože s chobotnicou s červeným motýlikom majú dohody, že sa budú navzájom držať na svojich trónoch.

Ak aj nájdeš čestnú maličkú chobotnicu s červeným motýlikom, nepomôže ti, musí poslúchať najvyššiu chobotnicu s červeným motýlikom.

Ak by aj Princeznú chceli kvôli neschopnosti odsunúť, teraz už nemôžu, pretože by to vyzeralo, že to robia kvôli tvojmu lajstru.

Ak pôjdeš proti chobotniciam protestovať von, pôjdeme s tebou a pridá sa 30 ďalších picmochov, ale nik viac. Keď si picmoch otvorí zobák, má navždy po chlebe. Dobre vychovaný picmoch nevidí, nepočuje, nerozpráva a nemá názor ani na farbu čerešne. Prikyvuje, usmieva sa a rád lezie do útrob svojich Zvierat. Srať na to, že okolo vybuchujú atómové elektrárne!

A ak správu o Černobyle vypustíš do sveta, pomelú ťa do fašírky,“ smutne na záver skonštatovali sudičky. „Ak nechceš zahynúť strašným osudom, zahaľ svoje telo do sivého hávu kajúcnikov a na kolenách sa odplaz pobozkať chápadlo Najvyššieho. Prosíme ťa, urob tak čo najskôr, inak ťa o tri dni budú servírovať v miestnej jedálni,“ zaplakali. „My vieme, že si dobrý človek, preto ti pomôžeme, pôjdeme s tebou a budeme za teba u chobotnice s červeným motýlikom orodovať.“     

A tak si smutný Hlúpy Jano na druhý deň prelepil ústa leukoplastom, natiahol rúcho s kapucňou a vybral sa so sudičkami hore...

A to je na dnes, milé deti, všetko. Zazvonil zvonec, rozprávke je koniec a Hlúpy Jano sa rozhodol vyliať si svoju frustráciu na Dailymale.

 

P.S. True story

P.S.2 Radšej ani nehádajte, kde sa odohrala.

P.S. Ale Hlúpy Jano to nevzdá!!! Iba prešiel do ilegality!!!