FunkCIA a jej príhody z hôr ma naladili tiež sa pochváliť podeliť o zážitky zo života v cudzine, v mojom prípade z krajiny Helvétov. Som si vedomý, že písať o Švajčiarsku je ešte väčšie rizoto ako používať cudzie termity, lebo Švajčiarsko je síce ešte o niečo menšie ako Slovensko (41- vs. 49-tisíc km2), ale o dosť rozmanitejšie, a navyše si na tejto rozmanitosti celkom zakladá, a čo je pravda tam, kde práve lyžujete, môže byť už vo vedľajšom údolí inak. Najlepšie to vystihuje vtip o troch prvákoch, čo sa cestou zo školy bavia o tom, ako prichádzajú deti na svet. Prvý vraví, že priletí bocian a donesie bábätko, druhý, poučenejší, mu oponuje, že to si mama s tatom musia najprv vliezť do postele, no a ten tretí celú hádku utne so slovami, že aj tak je to v každom kantóne inak.

 

Týmto mierne kostrbatým úvodom som chcel naznačiť, že všetko, čo tu budete čítať, netreba brať ako Písmo sväté, a ide výlučne o moje skúsenosti prevažne z Bazileja a okolia.

 

O Švajčiaroch sa zvykne hovoriť, že sú voči cudzincom chladní a neprístupní. Možno to ešte platí niekde v horských údoliach a malých dedinkách, ale ja som sa zatiaľ vždy stretol s priateľským prístupom. Bude to do značnej miery dané aj tým, že Bazilej (podobne ako Curych, Ženeva a ďalšie väčšie mestá) je multikultúrne mesto, a že si sem už niekedy od päťdesiatych rokov minulého storočia farmaceutické firmy ako Roche, Novartis a pod. ťahajú mozgy z celého sveta - takže cudzinec nemusí byť len Zbyszek/Pepa/Mehmet, čo tamto hádže piesok do miešačky, ale pán doktor Zbigniew/Josef/Mehmet, čo skúma rakovinu, a zarába trikrát toľko ako priemerný Švajčiar.

 

Cudzincov sú inak vo Švajčiarsku príslovečné “tri prdele” - z 8,3 milióna obyvateľov vyše dva milióny nemajú švajčiarske občianstvo. Najviac je Talianov, Nemcov, a, trochu prekvapivo, Portugalcov, Slovákov je necelých 14-tisíc (Čechov asi sedem a pol tisíc). Najviac koncentrovaní sú ale práve vo veľkých aglomeráciách, a potom v turistických strediskách, kde môžu počtom i prevyšovať domácich (náš starší bol v škôlke v triede, kde boli zo 14-tich detí iba dvaja čistí a dvaja poloviční Švajčiari).

 

Na rozdiel od Slovenska, kde na úradoch ešte stále panuje poväčšinou vrchnostenský prístup a občan je obtiažny hmyz, ktorý úradníka vyrušuje od dôležitejších vecí (pitia kávy a hrania Solitéru), je vo Švajčiarsku prístup úradov ústretový a človek im nemusí robiť poštára. Presvedčili sme sa o tom už prvý deň, keď sme sa išli prihlásiť k pobytu na mestský úrad. Byrokracia síce bujnie i tu (priniesť bolo treba pomaly i potvrdenie o čísle topánok prababičky, samozrejme, úradne preložené do nemčiny), ale tetička za okienkom všetko v pokoji prebrala, vyplnila papiere, a po asi pol hodine (počas ktorej jej moje deti stihli vyžrať celú misku cukríkov, čo tam mala) zahlásila, že teda všetko OK a sme zaregistrovaní. Keďže som vedel, že okrem mestského úradu sa treba registrovať i na cudzineckej polícii, ktorá vydáva povolenie na pobyt, tak sa jej pýtam, či nám dá nejaké potvrdenie, že sme na MÚ zaregistrovaní, nech s tým dobehnem na políciu. Keď sa na mňa pozrela ako na idiota, myslel som si, že mi nerozumie kvôli mojej biednej nemčine, tak som jej to vysvetlil znovu. Dostalo sa mi odpovede, že čo by som na polícii robil - však ona im to všetko pošle, a oni nám povolenie k pobytu pošlú poštou(!).

 

A propos nemčina: predstavte si Japonca alebo trebárs Angličana, ktorý sa na vysokej škole naučí po slovensky (aj také úchylky sa nájdu), a potom ho vypustíte na Zemplíne (alebo Hornej Orave), nech si pohutorí/pogvaři s domácimi. Asi tak nejako som sa cítil ja. Nemčinu som síce študoval šesť rokov (a potom dvadsať rokov zabúdal), ale bolo mi to platné ako mŕtvemu zimník - rozumel som predložky a spojky, aj to len tak polovicu. Švajčiarska nemčina, alias švýcrdyč, je téma na samostatný článok. Bazilejská verzia je ešte vďaka polohe na hraniciach s Francúzskom vylepšená používaním množstva francúzskych slov, takže sa môžete dočkať pozdravu z titulku, ktorý je kombináciou francúzskeho “Salut!” a švajčiarskej varianty nemeckého slova “zusammen” (spolu), a preložiť by sa dal približne ako “Zdar, vospolok!”. Alebo vám namiesto spisovného “danke vielmal” poďakujú “merci vielmol” (aj s tým “o” vo výslovnosti). Pre nemčinárov medzi čitateľmi mám dve hádanky (negúgliť!): čo znamená “Chuchichästli”, a “i bi iikaufe gsi”? Odpoveď dám do diskusie.

 

Švajčiari sú inak veľmi spoločenskí - teda čo sa týka spolkového života. Aj v tej najmenšej dedinke nájdete minimálne Turnverein (voľne preložené telovýchovná jednota), Schützengesellschaft (strelecký spolok), a obvykle ešte aspoň Verschönerungsverein, čo je voľne preložené “skrášľovací spolok”, ktorý sa stará o údržbu a vylepšovanie verejných priestranstiev. V našej šesťapoltisíchlavej “dedinke” máme takýchto spolkov vyše šesťdesiat. Každý Švajčiar je členom minimálne jedného spolku, a členstvo v nejakom je i dôležitým faktorom pri žiadosti o švajčiarske občianstvo - naznačuje totiž mieru integrácie dotyčného.

 

Keď sme pri tom občianstve - nie je úplne triviálne ho získať, ale často to ani nie je potrebné. Pokiaľ sa človek nechce politicky angažovať a jeho súčasný pas ho príliš neobmedzuje v cestovaní, tak je švajčiarsky pas skôr otázkou emócií než nejakej nutnosti. Pokiaľ máte tzv. “céčkové” povolenie (k trvalému pobytu), tak ste, okrem politiky, na rovnakej úrovni ako domáci - a nemusíte na vojnu. Preto je pomerne časté, že druhá a občas i tretia generácia prisťahovalcov stále nemá švajčiarske občianstvo, hoci so “starou vlasťou” už takmer nemajú väzby (maximálne tak vyvesia vlajku, keď sa hrajú majstrovstvá sveta/Európy vo futbale).

 

V ďalšej časti (pokiaľ bude záujem) napíšem niečo o švajčiarskom školstve, zdravotníctve, a doprave.