Skôr, než som sa ráno vybrala do škôlky, musela som sa ešte ovešať kadejakými cetkami zo strelnice. A jedného rána mi nestačili low cost veci a kým si mama obúvala čižmy a bojovala so zipsom, vrátila som sa v na mieru šitom kožuchu so zvrtlíkovými gombíkami do obývačky, vybrala zo šperkovnice zlaté hodinky so zaklapávacím brúseným vekom na ciferníku, strčila do vrecka a nevinne odkráčala za ruku do detskej odkladacej ustanovizne.
Samozrejme, počas obedňajšieho spánku zlaté hodinky, ktoré dostala mama ako „pôrodné“ od otca, vysublimovali a možno ľubovoľné dieťa by dostalo taký výprask od všetkých poškodených, až by tá udalosť skončila v študijnom materiáli juvenilnej justície, ja nie. Trochu som bola vypočúvaná, trochu sa pokričalo a potom ma starká vzala k sebe do postele a ja som zaspala sladkým spánkom s vedomím, že sa nič také hrozné nestalo a som stále neohrozeným vládcom štyroch dospelých, ktorí bojovali o moju priazeň.
Starká bola vedúca potravín a všetky sladkosti, ktoré boli za socíku podpultové záležitosti (nugeta, besipky, barila) a moje milované šumienky, som si brala bez pýtania po hrstiach. Tá dobrá žena sa len na mňa usmievala a odpratávala po mne prázdne papieriky. Starký, ako bývalý policajt už dávno na dôchodku, ma v nedeľu vyobliekal do štrikovaných zvoňákov, zobral do ruky pelerínu s brmbolcami (ak by bábike bola zima) a hrdo so mnou odkráčal na futbal. Počas celej cesty na ihrisko a aj samotnej hry nefajčil, nehrešil a dával pozor, aby som sa mu nestratila. Mama mi v nedeľu zo stretnutia ZPOZ-u (zbor pre občianske záležitosti, za socíku kolektív kvíliaci piesne pri svadbách, uvítaní nových občanov a iných stranemilých akciách) doniesla vždy koláčik a oco mi každý večer čítal rozprávku z knižky o tatranských obroch, Bogynkách a hrbatej Halke.
Skrátka, bola som jediné dieťa jediného syna rodičov, ktorí na neho dlho čakali, pred ním im zomrela 10-mesačná dcéra Valéria a ja som im ju evidentne nahrádzala. Ofukovali ma, hýčkali, milovali.
Sedem rokov som mala všetku pozornosť, keď som kýchla, začali všetci behať krížom-krážom po dome a jeden hľadal teplomer, druhý acylpyrín, tretí dal variť horúci čaj, štvrtý išiel zakúriť v Peter piecke. Potom sme sa presťahovali do mesta, do družstevného bytu. Starkí k nám chodievali na Vianoce a bývali to tie najkrajšie chvíle, keď som si smela dať na hlavu starkého klobúk, šaškovať s ním pri stromčeku a hnusiť sa nad pečenou husou.
A zrazu som v marci roku 1980 s narodeninovým darčekom dostala aj správu, že k nám priletí bocian. Najprv som sa opýtala, či bude rovnako hnusný ako pečená hus a potom som to hodila za hlavu. A on v októbri naozaj priletel. Nie na škaredom kočíku Liberta, naše batoľa priletelo v Stegneri, ako sa na syna svojich rodičov patrí. Mal krásnu bielu kolísku s baldachýnom, z ktorej pozerali oči „ako kostolné obloky“. Bol neuveriteľne pekný a usmievavý a ja som čoraz viac utierala hubu, čo sa pozornosti rodičov týka. Keď som ochorela, bola som vysťahovaná na gauč do obývačky, aby som ho nenakazila. Kvôli nemu sa kupovala automatická práčka zn. Tatramat, na ktorej som nesmela sedieť, lebo bola drahá. Keď ako dvaapolročný stiahol na seba mlynček na mäso, ktorý ho trafil rovno do oka, dostala som ja, lebo bol slabo prikrútený. Keď začal chodiť do škôlky a mama mala práve službu otvárania školy, vodila som ho ja. Niekedy som ho o piatej ráno zobudila a povedala mu, že mama už ide, aby išiel s ňou a ja som si potom do siedmej čítala knihu. Samozrejme, že mi na to prišla a vyfasovala som za to, že trápim dieťa. Aj tak ma mal rád a večer chodil za mnou, aby som mu čítala Dinosrava Pika (Dinosaurus Piko bola celkom funny socíková(!) knižka pre malé deti).
Ako tretiak na základnej dostal bicykel BMX-ku a poobede, keď bola mama ešte v práci, ju išiel vyskúšať ku kostolu. V Ružomberku je kostol na takom mieste, že k nemu vedie niekoľko druhov schodov a od neho niekoľko druhov závozov. On sa spustil tým najstrmším závozom dole a o šiestej večer nám prišla naša rodinná zdravotná sestra oznámiť, že syn je v nemocnici s otrasom mozgu a narazenou panvou. Nejaký ujec ho pozbieral aj s bicyklom a odviezol do vojenskej nemocnice. Dostala som takú nakladačku od mamy, že si ju dodnes pamätám. A on sa na posteli v nemocnici vyškieral, že to je nič, tá panva, to bol len spadnutý starý svalok.
Potom som odišla na internát a žezlo života jedináčika naplno prebral on, ale keď som jedného dňa doviedla domov svojho prvého vážneho frajera, tešil sa, ako keby získal staršieho brata. To, čo som ja jemu vyvádzala v detstve, mi veľkodušne splatil na mojom synovi, o ktorého sa príležitostne príkladne staral a strážil ho, keď bolo treba.
Keď som sa po životných peripetiách s osemročným synom a osemmesačným bruchom vrátila domov, bez slov mi uvoľnil svoju izbu, išiel bývať k svojej priateľke, terajšej manželke a nikdy mi to nevyčítal. Na to, že odišiel s jednou cestovnou taškou a už nikdy sa nevrátil, je to teraz hrdý otec deväťročnej dcéry, šikovný hospodár okolo svojho domu a má rád svoju prácu.
Byť jedináčikom bola fasa vec. Nemusela som rozmýšľať nad poslednou tatrankou, v ktorom kúte ju potajme narýchlo zjem. Mohla som si ju v kľude vychutnať celú. Napriek tomu tá, nad ktorou sme sa s bratom vadili a centimetrom vymeriavali, na ktorom mieste ju treba nožom prepoliť, aby to bolo spravodlivé, chutila najlepšie. Ako jedináčik som nemusela ráno stepovať pred záchodom, lebo súrodenec tam zas komunikuje s E.T.-m. Ale takto mi ten môj súrodenec vždy vyhrial dosku. Zadné sedadlo v aute by bolo vždy len a len moje, ale keďže sme žiadne nemali, tak sme s taškami plnými zaváranín spolu posilňovali. Bez toho, že by to chcel, ma postupne naučil starostlivosti a mysleniu najprv na druhých, až potom na seba.
A čo si vážim najviac je, že keď sa u mňa ohlási „obdobie dažďov sračiek“, je to človek, ktorý ma nikdy nepošle do riti. Prerásť tieň vlastnej rodiny a predsa zostať s ňou je umenie.
Ja mu prajem, aby sa mu v októbri narodil druhý očakávaný potomok, ktorý si užije svojho otca viac, ako si on mohol užiť toho nášho.
