Možno ste zaregistrovali, že bývalý taliansky premiér, 82-ročný Berlusconi sa v máji chystá kandidovať do Európskeho parlamentu. A tak je možno načase, aby sme si pripomenuli zopár jeho trapasov a vtipných výrokov.   

Berlusca, ako ho volajú rodáci, ich vyrába ako na bežiacom páse už dlhé roky. Niektoré ostali doma, iné obehli svet a vyvolali škandál, no napriek tomu jeho popularita neklesá. Taliani ho buď milujú alebo nenávidia.

*

Jeho životopis by zabral veľa priestoru, a tak len v skratke: Silvio Berlusconi sa narodil v Miláne v roku 1936. Po absolvovaní  právnickej univerzity sa chvíľu živil spevom na výletných lodiach i ako podomový predavač, až začal podnikať ako realitný agent.

 

 

Darilo sa mu vynikajúco, pre svoje sídlisko Miláno 2 dosiahol dokonca odklonenie dráh lietadiel, aby nebolo hlučné. Tento úspech si niektorí vysvetľujú tajným spojenectvom s ľavicovými stranami, on však tvrdí, že denne leštil kľučky na ministerstvách a rozdával kytice ruží sekretárkam, aby ho pustili k šéfom. Za pracovné zásluhy ho v roku 1977 prezident vyznamenal titulom Cavaliere del lavoro – Rytier práce.

Postupne začal podnikať aj v mediálnej sfére, skúpil pár televízií. V tom čase súkromné stanice nemohli vysielať na národných okruhoch, toto privilégium patrilo len štátnej RAI. Berlusconi zákon obišiel, za porušenie pravidiel mu hrozili žaloby, no zachránilo ho priateľstvo s prezidentom Bettinom Craxim, ktorý špeciálnymi dekrétmi upravil postavenie jeho spoločnosti a zrušil monopol štátu.      

Úplný výpočet jeho dnešného majetku vám nepodám, no dlhé roky mu patril slávny futbalový klub AC Miláno (predaný v 2017), finančné spoločnosti, poisťovne a vydavateľstvá. Podľa amerického časopisu Forbes bol v roku 2009 druhým najbohatším mužom Talianska, jeho imanie sa odhaduje na 6,5 miliárd dolárov. 

 

POLITIKA

V roku 1993 sa rozhodol vstúpiť do politiky a založil hnutie Forza Italia. O rok neskôr vyhral voľby. Žeby aj vďaka futbalu? V jednej diskusii svojmu oponentovi špľachol do tváre: „Ak sa chcete so mnou porovnávať, najprv dvakrát vyhrajte Pohár víťazov pohárov!“ Ale už v decembri musel pre rozpad koalície podať demisiu.

V roku 2001 sa znova dostal na čelo vlády („Vojdem do histórie, pripravte pomník.“). Buď zabrali sľuby, alebo oslnivý úsmev, alebo stostranová samooslavná publikácia, ktorú o sebe napísal, vydal a rozposlal do talianskych domácností. Bola plná fotiek od Silvia v plienkach cez Silvia a filmové hviezdy až po idylické zábery typu Silvio a prostý ľud. A opäť siahol po futbale: „Chcem spravovať Taliansko ako AC Miláno.“

 

(Takto sa snažil získať priazeň vegetariánov - vyzval ľudí, aby sa vzdali Veľkonočného jahniatka).

 

V júni 2003 bol Berlusconi vypočúvaný pre korupciu, ale nerobil si z toho ťažkú hlavu: „Všetci občania sú si pred zákonom rovní, ale ja som ešte trochu rovnejší, keďže 50 percent Talianov ma poverilo vládnuť krajine.“ Svoju prácu bral vážne: „Mám loď, ale za posledné dva roky som ju použil len raz a vo svojom dome na Bermudách som už nebol dva roky. Môj život sa úplne zmenil,“ posťažoval sa americkému New York Times.

Po ťažkej porážke v komunálnych voľbách 2005 Berlusconi odstúpil, no dva dni nato bola zostavená tretia Berlusconiho vláda, ktorá sa veľmi nelíšila od druhej.

Keď ho v januári 2006 televízny kazateľ velebil za ochranu rodinných hodnôt, poďakoval mu: „Vynasnažím sa nesklamať vás a sľubujem vám dva a pol mesiaca kompletnej sexuálnej abstinencie až do volieb 9. apríla.“  

Veril si, („Nepochybujem o inteligencii Talianov a nemyslím si, že by sa našlo veľa somárov, ktorí by volili proti svojim záujmom“) ani to však nepomohlo, víťazom sa stal Romano Prodi. Berlusconi protestoval proti výsledkom a požadoval nové sčítanie hlasov. To síce potvrdilo, že všetko prebehlo správne, no vláda Prodiho (uspávača hadov), aj tak dlho nevydržala. Berlusconi zozbieral podpisy za predčasné voľby, rozpustil hnutie Forza Italia a založil Popolo della libertá – Slobodnú ľudovú stranu. (Mimochodom, v období keď reprezentoval opozíciu, bol najväčším parlamentným absentérom: počas 4693 hlasovaní nazbieral 4623 absencií).

Na jeho motiváciu pre vstup do politiky existujú dva názory: tí, ktorí ho obdivujú si myslia, že ho k nemu viedla láska k vlasti a zmysel pre zodpovednosť. Veď už je taký bohatý, že peniaze nepotrebuje. Jeho odporcovia sú naopak presvedčení, že bol k tomuto kroku donútený hrozbou väzenia a krachom spoločností. Samotný Cavaliere v tom má jasno: „Nebol som to ja, kto si vybral politiku, bola mi vnútená históriou.“

Pravda je, že Berlusconi bol obviňovaný z korupcie („Ja a korupcia? To je ako obviňovať matku Terezu!“), z kontaktov s mafiou, úplatkov, falšovania uzávierok, prania špinavých peňazí a z množstva ďalších skutkov, no dovtedy sa žiadny proces neskončil jeho definitívnym odsúdením („Úroveň morálky nás z Forza Italia je taká vysoká, že ostatní ju nemôžu ani pochopiť“). Niektoré žaloby boli zastavené už v priebehu vyšetrovania, v niektorých bol oslobodený a v iných mu pomohla zmena zákona. Darmo opozícia i tlač protestovali, že zákony sa menia tak, aby vyhovovali osobným záujmom premiéra a jeho priateľov. (Spomeniem len zákaz vyšetrovania piatich najvyšších funkcionárov štátu, medzi ktorých patrí aj úradujúci premiér). 

Nuž, urobte si svoj názor...

*

V predčasných voľbách v roku 2008 zvíťazila koalícia, ktorú tvorili Popolo della libertá, Severná liga a Hnutie za autonómiu, na čelo vlády sa opäť postavil Berlusconi. Vydržal tam do roku 2011. Potom, ako stratil absolútnu väčšinu v parlamente, podal demisiu. 

V októbri 2012 síce oznámil, že už nebude nikam kandidovať, ale v decembri zmenil názor (čo si budeme hovoriť, keď vás vyšetrujú kvôli daňovým podvodom, imunita sa zíde). Stal sa senátorom, obnovil hnutie Forza Italia, no parlament ho vydal na stíhanie a 1. augusta 2013 bol odsúdený na štyri roky odňatia slobody. V októbri k tomu pribudol dvojročný zákaz výkonu volenej funkcie. Silvio sa urazene vzdal titulu Rytier práce.

Trest mu bol napokon (aj kvôli vysokému veku) zmiernený na jeden rok verejne prospešných prác v domove pre seniorov. Či tam pomáhal alebo organizoval večierky bunga bunga nie je známe, ale vtipov o tom bolo dosť.

 

MÉDIÁ

Diskutovaný je aj jeho vzťah k médiám, či skôr konflikt záujmov. Podľa britského týždenníka The Economist, Berlusconi kontroluje takmer 90 percent talianskeho televízneho priemyslu, pričom toto číslo zahŕňa tak kanály priamo ním kontrolované, ako i tie, ktorých kontrola sa dá uskutočňovať nepriamym spôsobom cez nomináciu riadiacich orgánov verejnej televízie. Berlusconi kontrolu RAI popiera, ale...

V roku 2002, počas štátnej návštevy v Sofii, vydal nasledovné vyhlásenie (jeho neprajníkmi nazývané „sofijský edikt“ alebo „bulharský diktát“): „Spôsob, ako Biagi, Santoro a Lutazzi využívajú verejnú televíziu, platenú nami všetkými, je škandalózny. Verím, že nové vedenie by to nemalo povoliť.“ Kritickí novinári boli následne naozaj vylúčení zo všetkých programov až do roku 2006, keď vyhrali proces s vedením RAI.

V roku 2007 bol Berlusconi vyšetrovaný pre telefonát vtedajšiemu riaditeľovi štátnej televízie, v ktorom z politických záujmov požadoval odvysielanie istého programu a úlohu v seriáli pre dievča, vďaka ktorému mohol získať podporu senátora a pomoc pri zvrhnutí vlády. Ale keďže skutková podstata nebola dokázaná, vyšetrovanie zastavili.         

No a jeho vyhrážka bola vraj zachytená aj počas stretnutia G20. Minister hospodárstva Giulio Tremonti zažartoval, že na summite pracovali len šerpovia a premiéri a Berlusconi sa pridal: „My pracujeme, zatiaľ čo ministri sa flákajú.“ Keď však zbadal, že si to reportérka z RAI zapisuje, „žartovne“ jej pohrozil: „Čo si to píšeš? Pamätaj, že schôdze RAI sa konajú u mňa!“ 

Zvláštne je, že s týmto správaním kontrastuje situácia na jeho vlastných kanáloch. Azda najviac do neho bili vždy na Canale 5. Bola som presvedčená, že po jeho nástupe do funkcie bude s politickou satirou koniec, ale predstavte si, že tí ľudia mali voľné ruky a robili si i naďalej, čo chceli. V najsledovanejšom programe krajiny Striscia la notizia svojho zamestnávateľa, nežne nazývaného Silvietto, systematicky kritizovali, karikovali, hanobili, imitovali, zosmiešňovali a likvidovali.  

Nakrútili o ňom dokonca špeciálny seriál s názvom „Supernan“ (nie, to nie je preklep, „nano“ v taliančine znamená trpaslík), kde postupne odhaľovali nadprirodzené schopnosti, ktorými je obdarený:

- keď ho pristihli so vztýčenou „prehadzovačkou“ (ešte pred nastrelením nových vlasov), dorobili okolo nej šíriace sa vlny, pridali kozmické pípanie a označili ju za parabolickú anténu, ktorou je diaľkovo riadený.

-  ďalšia vlastnosť, ktorou disponuje, je „tettoskopický“ pohľad (tette = prsia). Na rozdiel od teleskopu sa totiž Silvio zameriava na poprsia, lúče, šľahajúce z jeho očí priam prepaľujú výstrihy okolitých dám.  

 

 

- pot, rinúci sa mu z čela, bol vyhlásený za posvätné žriedlo, ktoré z neho vytrysklo a uzdravuje, lebo on je svätec najsvätejší, on je pánboh, on je pán vesmíru.

- zadok mu počítačom pretvorili tak, aby sa sťahoval a rozťahoval ako harmonika – slúži mu na odfukovanie nepriateľov

- keď sa mu pri rozhovore zvláštnym spôsobom pohybovali „nohavice“ (toto zdanie možno spôsobila ruka vo vrecku), tvrdili, že má rotujúce pohlavné orgány.

- ale ako každý, aj Supernan má Achillovu pätu - či skôr Achillov podpätok, vďaka ktorému je o pár centimetrov vyšší, smiali sa v Strisci. Napoleonský komplex rieši Cavaliere buď vankúšmi pod zadok (na RAI 1 mal jeden, na RAI 2 dva – dúfajme, že ho nepozvú do TV 7, to by sedel tak vysoko, že by mu v zábere ostali len nohy) alebo pri fotení sa skupinky štátnikov nenápadne vystúpi o schodík vyššie. Na summite G20 sa mu ušlo miesto až v poslednom rade, bolo vidieť, ako zúfalo pobieha za chrbtami kolegov a hľadá si vhodnú pozíciu (k tomu si predstavte dodaný zvuk – rýchle, cupitavé krôčiky). Za tým americkým „opáleným“ dlháňom to nešlo, ten by ho celkom zakryl, takže napokon skončil vedľa vtedajšieho českého premiéra – a na fotografii je vyšší než on! (Koľko meria Topolánek?!)  Silvietto sa asi zahral na baletku a dvihol sa na špičky.

Viete si predstaviť, že by si svojho času Markíza robila podobné žarty napríklad z Ruskovej plešiny? A keby si novinári dovolili spraviť niečo podobné o Hranolovi, obávam sa, že by pre nich požadoval elektrické kreslo...      

(Pokračovanie nabudúce)