Bez dlhých úvodov – plním, čo som sľúbila, report z nedávnej návštevy Cambridgu (a nakoniec aj Londýna) v smútočnom období.

Pôvodný plán bol ísť do Cambridgu na 5 dní v termíne 14. 9. - 18. 9. Letenky sme kúpili niekedy koncom júla za ľudových takmer 60 éčiek za hlavu. Mojím spolucestujúcim mal byť môj Pán Polovičiak (ďalej P.P.), ktorý napriek tomu, že nemá rád lietanie, súhlasil s absolvovaním tohto výletu. Okrem samotného mesta som plánovala dva výlety – jeden celodenný do Wimpole Estate (nekonal sa) a druhý na pár hodín do neďalekej dedinky (bude spomenuté v článku).

Ale čo sa nestalo 8. 9. 2022 – zomrela kráľovná Alžbeta druhá a britský svet sa zahalil do desaťdňového smútku. A práve v čase tohto smútku sme mali do Anglicka naplánovanú cestu aj my.

Samozrejme, že sme začali rozmýšľať, ako to ovplyvní našu cestu. Prinášam teda sumár obáv, ktoré sa mi vynorili v mysli a aká bola následná realita.

1) Všetky procedúry na letisku budú trvať dlhšie.

Realita: všetko prebiehalo úplne normálne. Cesta tam prebehla totálne hladko, odlet z Košíc načas, security check za moment a ani som sa nemusela vyzúvať, yay! Dokonca aj miesto v lietadle som si vedela vymeniť tak, že som nakoniec sedela pri P.P. (áno, sme socky a nezaplatili sme Ryanairu 6€/hlava/let za seat allocation). Po prílete na Stansted trvala pasová kontrola možno 10 minút, ak to preženiem a pekne sme stihli vlak do Cambridgu, ktorý ide priamo z budovy letiska a cesta trvá iba 30 minút. Vlak ide priamo, bez prestupu. Toto je výhoda, door to door nám to trvalo cca 5 hodín (v tom bola cesta z domu na letisko, čakanie na letisku, dvojhodinový let, cesta vlakom z letiska do Cambridgu a cesta mhd zo stanici v Cambridgu na ubytovanie), takže sme cestou zďaleka nezabili celý deň a časový rozdiel mínus jedna hodina hral v náš prospech.

Čo som sľúbila overiť je otváranie dverí na vlaku. Keďže vlak bol moderný, mal už klasické otváranie stisnutím gombíka, takže žiadne rolovanie okienka dole, šmátranie rukou zvonku a po hmate otváranie kľučky zvonku ako počas nášho anglického pobytu z roku 2017 sa tentoraz nekonalo. Smola, ja na takéto quirky veci trpím, tak som si na svoje neprišla. Vlaky inak idú úplne ticho, žiadne hrkotanie ako u nás – neviem, či to je koľajnicami alebo vlakmi samotnými, ale naozaj som takmer ani nepočula, že sa vlak pohybuje. Z letiska aj naň sme šli vlakmi spoločnosti GreaterAnglia, nebol absolútne žiadny problém, sú tam zásuvky na nabíjanie (funkčné) a wifi (funkčné). Spokojnosť. Za jeden spiatočný lístok sme dali tuším okolo 15 libier, pohodka.

2) Pamiatky budú zavreté.

Vzhľadom na to, že som sa bavila s náhodným spolusediacim cestou nazad, som si overila, že v Londýne boli naozaj niektoré pamiatky zavreté. On konkrétne menoval Windsor a Buckinghamský palác, zo zjavných dôvodov. Keďže ale gro nášho pobytu bolo v Cambridgi, tu sa táto obava ukázala ako neopodstatnená. Áno, v takmer každom výklade a na každom webe mali fotku kráľovnej s vyjadrením sústrasti, ale zavreté počas nášho pobytu nebolo nič. Videli sme však, že viaceré obchody a reštaurácie plánovali mať v pondelok 19.9. v čase pohrebu zatvorené, aby umožnili zamestnancom sledovať ho. Pekné od nich.

FOTO 1

Všetko, čo sme v Cambridgi chceli vidieť a navštíviť, sa navštíviť dalo. Boli sme hore vo veži kostola Great St Mary´s, kde, ako vidíte, vôbec nefúkalo.

FOTO 2 + 3 + 4

Vstup na vežu stál 6 libier, ale výhľady boli naozaj pekné.

Navštívili sme aj Christ´s College (zadarmo) aj King´s College (11 libier), boli sme v University Library na výstave Darwin Conversation (zadarmo v rámci festivalu Open Cambridge), nakúpili sme v štandardných obchodoch, ale aj v mojich obľúbených charity shopoch – tam som sa špeciálne chystala kvôli knihám, ktoré sa v takýchto „čeriťákoch“ dajú kúpiť za 50 pencí až 2 libry. Btw, doniesla som si ich domov šesť (na tieto účely som prezieravo na cestu nazad P.P. prikúpila prioritný nástup + 1 bagáž navyše). Koho zaujíma, čo všetko tam môže nájsť, odporúčam bizarnú skupinu Crap You Find in Charity Shops.

3) Všade bude kopec ľudí.

Pôvodne plánovaný výlet do Wimpole Estate sa nekonal, namiesto toho sme zvolili poldenný výlet do Londýna uctiť si pamiatku kráľovnej. Neľutujem, Londýn milujem a vždy sa doň rada vraciam. Môžem skonštatovať, že parky Green Park a St James´s Park boli naozaj plné ľudí. Všetci si prišli uctiť kráľovnú a nasať atmosféru, bolo tam veľa kvetov, vyznaní kráľovnej, pohľadníc a detských kresieb. Rovnako veľa ľudí bolo pri Buckinghamskom a Westminsterskom paláci aj pri Temži. Návrat do Cambridgu po pár hodinách pobytu v Londýne bol úľavou, keďže tam sa žiadne extrémne davy nepohybovali. V sobotu poobede bolo tých ľudí viac, ale to bolo zrejme len víkendom a bolo to zvládnuteľné. V Londýne bola veľmi príjemná atmosféra, cítila som tam smútok, melanchóliu, spolupatričnosť a obrovskú náklonnosť k zosnulej kráľovnej. Pri čítaní odkazov a pohľadníc, ktoré tam na jej pamiatku ľudia nechali, najmä tých úprimných od detí, sa tlačili do očí slzy.

FOTO 5 + 6 + 7

Čo sa týka ceny lístkov na vlak, jeden spiatočný lístok Cambridge – Londýn stál 22 libier, čo sa mi zdalo celkom v pohode vzhľadom na to, aký bol dopyt a že to nebolo kupované s predstihom. Tam i nazad sme sli s ThamesLink, otváranie dverí znova nudné na gombík, dokonca aj vécko sa takto otváralo aj zamykalo. Žiadna sranda.

Ďalšie veci, ktoré stoja za zmienku:

Výlet

Odkedy som si v rámci prípravy na trip začala čítať o Cambridgi v rôznych guidoch, upútala ma zmienka o dedinke Grantchester len cca 4 km od Cambridgu, kde sa vraj natáča nejaký detektívny seriál, sú tam domy s thatched roof, ktoré milujem, plus je tam vraj open-air podnik, kde kedysi chodili Virginia Woolf, Rupert Brooke a ďalší, je to v prírode pri rieke, sedíte na sedačkolehátkach na tráve a môžete sa buď najesť, alebo si dať len kávu či čaj. V rámci prípravy na výlet sme si pozreli celú prvú sériu spomínaného seriálu (volá sa Grantchester, čiže rovnako ako dedinka samotná) a scenérie sa nám veľmi páčili, takže bolo rozhodnuté, že tam pôjdeme. Podnik som si vyhľadala na Google Maps a fotky sa mi veľmi páčili, takže naše rozhodnutie bolo potvrdené. Dedinka je naozaj skvostná, tí z vás, ktorí poznáte anglický vidiek, viete, že vie byť čarovný. Špeciálne sa mi páčil pub The Red Lion, Angličania to s kvetmi skrátka vedia.

FOTO 8

Potom sme si to namierili do spomínaného podniku v ovocnom sade The Orchard Tea Garden. V popise podniku majú napísané “A corner of England where time stands still as the outside world rushes by” a celkom to pasuje. Samozrejme, zavážilo aj to, že sme tam boli v krásny slnečný deň a vyhrievali sme sa ako jašterice, ja som si dala cream tea (čaj alebo káva, k tomu fajnové maslové pečivko zvané scone s tuhou šľahačkou a džemom), P.P. stavil na espresso, spolu 12 libier, ale stálo to za to. Slniečko, kopec ľudí, príroda, jabĺčka nad hlavou, hrajúce sa deti, pokoj a ticho, skrátka paráda. Odporúčam odbehnúť pri návšteve Cambridgu, neoľutujete.

FOTO 9

Special mention - ubytko

Bežne je ubytovanie niečo, čo v súvislosti s cestami nejako extra nespomínam, toto ale bolo výnimočné. Keď som ho v júli začala hľadať, zistila som, že to nebude také jednoduché – na náš termín bola drvivá väčšina už vybookovaná a zostali buď drahé, alebo shitné ubytká, alebo ich kombinácia. Na Airbnb sa mi ale podarilo nájsť čosi ako záhradný domček prezentované s honosným názvom Tiny hideaway, čiže niečo ako malý úkryt, s hodnotím 4,9/5. Malé to naozaj bolo, menšie než priemerná izba v panelákovom byte – konkrétne 11,5 m2. Nie, preklep tam nehľadajte. Na tejto mini ploche sa pravej strane nachádzala spálňa, resp. skôr iba posteľ (z oboch strán rovno stena), za ňou kúpeľňa so štandardných sprchovacím kútom, vécko a malé umývadlo. Naľavo bolo niečo ako predsienka/obývačočka, v ktorej bola chladnička, kanvica, mikrovlnka a toastovač (ten inak v Anglicku nájdete skoro na každom ubytku asi ako koťogo v Taliansku).  Okrem toho tam bol malý stôl a skrinka s taniermi, príbormi, hrnčekmi a pohármi, plus cukor, káva, čaj, soľ, olej a podobne, čo teda nebolo potrebné kupovať extra. Dôvodom, prečo to bolo napriek miniatúrnej výmere pre nás akceptovateľné, bolo to, že k bytíku patrí vlastný „výbeh“ do záhradky, v ktorej sa nachádzal plynový sporák s dvoma horákmi, piecka, plus záhradné posedenie so stolíkom a stoličkami a ohnisko, čiže čas sa dá tráviť aj vonku.

FOTO 10

Kuchynská časť záhrady bola krytá, takže by sa bolo dalo variť aj v prípade nepriazne počasia, čo sme si ale my, našťastie, vyskúšať nemuseli. Počasie nám totiž celých 5 dní prialo a bolo síce chladno, ale slnečno. P.P. vonku spichol praženicu, opiekol slaninku, aj polievku navaril, šikovník. Užili sme si teda aj  jedlo v idylickej záhrade, kde sme si trhali sladučké domáce paradajky a rástol tam aj figovník.  Kto si toto mini ubytko chce pozrieť, nech sa páči: Tiny hideaway in Cambridge. Btw, ešte pred booknutím som sa domácej opýtala na zľavu a ona mi ju dala, takže sme mali okolo 12 % z ceny dole a ešte ďalšiu zľavu za to, že pozvaná kamoška absolvovala svoj prvý pobyt a ja som za to dostala odmenu tuším 20 €. Takže nakoniec aj cena bola fajn.

Jedna vec, ktorá by väčšinu popudila, ale mňa, naopak, potešila, bol vodovodný kohútik v kúpeľni.. Bola to taká páčka, ktorú keď ste potiahli smerom k sebe, išla studená voda, v neutrálnej polohe žiadna voda a smerom od seba horúca voda. Čiže bolo viac-menej nemožné namiešať si príjemne teplú či vlažnú vodu, buď človek išiel od nej zamrznúť, alebo sa obaril. Neboli to síce dva samostatné kohútiky vpravo a vľavo ako voľakedy, ale aj tak potešilo. Áno, áno, viem, som divná, nič nové mi nehovoríte.

Dodatok

Prečo výlet do Anglicka? Ako som už v diskusii priznala, som totálny Anglofil, nepýtajte sa ma, prečo, je to skrátka tak. Angličtinu milujem už od svojich ZŠ čias, nakoniec som ju študovala aj na univerzite, vyše 12 rokov učila a celkovo mám k UK veľmi srdečný a špecifický vzťah. Pred pandémiou som tam zvykla ísť aspoň raz za cca rok a pol, teraz som tam nebola už štyri a keď sme pristávali na Stanstede, aj som sa rozcítila. Už teraz premýšľam, ako P.P. napačmať na ďalší britský výletík (dúfam, že už bez pietnej atmosféry). Uvažujem o treku po pilcherovskom pobreží a k tomu povedzme Noriellin Oxford. P.P. o tom ešte nevie, našťastie, inak by som si zase raz vypočula čo-to o svojej nelogickej obsesii.