V diskusii raz niekto spomínal, že by si rád prečítal článok o vysokofunkčných sociopatoch a psychopatoch. Tááák, ten čas práve nastal. Ibaže by nie? Pojem vysokofunkčný sociopat spopularizoval seriál Sherlock od BBC, v ktorom hlavnú postavu stvárnil Bilbo Clusterfuck. Blenderdick Cameltoe. Bedlington Cumshotsnatch. Bend... to je jedno, vy viete, koho myslím. V seriáli reaguje na policajta, ktorý ho nazve psychopatom, slovami: „I'm not a psychopath, I'm a high-functioning sociopath. Do your research.“ Pravdou je, že to s oboma termínmi nie je také jednoduché. V súčasnej odbornej literatúre sa nepoužívajú, nie sú diagnózami. Ich dnešné použitie má skôr urážlivý charakter. Ako to teda je?
Skôr ako začneme, dovolím si upozornenie. Článok nemá ambíciu byť odborným textom. Nejde ani o text osvetový. Neodporúčam ho používať ako učebnú pomôcku pred skúškami alebo ako (samo)diagnostický nástroj. Informácie budú zjednodušené kvôli rozsahu a zrozumiteľnosti. Má za cieľ informovať a umožniť vám vytvoriť si o téme približný obraz.
Na začiatok sa pozrime na terminológiu.
Pojem psychopatia sa prvý raz objavil v 19. storočí. Slúžil na popis osobností, ktoré sú abnormne štruktúrované, pričom takouto abnormalitou trpí ich okolie alebo ony samotné. Nejde však o skutočnú chorobu, skôr o extrémny prejav normálne sa vyskytujúcich osobnostných vlastností. Pod tento termín nespadali iba násilníci, vrahovia, či manipulátori, ale ľudia, ktorých neštandardná osobnosť viedla k odlišnostiam v správaní a prežívaní. Časom ale pojem psychopatia nadobudol silno stigmatizujúci charakter. Dnes do tejto kategórie laici hádžu jedincov všemožných typov, ktorí nemusia mať nič spoločné ani medzi sebou, ani s osobami so skutočne narušenou osobnosťou. Aj keď sa snažím, neviem použitie tohto pojmu medzi pospolitým ľudom zaradiť do nejakého konkrétneho rámca. Viem si predstaviť, že by psychopatom ľudia nazvali niekoho, kto na ulici rozseká billboard kandidáta na župana horiacimi katanami; človeka, ktorý o tretej ráno začne v paneláku skúšať novú heavy-duty príklepovú vŕtačku; šoféra, čo začne vytrubovať na križovatke, ak sa autá nepohnú do pol pikosekundy po tom, ako skočí zelená alebo vizionára, ktorý predá celý svoj majetok a všetky peniaze švacne na ruletu. Mali by však s týmto označením pravdu? Aj z toho dôvodu sa dnes pre väčšiu zrozumiteľnosť používa termín poruchy osobnosti a psychopatia z odborných kruhov vymizla. Pojem poruchy osobnosti nájdete v oboch štandardných nástrojoch, ktoré popisujú kritériá duševných chorôb - v Diagnostickom a štatistickom manuáli mentálnych porúch (DSM) Americkej psychiatrickej asociácie a Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH) Svetovej zdravotníckej organizácie. DSM má oveľa užší záber, pretože popisuje iba poruchy z oblasti mentálneho zdravia, MKCH popisuje široké spektrum ochorení, tie duševné v ňom nájdete pod kódmi F00-F99.
Podľa poslednej revízie MKCH rozoznávame niekoľko druhov porúch osobnosti. Nebudem menovať a popisovať všetky, ale vyberiem zopár, aby som ilustroval ich rozmanitosť. Popis bude veľmi stručný a zjednodušený, ale aj tak nebudete mať problém pochopiť, o čo ide.
• Paranoidná porucha osobnosti: charakterizuje ju nadmerná citlivosť voči svojej osobe, nedotklivosť, podozrievavosť, nedôverčivé správanie, precitlivenosť na neúspechy. Títo ľudia intenzívne vnímajú krivdy, ktoré sa im dejú, pamätajú si ich a môžu neprimerane nadhodnocovať a prekrúcať ich význam. Inklinujú k vytváraniu rôznych sprisahaneckých teórií a výkladov fungovania okolitého sveta. Niektorým z vás sa možno v hlave vynoril obraz hardcore konšpiračných teoretikov, ktorých poznáte a nemusíte byť ďaleko od pravdy.
• Schizoidná porucha osobnosti: takíto jedinci bývajú často uzavretí, izolovaní, javia sa ako chladní, pretože nevyhľadávajú a neprežívajú blízke vzťahy a ich emocionálne prežívanie je chudobné. Veľa času trávia v predstavách a okolie ich často vníma ako čudákov.
• Histriónska porucha osobnosti: kedysi sa tiež označovala ako hystéria - pomenovanie sa prestalo používať z podobných dôvodov ako termín psychopatia. Títo ľudia sa vyznačujú dramatickým, teatrálnym správaním, emócie prejavujú prehnane, ale zároveň ich prežívajú plytko. Môžu silno reagovať na nevýznamné podnety, zatiaľ čo významné udalosti vnímajú chladne a bez záujmu. Správanie je koketné, so sexuálnymi prejavmi, túžia byť stredobodom pozornosti.
• Úzkostná (vyhýbavá) porucha osobnosti: charakterizuje ju prežívanie silnej úzkosti, obáv a neistoty. Túžia po vzťahoch či uznaní, ale sú plachí, prežívajú pocity menejcennosti, robí im problémy zvládať nové situácie, najmä ak ide o podávanie výkonu na verejnosti či kontakt s novými ľuďmi. Boja sa zlyhania, kritiky a zosmiešnenia.
Ide o veľmi stručný popis rôznych foriem porúch osobnosti, ale ako vidíte, nie všetky charakteristiky spadajú do typickej predstavy o psychopatoch, ako ich prezentujú v článkoch typu „10 znakov, že tvoj partner/sused/štamgast je psychopat“. Nech je predmetom takého článku akákoľvek skupina osôb, väčšinou ide o vymenovanie rovnakých charakteristík bez výraznejších obmien. V popkultúre, ale aj v bežnom živote, sa zase ako psychopati zvyknú označovať osoby nebezpečné, agresívne či všelijakí šmatlaví magori s nepríčetným pohľadom, pre ktorých je vyvraždenie jasieľ škrabkou na zemiaky rovnako rutinná záležitosť ako pre normálneho človeka šnurovanie tenisiek. Prípadne tak ľudia nazvú kohokoľvek, koho správanie sa im nepáči, ale chcú hanlivému označeniu dodať punc patológie.
Dlhý úvod je za nami a konečne môžem prejsť k popisu konkrétnych porúch osobnosti, ktoré sa bežne označujú za stereotypnú psychopatiu a sociopatiu, ktorú som spomínal v predchádzajúcom odseku. V laickom použití majú obidva termíny rovnaký význam. Pojem sociopatia sa objavil v prvej polovici 20. storočia a skôr upresňoval psychopatiu. Mal lepšie zdôrazňovať porušovanie sociálnych noriem a antisociálny charakter správania niektorých jedincov. V súčasnej odbornej literatúre sa však ani toto označenie nepoužíva. Vo väčšine prípadov, kedy niekto hovorí o psychopatoch či sociopatoch, popisuje v skutočnosti disociálnu poruchu osobnosti alebo hraničnú (emočne nestabilnú) poruchu osobnosti, ktorá sa delí na impulzívny a hraničný typ. Niekedy ich prejavy mieša dohromady, nech z toho vyjde ešte extrémnejší pajác. Disociálna porucha osobnosti je charakteristická nedostatkom citov k iným ľuďom, násilným správaním, nerešpektovaním spoločenských noriem, nezáujmom o druhých, slabou empatiou. Títo jedinci majú nízky frustračný prah, ide im skôr o uskutočňovanie vlastných potrieb, objavujú sa tendencie k racionalizácii či k obviňovaniu iných. Keď si tu predstavíte nejakého slovenského politika, je veľká šanca, že sa trafíte. Často môže ísť o páchateľov násilnej trestnej činnosti so zlou prognózou resocializácie. Človek s emočne nestabilnou poruchou osobnosti impulzívneho typu sa zase vyznačuje nestálou náladou, sklonmi konať nevypočítateľne, bez ohľadu na následky. Časté sú výbuchy zlosti a vyvolávanie konfliktov. Hraničný typ je zase charakterizovaný poruchou sebaobrazu, osobných preferencií a cieľov. Vstupuje do intenzívnych, ale nestálych vzťahov, má strach z opustenia a odmietnutia. Presne ako vaša šialená bývalá či bývalý, ktorých odchod zo života ste neoplakali, ale oslávili. Prítomné môžu byť pocity prázdnoty či sklony k sebapoškodzovaniu.
Tieto znaky sa už viac podobajú na to, čo sa zvyčajne označuje ako psychopatia či sociopatia. Aj medzi ľuďmi s poruchou osobnosti však môžu byť interindividuálne rozdiely, takže dvaja ľudia s rovnakou diagnózou sa nemusia správať rovnako. Aby som tu iba sucho nemenoval diagnostické kritériá, pozrime sa na to, čo o svojom živote hovorí muž s diagnostikovanou disociálnou poruchou. Od detstva mal problémy so vzťahmi a s kontaktom s druhými. Vedel si nájsť kamarátov, ale veľmi rýchlo o vzťah stratil záujem, pretože mu sociálne situácie boli cudzie. Rodičia ho popisovali ako chladného a odmeraného. Bol tvrdohlavý, bez zmyslu pre lojálnosť a ľudí využíval ako prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov. Jeho schopnosť empatie je extrémne nízka. Necítil smútok ani v prípade, kedy stratil niekoho blízkeho. Vedel však, aké emócie by mal v takejto situácii prejavovať, a tak to robil vedome. Podľa vlastných slov musí fungovať v spoločnosti, ktorej nerozumie. Tvrdí, že jeden z najhorších prejavov jeho disociálnej poruchy, je pocit odcudzenia. To, čo väčšina z nás vníma, cíti a prežíva prirodzene, musí on robiť mechanicky. Aj napriek tejto diagnóze sa nestal kriminálnikom a tvrdí, že nemá potrebu porušovať zákon. Je možné, že by ste o ňom ani o množstve iných ľudí s poruchou osobnosti nepovedali, že sú v niečom výrazne odlišní. Dokážu byť úplne funkčnými členmi spoločnosti.
Aby som teda zhrnul, čo som spomínal už niekoľkokrát - pojmy psychopatia a sociopatia sa dnes v klasifikáciách chorôb nepoužívajú, neoznačujú diagnózu. V bežnej reči mi prídu zmätočné a ľudia majú v ich používaní bordel. Nesúdim, nie je to ich chyba, žiadnu výraznú osvetu som totiž nepostrehol. Termín poruchy osobnosti a jeho delenie na rôzne typy sa mi aj tak páči viac. Už ich samotné názvy lepšie zachytávajú odlišnosti. Termín psychopat či sociopat vytvára v hlave obraz niekoho zlého, neľudského. Ľudia si doňho spájajú osoby rôzneho druhu, ktoré robia rôzne veci, ale nakoniec aj tak končia v jednej kategórii.
Na záver sa vrátim k niečomu, čo som spomínal v úplnom úvode.
Sherlock v podaní Blubberdicka Cucumberbitcha. Tidllywompa Cabbagefuckera. Benevolent Computerglitcha. Ehm, veď vy viete... Psychopat? Sociopat? No, nemyslím si. Nejde o človeka neschopného empatie či niekoho, kto nedokáže prejaviť city. V seriáli viackrát ukázal, že mu na blízkych ľuďoch záleží. Je schopný strachovať sa o druhých alebo cítiť ľútosť či zodpovednosť. Ide skôr o typ, ktorý svoje city dokáže lepšie kontrolovať, aby neukázal slabosť. Výhodou takejto sebakontroly je aj to, že mu city v kritických situáciách nezahmlievajú úsudok. Pozorný divák si všimne, že jeho chlad a prísna racionalita sú naučené a trénované. Je zrejmé, že nejde o človeka bez svedomia, čo tiež nespadá do stereotypnej predstavy psychopata či sociopata. Ako by som teda Cumberbatchovho (ahá!) Sherlocka popísal ja? Excentrik? To skôr. Čudák? Tak trochu. Detektív s narcistickými črtami? Ale áno. Niektoré prejavy jeho správania sú určite bizarné, faktom ale je, že ho viackrát vykresľovali ako drogovo závislého, čo tiež zohralo určitú úlohu.
Tak ste teda prišli až na koniec, gratulujem! Ťažko povedať, do akej miery som splnil očakávania dotyčnej osoby, ktorá sa chcela niečo dozvedieť o psycho-/sociopatoch, resp. poruchách osobnosti, ako už teraz viete. Snáď ste sa niečo nové dozvedeli, neohrozil som vašu komfortnú zónu, nepohoršil som vás alebo neurazil. To by bolo šialené a nepredstaviteľné. Nepredpokladám, že takýto text odstráni používanie pojmov psychopat a sociopat v bežnej reči. Ani som to nemal v úmysle. Nech si každý hovorí, čo chce, ale teraz už aspoň približne viete, čo poruchy osobnosti sú a možno sa zamyslíte, než označíte za psychopata vášho kolegu, čo zase raz prestavil klímu.
