Minule som musel zobrať syna na futbalový tréning, lebo kamarátova mama, ktorá ho zvykla brávať, akurát nestíhala. Tak som priamo, ako som došiel z práce išiel na štadión. Asi som v saku trošku vyčnieval z davu športovo naladených rodičov, ale nemal som čas prezliecť sa. Aj tak sme už meškali. Trénerom nestačí, že deti dôjdu načas. Musia tam byť o 15 minút skôr. Pravdaže potom sa to pretiahne a v konečnom dôsledku sa môj neproduktívny čas predĺži na skoro dve hodiny. Za ten čas by som vedel aj článok na Dailymale napísať. A to nehovorím o tom, že keby som pracoval, tak za dve hodinky niečo aj zarobím. Ale pre zeleno zarastený mozog to je práca a stanovuje si pravidlá sám. A ešte si ho za to aj platíme.

 

Sedel som tam teda v saku na drevenej lavičke a pozeral som na pohybujúce sa teamy pod vedením zodpovedného dospeláka a nemohol som hrať ani zúrivých vtákov, lebo silno svietilo slnko. Nuda na entú. Vytrhol ma z nej jeden takzvaný tréner. Jeho prejav sa podobal na prejav podplukovníka Tchora, ktorého nájdete v každom americkom filme z prostredia armády. Je to neomylný tvrďas, ktorý má stále pravdu. Nováčikovia pod jeho rukami sú mäkkí ako maslo na slnku, čo im dáva patrične najavo. Čiže tento vládca vesmíru vo svojich voľných chvíľach trénuje detičky a tým si lieči svoje komplexy menejcennosti. Aby predviedol svoje výnimočné schopnosti, tak vymyslel choreografiu vhodnú aj na spartakiádu, ktorú nemali šancu deti zvládať a to mu dávalo dobrú zámienku na ventilovanie si svojej psychózy.

 

Asi nie som typický muž, ktorý sa ani v mladom veku veľmi nevenoval športom a v súčasnosti tiež nesedím pred telkou pri každom zápase, kde desiati nadržaní chlapi naháňajú jednu loptu, do ktorej môžu len kopať a ďalších desať im v tom chce zabrániť. Vraj telesná výchova ako predmet má viesť k výchove k pohybu. Ja som mal profesionálneho učiteľa aj na základnej aj na strednej a futbalovú loptu sme na telesnej výchove nevideli. Výchova spočívala v atletike, gymnastike, behu, skoku cez kozu a cvikoch na hrazde. Možno ma tá výchova obišla kvôli tomu, že sme doma nemali ani kozu ani hrazdu, kde by som mohol trénovať. Futbal sme hrali na dedinskom ihrisku. Niekedy nám tráva siahala po kolená a naozaj sme sa nešetrili (rozumej fair play nebolo v móde a kopance do nohy, zadku a gulí neboli ničím neobvyklým).

 

Majstrovstvá Európy sú v plnom prúde a manželky, milenky a priateľky vídavajú svojich chlapov len sporadicky v prestávkach a medzi zápasmi (treba si doplniť zásoby piva a chipsov). Pre tieto baby odkazujem – sú aj muži, ktorí tomuto šialenstvo nepodľahli a možno je akurát čas na výmenu. Pre pánov, ktorí tomuto šialenstvu podľahli – sú muži, ktorí nie. Tak si dávajte pozor, na svoje baby.