Tak si hovorím, že keďže sa tu vcelku hojne vyskytujú články popisujúce zážitky z rôznych krajín a kultúr, obšťastním vás aj ja podivnosťami z krajiny tisícich jazier, rozumej Fínska. Bohužiaľ, ale niekedy aj chvalabohu, tu žijem už niekoľko rokov, dovolím si teda na základe vlastnej skúsenosti v nasledujúcich riadkoch bohapusto kritizovať a zovšeobecňovať.
Do tejto krajiny som sa dostala náhodou. Teda vlastne kvôli chlapovi. Inak by som sa pravdaže netrepala do krajiny, ktorej jazyk som najprv ale že absolútne neovládala a o ktorom si väčšina ľudí myslí, že je minimálne taký ťažký (až takmer nemožný sa naučiť) ako skutočne dostavať niekoľko kilometrov slovenských diaľnic v sľúbenom termíne. Nie je, ale o tom viac neskôr. Nebudeme sa hneď na úvod zaoberať nepríjemnosťami ako je fínsky jazyk.
Najprv pár geograficko-demografických vychytávok (vylapávok!) - populácia Fínska je takmer na chlp rovnaká ako populácia Slovenska, akurát že je rozložená nerovnomerne na takmer 7-krát väčšej ploche. Väčšinu tvoria (ešte stále) Fíni, a potom sú tu aj nejakí Švédi, ktorých okrem ich samých nemá nikto rád, lebo sú príliš bohatí, rozprávajú tým svojim smiešnym jazykom, a vôbec, títo latentní geji by mali ísť všetci vlastne nazad do Švédska. Žijú tu samozrejme aj nejakí Rusi, Estónci, a všelijakí možní aj nemožní cudzinci, a hoci týchto pribúda, je to ešte stále zanedbateľné číslo.
Táto pomerne rovnorodá populácia je, ako už bolo spomenuté, rozložená nerovnomerne najmä na juhu, a to z jednoduchého dôvodu, že zhruba polovica krajiny sa nachádza v pásme studenom jak riť chladnom (rozumej väčšinu roka je nehorázna zima a nedá sa tu, snáď okrem chovania sobov, robiť ale že absolútne nič).
Ale dosť bolo suchých faktov. Poďme sa teraz pozrieť na random kultúrne šoky (lebo áno, napriek tomu, že sme stále v Európe, nájde sa ich tu aj pre Slováka dosť), ktoré vás môžu postihnúť hneď po výstupe z lietadla. Tak po prvé, a to je vlastne pozitívne, Fíni sú veľmi slušní. Najmä ľudia pracujúci v službách, čo je na Slovensku vec takmer nevídaná. Od slečny za pokladňou v obchode, cez šoféra autobusu až po panie na úrade, jednoducho všetci sú tu zdvorilí. Prozákaznícky prístup tu prosto funguje. Aj keď vám (toto platí väčšinou pre panie na úradoch) dosť často vedia pomôcť veľký trt, slušní budú za každú cenu. Je to jedna krásna vec, a prísť na Slovensko je po takomto niečom vždy ako dostať po hube. Najmä v Bubline, kde kde som aj predavačom hotdogov bola ako zákazníčka oslovená vetou ''No čo chceš?'' (true story).
Okrem toho, že sú všetci slušní, sú niekedy aj nápomocní. Iba niekedy, lebo pýtať sa na cestu alebo ako a kde vybavím to či ono, je spoločnosťou prijateľná forma stratenosti, s ktorou vám vždy ľudia pomôžu radi a niekedy aj bez opýtania. Napríklad taký turista držiaci v ruke mapu bude určite oslovený s ponukou pomoci do pár sekúnd. Stačí vyzerať dostatočne zmätene/neschopne. Na druhej strane, nech vás pánboh chráni pomáhať napríklad ženám s batožinou, otváraním dverí alebo čímkoľvek fyzicky ťažkým! Feminizmus je v severských krajinách fenomén vyvinutý u niektorých jedincov až do nechutnej miery. Ale túto tému si možno rozvinieme neskôr.
Ďalšia krásna vec je, že tu vedia všetci po anglicky. Ale že fakt všetci. No dobre, nech nekecám, stretla som pár ľudí, ktorí po anglicky nevedeli (alebo hovoriť moc nechceli), ale tých by som zrátala na prstoch jednej ruky. Škoda, že títo ľudia sa väčšinou vyskytujú na úradoch, a to aj v centre veľkého mesta (veľkého na fínske pomery, hoci to nie je fasa metropola ako sú Helsinki). Takže ísť na úrad pár dní po prisťahovaní vybavovať sa s tetou, ktorá vie len po fínsky, zatiaľ čo ja som ešte vtedy nevedela, bola vcelku zábava. No späť k angličtine. Po anglicky bude zaručene vedieť aj staršia pani pracujúca v obchode, upratujúca toalety, alebo kdekoľvek inde. Aj programy a filmy v telke nie sú dabované ako v našej malej veľkej krajine, no sú ponechané v origináli. Takže človek, ktorý vie aspoň ako-tak anglicky, si tu vlastne vystačí v mnohých oblastiach bežného života. Takto je to vlastne vo všetkých severských krajinách. Krása. To, že pravá fínska angličtina znie nejako takto, je už iná vec. Ale nesmejme sa, každý má nejaký prízvuk a sú aj legendárnejšie ako tento. Mimochodom, volá sa to ''rally English'', čítaj ako ‘’ralli ingliš’’.
Tu sa však na istú dobu pozitívnosť končí (aj keď vlastne ako pozerám, vlastne som aj kritizovala, výborne), lebo Fíni sú takí...no, svojskí. Keď sa človek pozrie na mapu, zistí, že Fínsko je vlastne fasa ďaleko od všetkej civilizovanej Európy. Na východe len Rusko, aj to nie tá najvzrušujúcejšia časť - dala by sa opísať ako hic sunt leones (resp. v tomto prípade medvede, čo je v podstate realita a nie metafora) - teda je to takmer oficiálny koniec sveta. Na západe cez vodu je Švédsko. Švédsko je vôbec o dosť západnejšie a ''spoločenskejšie''. Takže Fíni si tu takto izolovane žili až do nedávnej minulosti, keď aj do nich pomaly začala dobiedzať sviňa globalizácia. No ale čo má robiť taký Pekka alebo Mikko, ktorému v génoch prúdi krv predkov žijúcich v strede lesa počas 8-mesačnej zimy, ledva prehovoriac 5 slov za mesiac? Gény neodrbeš. Tak aj Mikko alebo Pekka sú všeobecne tichí a zamrznutí vo svojej nespoločenskostí. Bývajú sami. Najprv síce s rodičmi (vo vlastnej izbe, dvere vždy zatvárajú), od 18 sami na garzónke alebo internáte - kde má každý, opakujem každý, vlastnú izbu. Hovoriť s ľuďmi je úloha ťažká, a o to viac s ľuďmi cudzími. A so ženami niekde v bare? No pokiaľ si Mikko nedá alkohol, alebo aspoň pivo, nemožné. Nedá sa. Lenže potom si dá pivo nie jedno, ale zo 5-8 (viac nezvládne, lebo je hneď opitý)... a následne je z neho neartikulujuca kývajúca sa kreatúra...ale pozerám, že tu som sa už nechala uniesť, tak si nechajme pokračovanie nabudúce, kde rozoberieme isté fínske streotypné záležitosti. Aby sme nadviazali na tento optimistický koniec, prvou z nich bude téma domorodcov a ich postoja k alkoholu, ďalšou hokej a ostatnými... sa nechajte prekvapiť.
