Deň štvrtý

Architekt pri raňajkách na terase spúšťa raňajší pičung, že si prišiel oddýchnuť a zašportovať a je viac dojebaný, jak keď sem išiel a že ho kurevsky kole na pečeni, má sračku a fóbiu z lesa, čo nikdy nemal. Okrem toho, že vraj už trikrát išiel na vlečke traktora a ten traktor by ani nevedel opísať. A že by sme si mali naliať čistého fridexu a menej chlastať a viac športovať.

Vnášam humorný prvok do jeho rozjebanej čakry a na tajňáša mu vymieňam šálku s čajom za presne takú istú šáločku s lacným /oranžovým/ koňačikom. Menežeris vidiac môj zámer sa s radosťou lovca pridáva k akcii a provokačne donesie k stolu minerálku a následne každému naleje do pohára orosenej čistej vody a len tak medzi rečou pohár postavený pred Architektom šikovne vymieňa za pohár s podkonickou vychladenou slivkou triedy 52.

Našťastie vetrík pofukuje smerom od Architekta, inak by asi kúzlo prekukol. Podplukas aj Stavebník vetria jak hladní šakali, takže im spoza chrbta obete dávam znamenie, nech sú v kľude. Architek pri ospevovaní najnovšieho Auto-Cadu zajedá salámový chlebík a s chuťou ho zapije koňačikovým čajom.

V momente nafukuje líca, oči aj uši a asi aj ftáka a snaží sa o kašeľ. Z nosa mu fŕka lahodný teplý koňačik a kúsky salámky. Farieb má mnoho, ale najviac prevláda taká lilavo-oranžovo-zelená. S krátkymi vlasmi na ježka trochu pripomína nasratého Diodona holocanthusa.

Vodu, vodu, tu máš vodu!

Akože naoko prestrašene naňho kričí Menežeris, ale v očiach má sadistický pohľad Mengeleho a pchá mu pod nos orosený kritický pohár. O pár sekúnd už absolvujeme raňajší life speed run orosenou lúkou v hybskej záhrade. Na čele našej malej skupiny zvesela uteká chechtajúci sa Menežeris, v tesnom závese sa držím ja a asi tak 10 metrov za nami uteká v ksichte rôznofarebný Architekt, pičujúc na celú liptovskú obec. V momente, keď bežal okolo jablone, nejako stihol odšľahnúť dve jabĺčka a s úspechom trafil Menežerisa do hlavy. Môj spolubežník zaskučal, že prečo on a že to ne len on a vzapätí obsiahol druhú a v diaľke sa ozval ešte Podplukasov krik - dvojitý zásah.

Dychčíme pri stole a medzitým sa zvesela chechceme. Architekt nástojí na tom, že to len tak nemôže byť a že keď vypil on, ta že aj ostatní nech vypijú a nalieva z chemického koňačiku do šálok. Menežeris spoza kresla vyťahuje podkonickú, ja tasím sklenených prckov, Stavebník ide k potoku po pivá a cyklistická túra môže začať.

Spoločne sa uisťujeme, že sa dnes nemusíme nikam náhliť, keďže sme si vytypovali takú príjemnú a hlavne krátku trasu na prečerpávačku Čierny Váh a že pokojne môžeme ísť poobede alebo aj k večeru. Prípadne budúci rok, alebo sa na to normálne môžeme aj vysrať.

Ono medzi nami povedané, trasa z Hýb na Čierny Váh je síce krátka, ale pokiaľ sa človek rozhodne ísť na vrchnú nádrž, tak je to pekne do kopca.

Slniečko svieti na letnú verandu, na stole slivečka, pivečká, bajky opreté o stenu domu a k tomu ide fasa hudba. Proste východniarska cyklistická pohoda. Jediný, kto má výčitky svedomia, je Stavebník. Ale rozkol so svojím svedomím rieši odchodom do garáže, odkiaľ prináša medený drôtik. Následne vyťahuje cyklokopjuter z bajku a skratovaním kontaktov na ňom si v priebehu minúty natáča 32 kilometrov. Spokojne zasúva meračku do bajku a s víťazným úsmevom sa vracia k slivkovému poháriku.

Okolo desiatej hodiny sa celý zelený a evidentne vykoľajený vrátil z kriakov Architekt s bombastickou  správou, že v potoku asi ošikal mŕtvolu.

Prestrašené ticho sa dá krájať, takže sa slova chytám ja ako domáci.

Joj  Architektu, ta šak už nebuď kokot. Si v Hyboch /normálne v Hybiach/ a tu šicke ľudze umeraju doma v perinoch, abo na poľu, abo v ľesoch.

V jarku len kokoti abo najebaní potapači.

Išiel som do jarku. Za mnou sa potácala výprava východoslovenských cyklistov v cyklistických dresoch. Vedľa potôčika som našiel drichmať starého Húzdrika v sandáloch, ktoré mal po členky v jarku.

Húzdrik bola dedinská figúrka - trvalo ľahúčko najebaný sťa puma, škaredý, pokrivený chlap, čo chodil s palicou v ruke a v kuse medzi odpľúvaním si huhlal popod krivý obrovský raťafák jadrné stredoveké liptovské nadávky. Nos mal taký, že ním pokojne mohol sviečky zhasínať, čo aj pred turistami za mierny poplatok s pasiou v krčme predvádzal. K jeho výbave ešte patril mastný klobúk na hlave, v ktorom asi aj spával.

Ujček, kurva vstávajte! Čo sa tu plážujete! Domov treba ísť!

Ujček spal hlbokým spánkom aj napriek tomu, že mal členky dlhodobo v osemstupňovej vode. Naveľa, naveľa sa prebral, povedal mi, že som kokot a či nemám dačo vypiť. Ponúkol som mu vodu z jarku, následne ho evidentne striaslo, vstal, kýchol, smrkol a pustil sa dolu ulicou kamsi v čerty. Lýtka mal krásne ružové. Ja po piatich minútach otužovania v jarku som fialový ešte aj nechcite vedieť kde.

Ale na bajky sme sa nakoniec dostali. Po desiatich metroch sa prvý na zem zjebal Stavebník a následne som trošku spadol ja. Ono ja som vlastne nespadol, teda aspoň si na samotný pád nespomínam. Ja som proste normálne ťahal, keď som si zrazu uvedomil, že sa snažím ťahať ležiac na zemi. Ostatní na tom veru neboli lepšie. Proste takto sme ďalej ísť nemohli.

Navrhol som vcelku prijateľné riešenie, že bajky budeme tlačiť vedľa seba a trošku sa prejdeme po obci a zároveň sa trošku dáme dokopy. Tým pádom akože aj koza ostane celá a aj vlk nebude až taký najebaný. Vlk síce asi najebaný nebol, ale tvrdohlavý Stavebník najebaný rozhodne bol a trval na tom, že on pôjde na bajku a že on na bajku nemá absolútne žiaden problém. Asi po štvrtom páde /takzvanom akuzatíve/ ho tvrdohlavosť prešla, abo skôr bola odplavená krvou z jeho rozorvaného skeletu.

Podplukas má pesimistické poznámky, že aj tak skončíme v traktore a Stavebník na traumačke.

Nevšímajúc si jeho galantné kydy vediem výpravu po hybských záhumienkach k miestu, ktoré dobre poznám. Mám namierené k Mišovi, majiteľovi nášho taxikárskeho traktora a samozvaného horského vodcu po Tatrách. Totiž včera večer sme si s mojím kamarátom z hybského detstva vymenili pár smsiek, že dnes robí guláš pre svojich klientov a že keď máme chuť, tak nech dôjdeme aj s kamošmi. Ale že mám dať vedieť dopredu, či hej, či nie. Tak ja, že hej - a že keď sa vrátime z krátkej bajkovej trasy, tak sa stavíme na fajný guláš z diviny. Mišo je niečo ako horský vodca. Po tatranských dolinách má urobené zruby bez kúrenia a elektriky /vačšinou pri studničke/, kde vodí turistov, menežerov a podivínov na taký rozumový detox. Viem to. Aj napriek tomu, že rozum často nemám, túto štvordňovú tortúru absolvujem asi tak raz za dva roky. Takže teraz vediem moje stádo sťa pastier po záhumienku k Mišovej jurte. Pri ihrisku pred nenápadným domom s nápadným červeným traktorom /s vlečkou/ vo dvore zastanem a prednesiem zdravicu k mojej skupine.

Dovoľte priatelia, aby som vám s radosťou predstavil náš doterajší prostriedok dopravy v tejto malebnej obci. Traktor Zetor Crystal 8045 aj s nízkoplošnou vlečkou, ktorá bola v týchto pre nás ťažkých dňoch našim častým útočiskom.

To už spoza zelenej bránky vyšiel vysmiaty priateľ Miško.

Nazdar chlapi. Vy ma asi nepoznáte, zato ja vás veľmi dobre. Každý z vás mi ide po 50 korún, akurát tento krvavý cyklista mi ide kilo, keďže je najťažší a absolútne nespolupracuje pri nakládkách. Mohli ste dôjsť aspoň bez tých bicyklov. Je s tým taký menší logistický problém.

No nič. Vitajte u mňa a hybajte ďalej na fajný jelení guláš a nejaké to poldecko. Dúfam, že vám nevadí neznáma spoločnosť. Dnes tu mám českých turistov z Kadane, dve, asi lesbické medičky z Blavy, no a jedného slovenského Amerikánca s partiou, ktorý prišiel po dvadsiatich rokoch na Slovensko. Nejako sa im nechce chlastať, tak dúfam, že to tu trošku rozprúdite. Ale ešte predtým vás poprosím - tie bicykle si jebnite rovno na vlečku. Jediný, kto začal rvať bajk na vlečku, bol čuduj sa svete porozbíjaný Stavebník. Podplukas, Menežeris ako aj Architekt sa nesmelo vyjadrili, že dnes snáď pôjdu na chatu už konečne normálne. Som mu odvrkol, že normálne je na vlečke traktora. Ale bajky nakoniec ostali dole.

No.

Čo na záver?

Veľa si toho nepamätám. Na dom sme išli vraj na bajkoch. Ale to sme sa o ne len opierali. Teda niektorí. No a niektorí sa vraj neopierali. Zábavu sa podľa neskoršieho rozprávania podarilo rozprúdiť až-až.

Amerikán okolo desiatej večer ležal na zemi, čumel do neba a reval niečo v tom zmysle, že:

Oooh maj gat ja khoukhooot, veď tá AEmeuikha je tu a stále tu aj bola. A na to, aby som to konečne pochopil, som potreboval tventy iirs.

Tventy iirs a asi jednu pintu borovičky.

Ďalej je takmer istota, že lesbické medičky, aj keď boli lesbičkami, tak už určite nie sú. Podplukas a Architekt ich myslím nastálo vyliečili z lesbizmu /podľa všetkého je to liečiteľné/.

Turisti z Kadane absolvovali borovičkový rýchlokurz slovenčiny a ich "čučoriaaadka" sa kolo polnoci nieslo nad hriskom ešte asi tri dni - hlavne vo večerných hodinách.

 

EPILÓG

Deň piaty, odchodový.

Do hybskej izby sa nesmelo vkrádaju lúče raňajšieho slnka. Na obrovskej posteli leží vyrysovaný chlap /Podplukas/, nežne objímajúc malého zježeného človiečika /Architekt/, ležiaceho vedľa neho. Čelá obidvoch pánov sú zalepené náplasťou, spod ktorej vykúkajú čierne nitky stehov. K posteli príde kučeravý chlapík /JA/ s fľašou minerálky v ruke. Sadne si vedľa postele a zachrípnutým hlasom budí spáčov.

Vstávajte, hovädá. Musíte mi ozrejmiť včerajší záver dňa, lebo mi niekto ujebal dáta. Hlavne ma zaujíma, prečo máte vyšívané hlavy a kto je za to všetko zodpovedný.

Podplukas sa bolestne zviecha z postele, chytí sa za hlavu a rečie - nooo - včera sme tu mali také malé manévre.

Takže v skratke. Podplukas pri odchode od Miša chcel Stavebníkovi predviesť, ako sa má človek bezpečne bicyklovať, aj keď je akože najebaný. Pri predvádzačke sa samozrejme zjebal a rozbil si čelo. Absolútne ho to nevykoľajilo. V dome šahol do svojho vojenského bágla a vylovil vojenskú poľnú lekárničku, za ktorú by sa nehanbil ani dr. Haus. Požiadal Architekta, nech mu drží svetlo a zrkadlo a že si rozjebané čelo chytí troma stehmi. Architekt držal, držal a nejako mu z toho, čo videl, prišlo špatne a jebol sa o zem tak nešťastne, že si úspešne rozjebal čelo o roh stolíka. Chladnokrvný Podplukas s pomocou Menežerisa došil seba a následne úspešne zašil aj Architekta. Následne si dzigli ešte po troch a konečne ukončili štvrtý deň.

Sedíme na terase. Pred každým fľaša minerálky. O pár hodín sadneme do aút a "odýchnutí, odpočinutí" sa rozbehneme za svojimi rodinami.

Predposledné slovo má vyšívaný Podplukas. Tak. A v zime vás pozývam na fasa lyžovačku do Álp.


Ťa jebem aj s Alpami, chlastať môžme aj doma. Zazrel Architekt na Podplukasa.

No dobre. Ale lyže neberiem - aj tak mi v Alpách budú akurát na chuja.

  end