Toto nie je vtipný článok, a ak vám tak pripadá, nemáte pravdu. I keď je uverejnený na pseudožurnalistickej stoke slovenského internetu.

 

Nikoho nezaujíma, že si pohoršená. Pohoršený.

               

Fenomén SJW (social justice warriors) je rakovinou doby. Dávajú na emócie pred rozumom a na rozdiel od rakoviny je táto choroba nákazlivá. Prenosná médiami.

Ako je možné, že byť obeťou sa nosí, ako je možné, že degenerujeme a vraciame sa do čias detských, kde stačilo často kričať na to, aby sme dosiahli, čo chceme. Cecok do úst.

Nechcem byť prorokom apokalypsy, lebo situácia je vážna, posúďte sami. No hoci toto pseudohnutie (lebo nie je nijako organizované, veď organizovať sa kričiacim deckám nikdy veľmi nešlo) začalo vystupovať s ušľachtilou myšlienkou, mnohí, ako správne deti, preberajú jednoduché behaviorálne vzorce. Keď to ide tu, prečo by to nešlo i tu.

Sociálna spravodlivosť je sama o sebe hlúposť. Je to konštrukt na komunistickom základe, kde očakávame, že všetci budú nie rovní, ale rovnakí, nezáležiac na miere snahy, objeme prostriedkov, schopnostiach a tak ďalej. A nedáva zmysel, že niekto bude pracovať viac, lebo chce, niekto vôbec, lebo má na háku a budú sa mať úplne rovnako. Náš život má byť odrazom našej práce, a nijak inak. Mimochodom, museli by sme napríklad zrušiť indický kastový systém. Alebo tam nám vedenie ešte nenatiahli?

Je ušľachtilé zametať si najprv pred vlastným prahom. No máme tam skutočne neporiadok?

Naviac, neporiadok niekedy nevadí, pretože niekedy sa prihodia veci dôležitejšie a vyskytnú sa problémy závažnejšie ako smietka vo vlastnom oku.

 

Priradzovať objektívnu dôležitosť javom okolo nás je však očividne zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá.

 

Je načase odpovedať na otázku položenú medzi riadkami. Ako sa prejavuje trend sociálnej spravodlivosti a bojovníkov za ňu v širšej spoločnosti u ľudí, ktorí do tohto prúdu nepatria.

Jednoducho. Kričia, a dosahujú výsledky. Niekedy, keď si s deckom človek nevie rady a potrebuje rýchlu záplatu, aby prestalo aspoň na chvíľu, to lízatko mu dá. Len kým dôjdu domov. Lenže tam mu ho zabudnú vziať, prípadne je lízatko už zlízané. A potreba ďalšieho klíči pomaly pod povrchom.

Vidíme, že tento prístup funguje a môže fungovať. Máme svoje deti radi a dali by sme im všetko. Ale, kde je hranica, kedy máme povedať nie a hlavne, prečo by sme mali odmeňovať nežiadúce správanie? Tam zabiehať naozaj nechcem. Uvedomme si však, že ak dávame kriku priveľa priestoru a nakoniec sa i tak zlomíme a necháme decká dosiahnuť, čo chceli, prehrávame.

Jednotlivci už často netušia, čo sú naozajstné problémy. Mať hlad a nemať domov. Smrť za najbližším rohom. Zneužívanie, týranie, vojny. Kričia pre smrad v električke či nový telefón. Pre veci nepodstatné. Stojí vôbec za to pomáhať im? Pred päťdesiatimi rokmi by reakcia okolia na niečo také bola niekde na škále výsmech až facka. Dnes sú takíto ľudia ochraňovaní všemožnými zákonmi a nariadeniami.

Problém? Áno. Pretože presne takto degenerujeme. Už nie sme ako ľudstvo silní, odolní, schopní čeliť výzve prežitia. Zväčšuje sa počet samozvaných obetí a ľudí, ktorí sú ochotní a schopní ochraňovať ich, ubúda. A ak sa niečo nezmení, druhá skupina vymrie, a po nej vymrie aj tá prvá.

Takže skôr, než začneš plakať, sťažovať sa, či robiť scény pre rozliate mlieko, sa zamysli, či náhodou nie si úplný debil, a či niekoho nieže zaujíma, čo si myslíš, ale či by to niekoho ozaj zaujímať malo. Zamysli sa, či to, pre čo kričíš, má naozaj nejaký význam. A ak toho nie si schopný, asi patríš do prvej skupiny. Obeť.

Jediná naozaj smutná vec na tomto celom nie je to, že tí silní, tí ochrancovia potichu trpia teraz. Vybrali si byť ochrancami a ten údel nesú potichu, statočne. Smutné je skôr to, že na to dobrovoľne, potichu a statočne aj umrú. Hrdinom dňa sa stanú tí, ktorí ich umorili. Také celospoločenské vďakyvzdanie.