Všetko začalo tým, že nás naši kamaráti, manželský pár Andrej a Lena, poprosili niekam vziať koncom júla. Sú to spokojní zákazníci našej cestovky, v rámci ktorej ťaháme rôznu rodinu a priateľov všade tam, kam sa práve chystáme aj my. Oboch sme už tento rok vzali na Slovensko, do Petrohradu a ja som si s Lenou strúhla víkendovú dámsku jazdu v Bruggách (vrátane všetkých príslušných vtipov a odkazov na rovnomenný film).

 

Výber nakoniec padol na Škótsko a poviem vám jedno: organizovať ľubovoľný výlet do krajiny tartanu a whisky, najmä na Isle od Skye uprostred turuistickej sezóny, necelé tri týždne pred dátumom odletu, je  ľahká samovražda. Vyžaduje veľa nervov a schopnosť zmieriť sa s tým, že vám z nej pribudne pár vrások na tvári a sivých vlasov na hlave. Záhul vrcholí v momente, keď za deň obvoláte asi tridsať BnB na Isle of Skye, aby vám 29 z nich povedalo, že nemajú na váš dátum voľné, ale povedia to takým milým ospravedlňujúcim sa tónom a koloritným škótskym prízvukom, že sa na nich nedokážete hnevať. Teda, za predpokladu, že im vôbec porozumiete.

 

Všetka logistika sa však nakoniec akosi zliala a zvládla a my sme sa v predposledný júlový piatok ocitli na letisku Domodedovo, pričom pred odletom sme do seba stihli naliať pár pohárov lacného vína. V lietadle sme prešli na gin a tonic, ktorý British Airways aj s dupľou podávajú vo svojej economy triede. Aké milé od nich - Aeroflot ulieva akurát víno a aj to len na vybraných letoch do “lepších” európskych destinácií ako Madrid, Paríž či Rím. Tu sa od nášho picieho vlaku odpojil môj muž Ivan, na ktorého pripadla náročná a zodpovedná úloha vodiča počas celej cesty, keďže má toho v krajine, kde všetci jazdia akosi opačne, odšoférovaného najviac. Na Heathrowe, z ktorého sme prestupovali na let do Edinburgu, sme si stihli kúpiť fľašu dvanásťročnej Balvenie Triple Cask do auta a do zásoby a v bare zasa pokračovali piť ako najstaršie ženské zástupkyne rodu Windsorovcov Alžbeta a Alžbeta II. gin a tonic. Manžel Ivan pil Colu zero, čo je ale v pohode, pretože jej britský výrobca je držiteľom kráľovského patentu. Akurát neviem, či čipsy, ktorými sme to zajedali, v typických anglických príchutiach soľ a ocot, čedar a červená cibuľa a sladké čili a kyslá smotana, ho mali tiež. Nevadí, hlavne Rusi nepili nasucho, to by bolo strašné.

 

Prileteli sme do Edinburgu, na letisku vzali tátoša na štyri dni a poďho jazdiť na tej nesprávnej strane cesty. Ako spolujazdec to chvíľu vnímam ako maximálny bizar, kedy sedím tam, kde je volant a volant tam nie je. Už som zažila situáciu, kedy sa zo sedadla, kde má byť šofér, na mňa pozeral veľký zlatý labrador. (Asi najhoršie to musí byť pre neboráka – Európana, ktorého vezie ochotný kamarát na mol ožratého z baru domov. Tu si sladko spinká, slinka mu tečie na golier, keď zrazu auto prudko zastane na červenej, ktorá sa náhla rozsvietila, on sa preberie a zisťuje, že šoféruje a ani nevie ako...)

Po hodine šoférovania sme s doprovodom víťazného refrénu Caledonia you’re calling me, now I’m going home / Caledonia’s been everything I ever had zaparkovali na parkovisku Speygate neďaleko nášho hotela, pričom názov mi recepčná nadiktovala ako Spig’t a nebyť zvyknutá na miestne výslovnostné zvyklosti, asi by som ho hľadala dlho. Mesto pred polnocou pomaly dožívalo, pár kebabární bolo ešte otvorených a niekoľko miestnych sa kolísavým krokom poberalo domov. V našom hoteli Salutation založenom roku Pána 1699 to žilo: konala sa tam svadba a v lobby bare bolo asi dvadsať mužov v kiltoch. K škótskemu gýču chýbali už len gajdy. Recepčný nám odovzdal kľúče a povedal, že bar je otvorený, kým bude záujem piť. Našich Rusov sme však akosi vyčerpali, pretože sotva našli v spleti prístavieb, krídel, poloposchodí a úzkych chodbičiek svoju izbu, odpadli a už sa neozvali. A tak sme si s mužom na izbe uliali po jednej Balvenie a šli spať aj my.

Degustačné poznámky: Balvenie Triple Cask 12 y.o. patrí pod koncern William Grant & Sons, páli sa v Dufftone regiónu Speyside a za jej popularizáciu vďačíme majstrovi sladu Davidovi Stewartovi. Táto whisky zreje v amerických dubových sudoch prvého plnenia, tradičných sudoch od bourbonu (niekoľkokrát plnených) a sudoch od oloroso sherry prvého plnenia. Elegantná, jemná a veľmi príjemne voňavá. Na prvý ňuch ucítite marhule, med a vanilku a náznak kvetín. V ústach prevažuje ovocie, pridáva sa pomaranč, drevné podtóny a škorica. Náznaky trieslovín ostávajú v dochuti, ktorá je príjemná a nežná. U mňa je to whisky vhodná na pitie pokojne aj cez deň a jedna z tých, ktoré ponúkam ženám, ktoré chcú niečo jemnejšie.

Klasické škótske raňajky, čiže všetko to pražené a pečené, čo ponúkajú aj Angličania, akurát ešte k tomu dostanete haggis – buď ako prídavok alebo namiesto čierneho pudingu (anglickej krvavničky). Študujúc zarámované fotky na stenách a memorabílie sme sa dozvedeli, že raz tu odohrali koncert The Beatles, dokonca sa aj podpísali na raňajkové menu a ďalší neplánovaný koncert si tu strúhol David Bowie, keď musel zrušiť svoj koncert v Glasgowe a ostal mu voľný večer. A ešte tu prespal aj Rick Astley, dokonca to v zdraví prežil.

 

Perth, nie ten v Austrálii, ale ten škótsky, dal inak meno tomu austrálskemu. Je to malé päťdesiattisícové mesto sedemdesiat kilometrov na sever od Edinburgu a ak nejdete v noci ako my, cestou sa vám naskytne pohľad na pôsobivý červený kovový Forth Bridge, otvorený v roku 1890. Na samotnom meste je asi najkrajší pohľad na jeho historické centrum s kostolom St. John’s Kirk z druhého brehu rieky Tay. Neďaleko je riečny ostrov Moncreiffe, na ktorom je golfové ihrisko. No a ešte tu máme futbalový štadión a niekoľko hradov a zámkov. Najznámejším z nich je palác Scone, kam sme sa po raňajkách vybrali.

Scone ma prekvapil hneď v úvode a to rozľahlým zeleným výbehom, v ktorom sa pásli highlandské kravy. Je to taký veľký huňatý dobytok, neuveriteľne sympatický na pohľad a ja som už v deň odletu dúfala, že niekde po ceste na nejaké tieto kravičky narazíme. I stalo sa, dokonca sme si ich mohli aj pohladkať. Keď raz budem babička na dôchodku, na záhrade budem chovať highlandskú kravu, wensleydaleskú ovcu a shetlandského poníka.

Ale späť k palácu. Stojí na mieste bývalého opátstva a síce sa doň môžu ísť pozrieť turisti, stále tu žije Vojvoda z Mansfieldu – aktuálne ôsmy vojvoda William Murray a jeho rodina. Andrej a Lena nechápali, ako je možné, že sa ideme pozerať k niekomu domov, preto sme im vysvetlili problém britskej aristokracie a jej rodinných sídel: väčšina z nich si môže svoje honosné hrady a zámky ponechať len vďaka tomu, že z nich spravili trust, prípadne nejakú z foriem zahraničnej nadácie, na základe čoho daný rod nefiguruje ako vlastník nehnuteľnosti, ale „len“ ako správca nadácie alebo trustu, ktorých cieľom je zachovanie kultúrnej pamiatky pre budúce generácie. Takto síce musia pretrpieť otravných turistov, no zároveň sa takto môžu elegantne vyhnúť plateniu dane z dedičstva, ktorá zruinovala nejednu urodzenú rodinu. Kedysi dosahovala až 80% z hodnoty pozostalosti a ani dnes to nie je med lízať – 40% z hodnoty pozostalosti po odpísaní nezdaniteľného minimna 326 tisíc libier (čo u takýchto rodín býva hodnota jedného obrazu). O pár percent sa to ešte dá rôzne znížiť, ale aj tak to nie je žiadna sláva.

Oproti vchodu do paláca stojí kaplnka, dnes sa sem chodia modliť domáci páni zámku, no kedysi tu korunovali škótskych kráľov na legendárnom sconeskom kameni, prezývanom aj Kameň osudu či Korunovačný kameň. Kópia je pred kaplnkou, pôvodný kameň sa chráni v Edinburgskom hrade (šesťsto rokov si pobudol v Anglicku) a používa sa pri korunovácii britských monarchov. A mám také podozrenie, že nápad wiltshirského sídla Malfoyovcov s pávom-albínom mohol J.K. Rowlingovej skrsnúť práve tu, po parku okolo paláca tiež behá niekoľko pávov.

 

Ranná dávka histórie a kultúry absolvovaná a preto bol čas pobrať sa hlbšie do útrob škótskych Vysočín, kde nás čakalo všetko: krásna príroda, whisky a Nessie.

(Ak chcete vidieť viac fotografií z mojich ciest, s manželom máme facebook stránku People Places Flavors)