Hlodavce, lietavce a ninjazabijáci
Koniec farmárskej sezóny. Zemiaky uskladňujem v pivnici. Temná, chladná, vlhká kobka ich udrží až do jari pevné, chrumkavé a bez klíčkov. Keď však udrie zima, narážam počas zbežného dopĺňania zásob na problém. Hŕbka obhryzených zemiakov, stopy hlodavých zubov a uprostred zemiakov nasratô. Hlavou mi prebehli spomienky na detstvo. Ako sme myšie zdochlinky strkali do mraveniska. Mravce ich pekne očistili a my sme následne s myšími lebkami strašili dievčatá v škole. Kto mal lebku z potkana, bol ťažký macher. Aj teraz chcem vidieť ich lebky. Vojna! Večer ležím v posteli. Na pôjde som uskladnil orechy. Počúvam, ako sa tam orechy prechádzajú. Ťap, ťap, ťap, drndrndrn, ping na schodíku. O chvíľu znova. Musím si dať poldeci. Po pár poldecáčikoch sa mi zjaví biela krysa. Nie celkom biela, skôr taká kostená. V čiernom plášti. Cez plece má kosu. Vravím je „mám pre teba džob“. BÍÍÍP.
Najprv mi otec poradil homemade metódu pre mladých konštruktérov. K vedru primontovať drevenú dosku tak, aby sa hlodavce dostali na vrch vedra. Následne primontovať tenký, vratký kovový prúžok aka skokanský mostík do vnútra vedra a na jeho koniec prilepiť orech. Vedro vyplniť najlacnejším kuchynským olejom. Zo začiatku to fungovalo fajnovo. Chodil som si spokojne obzerať hlodavce nakladané v oleji. Lenže tieto sviňuchy sú vám prosím pekne inteligentné. Naučili sa do olejového bazéna neskákať. A potom do vedra dzigol tím obrích tučných potkanov. Prvý to nerozdýchal, druhý už áno a dokonca vedro vyvrátil. Takého parádneho vygelovaného patkáňa, aký pobehoval mne po záhradke, ste ešte nevideli.
Tak som sa rozhodol skúsiť dačo od profíkov. Lepidlo na myši. Na tvrdý papier alebo dosku namaľujete lepidlom krúžok, do vnútra krúžku dáte orech, myš sa zalepí, poserie a následne veľmi humánne zomrie. Poradím posledných dvoch bodov a humánnosťou som si ale nie celkom istý. Tu by som vás len chcel upozorniť, nelepte to na staré pornočasopisy. Taký potkan sa zalepí ale porňáče ho neudržia a vy následne sledujete, ako vám z pôjda vybehne neholený dámsky rozkrok ročník 98 na štyroch nožičkách a futáši si to rovno smerom ku kostolu. Kriste, heréza lvl 9000. Som toho bobra naháňal s lopatou, ale prešmykol sa popod plot a bol ta tam. Našťastie bola akurát sezóna pálenia, ľudia už pod vplyvom zahliadli aj onakvejšie veci, no.
Mechanické pasce. Keď som ich bol kupovať v miestnom zmiešanom obchode, predavač sa ma spýtal, či ich chcem na myši alebo na potkany. Vravím mu aj také, aj také. Že netreba, bo on čítal o tom, že v miestach, kde žijú potkany, nežijú myši a naopak. Ta fasa. Len škoda, že to aj tá moja háveď nečítala. Vzal som aj maličké myšolapky aj veľké zubaté klepce. Fungovať fungovali, pri jesenných nájazdoch bola žiaľ efektivita nedostatočná. Jeden padol za vlasť, zvyšok prešiel. A do tých veľkých zubatých pascí nedávajte ako návnadu slaninu ani syr, lebo sa môže stať, že sa vo vašom okolí začnú z ničoho nič pohybovať trojnohé mačky. True story. Najlepšou návnadou je orech alebo čokoláda. Tá čokoláda prekvapila aj mňa. Čokoláda od fialovej kravy po záručnej dobe zahubila na mojom pôjde zo 30 mickymausov. Ženy, nežerte to, ďalší dôkaz, že to zabíja.
Jed. Kúpil som ružové granuly, sivé granuly a ružové keksíky. Sivé mali okamžitý účinok, problém bol, že sa sviniari naučili nejesť ich. A tak si to odskákal len ochutnávač. Ružové granuly mali pomalý efekt, tri týždne robili bordel, potom som začal objavovať mŕtvolky. Ružové keksíky boli zase s popiči efektom. Potkanov po nich zdulo ako lopty. Raz som si do takého zdutého aj kopol. Vcelku dobre letel, akurát že to bol dosť chujový nápad, lebo pratať vnútornosti zo stropu je práca vcelku nechutná. A potom prišli X-ratmani. Preskočili pár evolučných stupňov a naučili sa nežrať žiadne granulky a neloziť do pascí. Fuck. Extrémne prípady vyžadujú extrémne riešenia. Mačku.
V mojom prípade nešlo o mačku hocakú. Dedo bol milovník prírody a amatérsky šľachtiteľ. Všimol si, že mu na záhradu chodí divá mačka. Neviem ako, ale sledovaním ďalekohľadom dospel k názoru, že je to kocúr. Asi ho prichytil, ako si slní gule. No a dedo mal mačku. Keď začala byť vtieravá a rolovať, nalákal divého kocúra na mlieko do prázdneho chlieva, zabuchol ho tam, cez okienko na vrátach mu tam šmahol mačku a dva týždne ich tam držal zavretých, len ich chodil cez to okienko kŕmiť. Keď potom otvoril dvere chlieva, preleteli popred neho dve šmuhy. Jedna skončila v lese, druha oslepená denným svetlom na vrchu najbližšieho stromu. Mačku sa mu nakoniec podarilo zo stromu zachrániť a šľachtiteľský genetický experiment s príchuťou vidlákova doznal úspechu. Časť mačeniec mala typické hrdzavo sivé fľaky, ale hlavne divokosť, dravosť a masovrahovosť po taťkovi. Zaujímavé je, že tie divé fľaky sa u týchto našich mačiek dedia už snáď po dvadsiatu generáciu vo forme papučí na zadných nohách.
No a asi dvadsať rokov na to sa mi otec prihovoril, či nechcem dedovho kocúra. Dedo už bol po smrti, babka sa po mozgovej mŕtvici vrátila do detstva, asi tak do veku batoľaťa. O kocúra sa nemal kto starať. Vraj perfektný na lov hlodavcov. Veľmi som nechcel, kolovali o ňom fámy, že útočí na ľudí a tak. Enemže sa to dostalo k mojej manželke, ktorá chcela celý život mačku a furt jej ju niekto zakazoval. Keď mi desiaty raz odprisahala, že ja sa oň nebudem musieť starať, tak som ustúpil a k domu sme si nasťahovali starého, nevrlého zabijaka. Týždeň som ho vykrmoval v pivnici, nech sa aklimatizuje, potom som ho vypustil. Kocúr vyšiel, poobzeral sa, poprechádzal a vyhlásil všetky mačky v dvojkilometrovom okruhu za svoj majetok. Všetkým kocúrom v dvojkilometrovom okruhu vyhlásil vojnu. Všetky ostatné zvieratá v dvojkilometrovom okruhu sa rozhodol zabiť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Život s kocúrom sa delil na dve ročné obdobia. Obdobie mimo ruje, kedy ma kocúr každé ráno čakal pred dverami stojac nad mŕtvym hlodavcom. Presne jedným. Ja mu dávam jedny raňajky, on mi donesie jedného hlodavca. Mal v tom jasno. Ak ich aj zabil viac, zvyšných nenosil. Viac som si ich jednoducho podľa neho nezaslúžil. Potom bolo obdobie ruje. Vtedy nič nenosil. Spravidla sa raz týždenne dovliekol domov celý skrvavený, vychudnutý, uši ostrapkané, ksicht ako by mu na ňom niekto nožom hral piškvorky. Dačo zožral a šiel bojovať ďalej. Z diaľky sa nocou nieslo buď krátke mau mau maaaaaau. To mal kocúr úspech a zatrtkal si. Alebo sa ozývalo nekonečné máááááááu máááááu máááááááu. To keď sa stretnú dvaja kocúri. Obchádzajú sa do kolečka a bliakajú po sebe. Keď sa nedohodnú na tom, kto ma právo prvej noci v danej lokalite, začnú sa fackovať. S pazúrmi von. Následne sa pokúšajú prehryznúť súperovi slabiny a za finálny úspech sa považuje, keď protivníkovi odhryznú gule. Raz som tak toho nášho trkvasa musel brať k veterinárovi práve z dôvodu natrhnutých varlat. Len čo sa prebral z narkózy, vyrazil tackajúc sa na záhradu na odvetu. Musel som debila zavrieť v pivnici. Vydržal takto tri roky. Za tie tri roky zabil stovky hlodavcov, prežil tri otravy jedom z potkanov a zviedol nespočet rozmnožovaco-križiackych výprav. Po jednej sa však vrátil fakt v ťažkom stave. Nevidel poriadne na oči, chrčal, nedošľapoval na nohu. Doniesol som mu žrať a dohováral som mu. Ledva si párkrát lízol mlieka, keď sa zo záhrady ozvalo mačacie zamraučanie. Okamžite trojnožky vyrazil a už ho nebolo. Viac sa nevrátil. Zomrel, lebo chcel aj v dôchodkovom veku súložiť prvú ligu. Volal sa Muro. Česť jeho pamiatke. Mimochodom, fakt útočil na ľudí. Pazúry zaseknúť do stehna a zahryznúť do slabín. Ako som sa smial susedovi, keď mi s hrôzou rozprával, ako ho napadol môj Muro. Ako som ho chcel zahlušiť, keď to urobil mne. Bol to klasik.
Potom sa manželka zákerne dohodla s mojím vlastným otcom a poza chrbát mi do domu dovliekla ďalší kus tohto diablovho plämä. Volal sa Muro. Môj otec je, čo sa týka pomenovávania mačiek, fakt stelesnením kreativity. V živote vlastnil dvadsať Miciek a piatich Murov. A odhadom stopäťdesiat Miciek a Murov rozdal. Tak som mal ďalšieho Mura. Tento dostal prímenie ninja. Vo veku mačiatka mal neskutočný talent dostávať sa do ninja prúserov. Stojím s manželkou pred kuchynským oknom a pozorujem čiernu oblohu. Vyzerá to na krúpy. Sem tam už padne kúsok ľadu z neba. Hmmm, čože je to tam na tej hruške oproti, tam hore, také biele, fŕkané. „Ježiši, mačiatko na strome, bež ho zachrániť!“ zrúkne po mne moja polovička. „Čo ti drbe, nevidíš, aké ide počasie?“ oponujem. „Idem poňho ja,“ oponuje ona. „Nieee, idem, idem, šak som superman na bielom koni, piči,“ vzdávam to. V krupobití som skladal mača zo stromu. Za odmenu sa mi pokakané od strachu zadraplo do ruky pazúrmi na všetkých štyroch. Potom sa naučilo vyliezť na orech a odtiaľ zoskočiť na strechu. Cesta späť nebola. Ľudia mi pravidelne zvonili pri bráničke, že mám mačiatko na streche a strašne smutne tam mňauká. Kvôli tomu kokotovi som si musel zaobstarať dlhší rebrík. Cca po roku som mu prestal nadávať do kokotov. Doniesol totiž šesť mačiatok. Manželka mu namiesto Murko začala vravieť Murka, ja som mu namiesto Tykokot začal vravieť Typiča. Čo sa však týka loveckých zručností, je Mura prozatím kráľovnou mojich loveckých zvierat. Mimo zimy mi pri zadnom vchode do domu každý deň ležalo niečo mŕtve. Zopár myšičiek, OK. Dva potkany veľké ako mačka, ty vole, kebyže nemajú oslintané väzy, neveril by som, že dačo také zabije. Polovičky krtkov. Moja číča krtov zbožňovala. Hlavne ich pečienky. Takže mi vždy doniesla len časť od hrudného koša nahor. Na bledosivom schodišti tak krásne kontrastovala čierna zamatová srsť a tmavočervené vnútro. Manželka bola z toho tiež bledosivá a nadávala, ja som sa smial. Keď dotiahla straku, smiať som sa prestal. Jeden by neveril, na ako veľkej ploche sa dá rozťahať perie z jednej straky. Jašteričky. Fajn. Úžovku doniesla pre istotu živú lebo s ňou bola úžovžastná sranda. Und dann kam der Tag. Pozrel som na svoju mačku a zmohol sa len na „Ty si taká PIČA!“ Na schodoch ležal susedov Ratlík. Vedel som, že ho nemá rada. Ratlíkov nemá okrem ich majiteľov nikto rád, ale... mal zozadu oslintaný krk a stopy od špičákov, to nemôžem len tak prehodiť cez plot, to sú dôkazy. Mimochodom dúfam, že môj sused nečíta DM. Ratlíka som potajomky zakopal na hnoji.
S touto mačičkou som si užil kopu ďalšej zábavy. Napríklad, keď mala mačence, odmietala zabíjať hlodavcov. Len im nejako doondila chrbticu, aby im nefungovali zadné nohy a nechala ich pľandrať sa okolo mačeniec. Moja manželka by vám vedela rozprávať, ako ťažko sa zvyká na to, že idete pokŕmiť mačiatka do komory a zrazu zistíte, že máte v komore pri mačiatkach zo päť invalidných myšičiek a potkaníkov. Inak. Momentálne je už dôchodkyňa. Na staré kolená ju prikrmujem mliekom, ona však odmietala prestať loviť. Vypadali jej však špičáky a pravdepodobne aj iné zuby. Keď ju tak človek sleduje, nevie, či má ľutovať mačku alebo myš. Ona totiž tie myši užužľávala ďasnami. Na záver som si však nechal ešte jednu fasa storku, ktorú som zažil s Murkou.
Postavil som na záhrade altánok. Ešte nebol ani z polovice hotový a už sa mi v ňom zabývali pavúky. Križiaci roztiahli siete pomedzi stĺpiky. Kútnici obsadili... no hádajte čo. Na strechu sa nasťahovali hajzelpavúci Kosce. To značne nasrdilo moju životnú družku. A tak kúpila takú chlpatú sivú guču na palici na ometanie pavučín. Netuším, ako sa to volá, ja som to volal kunda na paličke a nadával som, načo kupuje také kraviny, veď pavučiny môže poometať aj metlou. Jedného pekného dňa som sedel pod altánkom a chlípal si kávičku. V tom priletel orol, zdrapil kundu na paličke zo stola a odletel s ňou kamsi do riti. Mozog chvíľku zvažoval, či skutočne videl to, čo videl. Potom som šiel manželke povedať, čo sa stalo. Po desiatom zopakovaní otázky „no a teraz vážne, čo si s ňou urobil?“ som sa zobral a vypadol som do mesta kúpiť novú ometačku. Pre istotu v dúhových farbách. Orly hádam nelovia nič dúhové. To, že tú pôvodnú odniesol nejaký vták, mi neverí dodnes. Ale nie o tom som chcel. Manželka kúpila pod altánok biely plastový nábytok. Ja som jej síce sľúbil, že jej urobím drevený origoš masív, sekerou a motorovou pílou, ako tí machri v telke. No, ale viete, ako to chodí, keď muž niečo sľúbi, netreba mu to každý rok pripomínať. Tak máme biely plastový nábytok. Biely. A máme tam muchy. A kde serú najradšej všetky muchy sveta? Na biely plastový nábytok. A keď k tomu prirátate, že pravidelne vyrážate spod altánku všetkých pavúkov, efektom je bielo-kaki-hnedý bodkovaný plastový nábytok. Natrieskali sme tam kopu odmušovačov. Napríklad bylinkové a alkoholové zmesi s pofidérnym účinkom. Na webe som sa dočítal, že muchy nemajú rady lesklé veci, tak som ovešal altánok cédečkami so starými dokumentárnymi filmami. Síce to tiež nezaberá, ale aspoň to tam teraz vyzerá ako na strelnici v cirkuse. No a zistil som, že sa ešte vyrábajú tie klasické lepiace pásky, ktoré používali starí rodičia. Také tie hnedé poskrúcané. Tie som si tam tiež vyvesil. A fungujú. Nábytok síce stále muchy osierajú ale časť z nich zomrie a človek je potom tak nejak spokojnejší. Aaaaale muchy nalepené na lepiacej páske prilákali pod môj altán muchožravého vtáčika. A čože sa stalo? Prilepil sa. A ako sa tam trepal, prilákal moju mačku. A tá sa zapojila na vrch potravinového reťazca. Lepkavý reťazec to však nevydržal, odtrhol sa a omotal sa okolo mačky. Vtáka som nenašiel. Len jeho perie. Našiel som však mačku omotanú solídnou lepiacou páskou na muchy. Dávať z vonkajšej, málokedy hladkanej, čiastočne divokej mačky dole lepiacu pásku je nekonečná zábava. Štyria sme ju museli držať. Jeden držal mačke predné nohy, druhý zadné, nech neškrabe toho, čo drží predné, tretí ju držal pod krkom nech nehryzie toho, čo drží predné nohy, no a štvrtý obstrihával srsť s páskou a dúfal, že tí traja robia svoju robotu poriadne, lebo mačka bola nasrdená naňho. Nejakú dobu potom nosila moja Murka značne anarchistický zostrih. Ťažká punkerka.
Jo a teda ešte nie celkom záver. Poprosil som Samolepku, nech nepíše svoje články do diskusie, ale nech sa pridá k môjmu článku. Že téma budú mačičky. Tak nech sa páči. Uznajte, že píše parádne a nezabudnite ju šeci pochváliť, bo po nej chcem, aby napísala Vidlák wars VI: O mravcoch):
„Kto chce byť vnímaný ako boh, zaobstará si psa. Kto chce s bohmi žiť, zaobstará si mačku.“ True story.
Ja si život bez mačky nedokážem ani predstaviť, už keď som sa narodila, v dome sme mali asi štyri. Nehovoriac o chovnej stanici mojej babky na kopaniciach, ktorá fungovala ako výkrmňa a živila madžidžgy z celej dediny. Lebo „ved chudátka, nigdo im ništ nedá, nemajú dze, čo, len duša do nich chodí spávat...“
K veľkej radosti jej syna, môjho otca, aj jeho zákonitá manželka spadá do kategórie „kočacá manka“, a tak pred čím ušiel z kopaníc, to dostal u nás. Ako sa hovorí, zariekaného chleba...
Patríme k tým šialencom, ktorí mačky chovajú v byte a napriek tomu, že majú pelechy, domček aj s hračkami a brúskami na pazúriky, nie je ideálnejšieho miesta na prebrúsenie si svojej loveckej zbrane ako kožená sedačka.
K bežnej rutine u nás doma patrí každodenná hádka v štýle:
„Zas sú tu tie chupaté bzdochy?“
„Hádam ich nenechám vonku, keď tam tak mrzne/fučí/páli slnko/prší/doplň hocijaký iný dôvod.“
„Šak nech sú v pivnici, tam majú svoje miesto, tam nech si smradzá kolko len scú! A ináč, dze je šunka?“
„Už bola zlá, kočky ju zjedli.“
„Jak, dopiče zlá? Ščéra kupuvaná!“
„Veď jej tam nebolo veľa, sotva dve kolieska.“
„Doboha, tu človek len aby na micušky zarábal.“
Následuje presun z kuchyne do obývačky, kde sú sedačky podrobené hĺbkovému zrakovému skenu majiteľa.
„Zas... zas dopiče dalšá ryha, ja ich prizabijem, kurvy jedny kočacé! Celý dom je zničený! Už tu tie hnusoby prašivé nescem vidzet! Boh vás chrán ich sem puscit! Pojdete doboha aj s celým vaším kočacím háremom!“
A ešte v ten večer celý kočací hárem spokojne odfukuje na onom majiteľovi pri televízore.
Jeho antimačacie srdce dokonca rokmi tak pookrialo, že keď sa mu na chalupe priplietol k nohám malý vychudnutý strakatý kocúrik, namiesto obvyklého „ale idz doboha, ty smrad jakýsik!“ zavolal kočacej manke, že jej vezie prírastok. Bol to skutočne výnimočný moment, pretože dovtedy na poznámky typu „zoberme si hentú mačku domov“ reagoval oduševneným „no akurát tak piču s ryžú!“ Dostal meno Edgar, ale reaguje aj na Edo, muríččo, tyhovado, pecivál, kurviar kočací a rôzne iné láskyplné lichôtky.
Edo sa prejavil ako dokonalý bytový dizajnér. Svoj osobitný názor na módu pocítil nielen gauč, ktorému dodal froté vizáž (a priviedol tým svojho záchrancu na hranicu infarktu), ale postaral sa aj o špeciálny vrúbkovaný ornament na nábytku, či dozdobení kobercov tzv. nitkovým efektom. Svoje pole pôsobnosti nedávno rozšíril aj o záhradnícku oblasť a preferuje teóriu, čím viac hliny mimo kvetináča a na koberci, tým lepšie.
Že nám Edo pomaly dospieva, sme si uvedomili, keď sa pod oknami začali pravidelné nočné serenády, znejúce asi tak romanticky, akoby ste celé stádo šialených hyen drali z kože zaživa a popri tom im do rán sypali soľ. Ďalšími znakmi jeho náruživej dospelosti boli samovražedné pokusy o intímny kontakt s našou fenkou, neustála malátnosť a podráždenosť ostatných mačiek v dome a narastajúci počet tržných rán po jeho tele. Posledným klincom do rakvy jeho neporušenej potentnosti bola dlhá rana od pohryzenia na bruchu a jeho dvojtýždňová pé en. „Sis sa tými nekonečnými prietrtkámi skoro ze sveta odpravil, ty kokotysko nevybúrený!“ Teraz sa radí k eunuchom, ale ani to mu akosi nebráni v tom, aby za mačkami aj naďalej nelietal.
Edo, okrem toho, že najradšej trávi čas v posteli alebo v náručí svojej adoptívnej matky, občas vyjde do poľnej divočiny za domom dokázať, že tie ostré veci na konci jeho labiek nie sú len na zdobenie bytu. Čo sa týka jeho lovnej koristi, nepohrdne ničím od muchy po zajaca, aj keď napríklad, že sú ropuchy fuj, sa už stihol naučiť. Ale pre istotu to skúsil dvakrát. Napriek tomu, že zabíjanie myšiek ho očividne baví (o čom svedčí jeho spôsob kántrenia, ktorý trvá zhruba dve hodiny. Najradšej s nimi žongluje), ich mäsko mu až tak nechutí. A tak máme dvor ozdobený myšacími mŕtvolkami, alebo aspoň kúskami ich tiel. Estetika na prvom mieste.
Bežný výjav z loveckého života našich sadistiek:
Idete okolo kuchynského okna, keď začujete silný prenikavý piskot. Pozriete na dvor, v strede dvora stojí strom marhule, obkolesený tromi sústredenými mačkami a brešúcim psom. Čo sa to tam dopekla deje? Nejaký zvláštny záhradný rituál uctievania mačacích bohov, či čo? Celá atmosféra je podtrhnutá sychravým počasím a temnými mrakmi. Sedia tam pokojne, uši dopredu, oči čierne, uprene sledujúc peň stromu aj pol hodiny. Prenikavý piskot naberá na intenzite, až máte pocit, že sa takto snažia kontaktovať Pa a Pi z mačacej planéty. Na zemi, v maličkých kríkoch okolo stromčeka, sa krčia dve vystrašené myšky, statočne bojujúce o svoj život. Lenže kam ujsť? Zo severu je tá potvora, čo ich sem doniesla, z juhu mladý kocúr, čo si práve trénuje nové chmaty, zo západu ziape o dušu divný čierny psí tvor. Žiadna úniková cesta, akýkoľvek pokus o útek je prekazený okamžitým ostrým úderom tej-ktorej sadistickej potvory. Skôr ako stihnete zakročiť a toto podivné obetovanie Satankocúrovi prekaziť, predstavenie ukončí hosťujúca susedova mačka. Pred večerom je treba sa ešte poriadne vyspinkať a navyše sa už nudí. Berie obe myšky do krvilačnej papuľky a mizne za plotom.
Prípadne vás čaká špeciálny darček pred pivničnými dverami. Samozrejme, darovaný z celej hĺbky pradúceho mačacieho srdiečka. Do radu pekne naukladaných 15 zahrdúsených hlodavcov a dva vtáky. Zo schodov na vás ticho pozerá hrdý lovec, čakajúci na pochvalu. „Ani trochu ci nejebe? Čo s tým mám jakože teraz robit, do rámu nad postel zavesit?“ To ale nie je očakávaná reakcia, chvost sa výstražne zježí, pohľad potemnie... „No šak áno, sis šikovná cica, ale vieš, že vtáky nemáte lov.... no ale áno, sis šikovná potvora!“
Po vypočutí oslavnej ódy hrdo odchádza a vy si so svojím darčekom môžete naložiť, ako chcete. Koniec koncov, veď to bolo pre vás.
Treba ale uznať, že napriek dlhej tradícii mačiek v našej rodine nemali vždy na ružiach ustlané a museli o svoje miesto v mäkkučkej voňavej postieľke bojovať s každým mužským členom nášho klanu.
Už môj starý otec dlhé roky týmto šelmovitým tvorom nevedel prísť na chuť. Jedinú mačku, ktorú z nejakého dôvodu dokázal strpieť, bola Presina. Meno je prischlo po starenke z Ameriky, tá na každú mačku volala takým zvláštnym natiahnutým „pussyyyy puuuussycaaat“ ktoré sa rokmi zmenilo na Presi. Táto jemne prerastená tigrovitá šelma bola nezmar. Mačací terminátor. V živote si toho prežila ozaj veľa (okrem iného aj asi dvoch psov), pád do kade s vápnom (očistiť mačacieho tvora od vápna je zážitok, ktorý naozaj nechcete zažiť), zrážku s autom, ale najmä sa ako jediná mačka môjho deda absolútne nebála, čo bolo do tej doby niečo nemysliteľné (bol známy svojím opačným Axe efektom a síce, akonáhle sa objavil vo dvore, všetko, čo bolo mačacieho pôvodu, sa naučilo aj lietať, len aby mu šli z cesty. Považoval ich za satanovo plemä plné bĺch, chorôb... skrátka jedenástu božiu ranu). Dovolila si dokonca tú vec, že na ňom spávala v jedálni na diváne. Dedo natiahnutý, pivným bruškom hore, ruky zopäté na hrudi, veselo rezal drevo a Presi mu ležala na bruchu ako na vodnej posteli.
Bola aj lepším strážcom pozemku ako dedova fenka Bela. Za jej éry sa do dvora nepodhrabal žiaden pes, dokonca sa našlo zopár takých, ktorý radšej prešli na druhú stranu pri prechádzaní okolo nášho domu, akoby sa mali priblížiť k plotu a jej dosahu.
Presa bola aj impozantná lovkyňa. Čokoľvek, čo sa vyskytovalo vo dvore a liezlo, letelo či sa plazilo, bola potencionálna korisť. Žiaden vták nebol v bezpečí ani na najhornejšej halúzke stromu, na ktorý nemala problém vyliezť ani v najvyššom štádiu tehotenstva. Problém nemala ani s potkanmi. Ani so zajacmi (čo pradedo okomentoval tak, že ak to takto pôjde ďalej, raz domov dovlečie aj jeleňa). A ani s vlastnými mačencami. Dalo by sa povedať, že táto cica bola veľmi svojská s jemným komplexom voči kocúrikom. Áno, aj ona z času na čas podľahla prízemným mačacím pudom a zvodom, ale keď sa jej „následky“ hlásili k životu, nechala si vždy dve. A vždy len mačky. Ostatné zlikvidovala.
Jedného dňa sa jej ale tento mačací feminazi spôsob života vypomstil. Jej dcéra povila zopár mačiatok, a na rozdiel od kanibalských chúťok svojej matky, ona svoje drobce poctivo vychovala. Narastajúci počet mačacích živočíchov v dome bol už ale priveľa pre labilné nervy starého otca (ktorý napriek všetkej zdanlivej zlobe nebol schopný žiadnemu tvorovi ublížiť, ani mačaciemu). V stave blízkom nervovému zrúteniu pobral všetky mačky, čo sa v dome vyskytovali, dal ich do auta a odviezol ich do kravína v dedine vzdialenej vyše 20 km. Zľutovanie nemal ani so starom Presou.
Že bola mačací nezmar, ktorý sa nevzdáva, dokázala tým, že sa na dedove prekvapenie po necelom mesiaci vrátila z vyhnanstva domov. Pochudnutá, unavená, ale odhodlaná o svoje miesto v dome bojovať. Táto strastiplná cesta ju zrejme prinútila prehodnotiť svoje misandrické životné postoje a tak nám na sklonku života po sebe zanechala malého divokého Fera.
Rovnako impozantného (resp. impozantne nadýchane guľatého) štvornohého hrdého fešáka, ktorý po svojej matke viac ako lovecké schopnosti (loviť myši? No fuj!) podedil privilégiá, ktorými si dedo čistil svoje svedomie. Fero, zrejme poznačený svojskou výchovou a názorovou diverzitou svojej matky, nikdy po žiadnej mačke nezatúžil (v kuloároch sa šepkalo, že máme doma kocúrika teplejšej odrody). A tak celý život strávil na troch miestach. Na radiátore, kde mu dedo urobil špeciálny pelech, v duchnách v posteli svojej milovanej paničky a pri zázračnej miske, ktorá sa plnila sama od seba. Ťažký to život.
