Desať, deväť, osem... Takto staromódne. V duchu som sa modlil: „Ó, veľký Panamák, daj, aby ma tu dnes nerozjebalo.“ V náboráku, ktorý s ním natočili, mal na sebe biele trojštvrťáky, ľahkú košeľu a frajerskú helmu s logom zlatej vŕtačky... Šľapky na nohách, aj pri nich. Komplet zlaté zuby. Opálený, jediný ako-tak oblečený na streche svojej jachty, práve dostrieľal z automatickej brokovnice. Dymiace patróny skákali do mora. Potom sa zazubil do kamery:

„Už ťa nebaví žiť na dne? Chceš od života viac? Chceš sa zahojiť rýchlo a bezpečne? Poď do Orbitálnej penetračnej spoločnosti! Naberáme pilotov! Pridaj sa dnes!“ Trochu preháňal a trochu aj klamal, Panamák asi nikdy nebol v skutočnej Paname. Zato vystupoval ako brand ambassador pre OPS. Spoločnosť zháňala ľudí. Takých, ktorí by si sadli do jednomiestneho torpéda na nosnej rakete a nechali sa vystreliť na nízku orbitu, aby tam „testovali“ cudzie družice a vesmírne stanice. Testovali „adhezívnymi hlavicami s korozívno-expozívnou náložou a oneskorenou detonáciou,“ vravela brožúrka. Pôvodný panamák vznikol kedysi dávno pri výstavbe Panamského prieplavu – chlap dostal biely oblek, klobúk, nové zuby a kufrík bankoviek. Jeho prácou bolo chodiť po svete a robiť dobré meno moskytom, hadom a vlhkej horúčave panamskej džungle. O stopäťdesiat rokov sa prerodil v maskota vesmírnych pirátov. Ak budem mať šťastie, na konci svojej krivky spadnem do vatičky. A ak nie? Ó, veľký Panamák...

Palivo v rakete sa vznietilo. Vakrak sa zaklepal. Zlisovalo ma do sedačky. O pár okamihov sme už leteli vyššie, než všetko zemské. Čoskoro budeme mimo atmosféry. Celá raketa sa triasla. A že sa to správne volá kozmická loď? Iste, ale nie táto. Boli sme len také lepšie, viac-či-menej mysliace delové gule. OPS brala stanice útokom často a nepravidelne, vždy párkrát za rok. Podľa Panamáka sme boli „piloti,“ podľa OPS zase orbitálni penetrační testeri. Jasné. Vo vákuových rakvách. Nábor stále bežal. Zisky sľubovali tučné. A úloha? Ľahká: Ak tam hore zasiahnem družicu, dostanem päť percent z výkupného, ktoré zaplatí majiteľ satelitu vedeniu OPS. Za zásah ktorejkoľvek z vesmírnych staníc dávali až desať percent. Všetko sme zaznamenávali. Náš materiál sa neskôr mal stať otváračom pre vyjednávanie s majiteľmi. Pravda, naše hlavice mali aj vlastné senzory a vysielače. V OPS sa nespoliehali iba na kamery. Zbadali tak každý platný zásah.

Potil som sa vo vakraku a letel hore za bohatstvom tak, ako ma namierili. Ak trafím, bude všetko v poriadku. Ak ma nezostrelia. Alebo neodchýlia. Ak nespadnem do oceánu. Alebo do púšte. Alebo do hôr. Vysoký risk, veľká odmena. „Rýchlo a bezpečne...“ Vakrak nemal okná, ale obrazovky. Zem bola už závratne ďaleko. Potom zase závratne vedľa. Nuž, aspoň už nie som na dne. V tomto mal Panamák pravdu. Stroj intenzívne vibroval. Moje plomby sa postupne lúčili. Nič to. Podľa všetkého som mal vo vakraku aj padák. Na spiatočnú cestu. Tak vravela brožúrka.

Jasnomodrý nadoblačný ambient prešiel do hviezdovočiernej. Na vrchole pomyslenej vlny, na ktorej som sa viezol, som zbadal prvé ciele. Na monitoroch som videl predmestie orbitálnej aglomerácie. V diaľke sa črtali konštrukcie, ktoré medzi rozprestrenými slnečnými kolektormi pojali toľko ľudí ako sto poschodí.

*

OPS vsadila na vonkajšie kamery, vstavané do plášťa vakraku a chránené pred radiáciou a superhorúcou plazmou, ktorá nás čakala cestou späť. Vraj boli bezpečnejšie, než okná. Zrejme aj lacnejšie. Položil som ruku na guľu na ovládacom paneli a zaskroloval. Obraz na monitore sa posunul. Môj vakrak sa akoby pootočil, hoci sa v skutočnosti stále držal nosnej rakety. Satelity sa rýchlo blížili. Ešte boli mimo dostrel, ale už som zvieral ovládaciu páku značkovača. Pod nami sa náhlili kontinenty. Chrbát sa mi odlepil od opierky. Začal som sa trochu vznášať. Len X z pásov ma držalo v sedadle. Zdalo sa, že letíme príliš rýchlo. V OPS možno prepálili štart. To by bola novinka. Nie veľmi radostná.

„Pripravte sa na odpojenie o päť, štyri,“ chrčali jednorazové špunty. OPS investovala do rakiet, Panamáka, utajenia, ale že normálny zvuk... „Jedna. Odpájam. Lovu zdar!“ Plášť zabrnel. Nosná raketa sa začala vzďaľovať. Všetky vakraky sa odopli naraz. Až na jeden. Ten zostal prilepený.

„Do kurvy!“ pilot zaklial cez rádio. Čakal ho pozvoľný zostup späť do atmosféry. Pozvoľný, čiže rýchlosť zvuku krát dvadsaťpäť. Na prázdnej palivovej nádrži. Ak ho od nej neoddelí ani odpor vzduchu, tak bude mať pri otváraní padáka vážny problém. Vlastne ani nie pri otváraní. Pri dopade. Padák, ak vo vakraku nejaký fakt bol, asi nenavrhli tak, aby uniesol aj raketu. „Do kurvyyy!“ Ani si nevystrelil.

*

To už obývaná zóna svietila na obrazovkách v slušnom zhluku pixelov. V zameriavači som našiel jednu z najbližších družíc – obyčajnú parabola za nízke výkupné. Skôr, než som mohol vystreliť, satelit zasiahla hlavica z iného vakraku. Niekto ma predbehol. Nemalo zmysel značkovať rovnaký cieľ dvakrát. Odmenu dostal len prvý. Nič to. Blížil som sa k jednej z veľkých staníc. Rozoznal som na nej nápis v cárštine a v jej nezvykle veľkých, vypuklých oknách sa mihali siluety posádky.

Stanice proti nám používali tri druhy pirátoplašov: laser, cielený EMP výboj a projektil. Každý mal svoje nevýhody. Laser žral veľa soláru a operátor musel udržať vakrak v hľadáčiku dlho, kým prederavil plášť. Elektromagnetický pulz mal neistý výsledok, pretože vakraky boli slušne odtienené. Projektily mali zase tú zlú vlastnosť, že sa odrážali. Mohli poškodiť, alebo aj zlikvidovať vedľajšiu družicu. Obranné systémy veľkých staníc sa spravidla ovládali zvnútra. Väčšinou mali kombo-plaše v zostave EMP a laser, jeden na severnom, druhý na južnom póle. Cáristi prekvapili vlastnou stratégiou.

Letel som už skoro dosť blízko, aby som mohol značkovať, keď sa na stanici otvoril poklop. Svižne z neho začali vyliezať čierne skafandre. Vo vesmírnych topánkach sa rozutekali po vonkajšom plášti. Za pár sekúnd sa rozostavili po exteriéri. Istiace laná som nevidel žiadne. Museli veľmi veriť svojej obuvi, alebo dlhodobo šetriť kyslíkom. Niektorí úplne splynuli s hviezdnym pozadím. Tí, ktorí nesplynuli, si z chrbta odopli prenosný plaš. V ďalšom okamihu už hľadali ciele. Stisol som spúšť. Značkovač začal pľuť.

Vystrelil som možno trikrát, keď mi zhasol ľavý monitor. Prskol a zavanul z neho sivastý dym. V nose som cítil spálenú elektroniku. Skvelé. Ako prísť o ľavé oko. Prostredné a pravé stále svietili. Čierne skafandre mi nespálili len kameru, ale zrejme všetku elektroniku na ľavoboku. Pohol som páčkou. Zdalo sa, že ovládanie motorov prežilo. Ležalo v ťažisku vakraku, niekde podo mnou. Cáristi zmizli z dohľadu. Trhol som druhou páčkou a stlačil gombík. Zasyčal natlakovaný vzduch z pohonných dýz. Vakrakom myklo. Začal som sa vzďaľovať od miesta, kde som tušil cársku stanicu. Vakrak mal plynovú nádrž, ktorá stačila na desať minút manévrovania. Mohli sme sa vďaka nej pohybovať nahor, nadol, doprava a doľava po krivke, určenej nosnou raketou. No vtedy som už mal na očiach iný objekt, ktorá sa začal významne zväčšovať. V ďalšom momente vypukol chaos.

Keď po nás cáristi začali páliť, nebol som jediný, ktorému odišla časť elektroniky a ak ešte mohol, náhle zmenil smer. Každý pirát sa zrazu chcel dostať z dosahu čiernych skafandrov. Balet sa zmenil na pogo.

Čosi do mňa narazilo. Rozkrútil som sa okolo vlastnej osi, ale nie príliš rýchlo. Cez zvyšné dva monitory preletel ďalší roztočený vakrak. Vrazil do mňa nízkou relatívnou rýchlosťou. Len preto som ešte žil. Neprestával som sa točiť. Zem, vesmír, kontúry družíc a tubulárnych komunít oproti Slnku, potom zase Zem... A ešte stále pri vedomí! Pochopil som, že útok sa pre mňa skončil. A že budem rád, ak spadnem späť do atmosféry. Jedna z mihajúcich sa kontúr ma znepokojovala svojou hranatosťou. Vyzerala ako Kocka3. Nadnárodná stanica. Obývateľná po obvode konštrukcie, umelá gravitácia a štyri steny panelov. Netušil som, že je tak obrovská. Ani že má tučný červený laser.

Orbitálne prestrelky obvykle nie sú spektakulárne, pretože streľba prebieha v neviditeľnej časti spektra. Žiadne fotónové torpéda, svetielka, hašlerky, lentilky. A to, že vás trafili, sa dozviete len tak, že vám prestane fungovať stroj, alebo že ste zrazu mŕtvi. Oproti tomu si osadenstvo Kocky3 na nás prichystalo sústavu obranných emitorov s pozitívnou interferenciou. Lúč sa mi do zorného poľa dostal, keď preťal jeden z vakrakov. Pri jednej otočke som videl, ako laser dopadol na stroj. Pri ďalšej som videl dva kusy vakraku, ktoré sa od seba vzďaľujú. Rozpojil ich priečny rez a tlak vzduchu v kabíne. Rozoznal som tri veľké kusy pilota. Netváril sa bohvieako. Ešte nezamŕzal. Nebol mŕtvy. Ohúrene sa díval na svoje niekdajšie nohy. Vákuum mu ťahalo pľúca von cez ústa.

Potom sa červený lúč zameral na mňa. Dovtedy som už stokrát stlačil dýzový gombík a dúfal, že ťahám páčku aspoň približne správnym smerom. Blikali po mne blízko. Raz veľmi blízko, ale lúč šiel vedľa. Stále som sa krútil. Už-už som sa chystal odpadnúť, keď sa točenie spomalilo. Kým som sa zorientoval, padal som už cez odpadkovú zónu, príliš ďaleko od čohokoľvek cenného. Na značkovač som mohol zabudnúť. Zazrel som zbytok kinetického chaosu.

Samotný náraz som nevidel, ale pirát sa po ňom rozkrútil ako odstreďovač. Preťal dráhu jednej z radiálnych staníc a jeho vakrak z nej odtrhol dve ramená. Prvá kolízia ho spomalila, druhá prudko zastavila. Nezdravo prudko. V obytnej zóne tak pribudla prietrž nových úlomkov, smetí a skafandrov. Sila nárazu zároveň vychýlila celú stanicu a nasmerovala ju kolmo dole, k Zemi. O pár sekúnd sa z nej začali odpájať záchranné moduly.

Iní piráti lietali hore-dole, uhýbajúc sa streľbe a vrážajúc do prekážok. Niektorých odchýlilo k Slnku. Iných k Jupiteru. Z vakrakov sme sa nemohli ani poriadne odzdraviť. Mali sme len tie značkovače a detonátory držala OPS. Panamák vravel, že našou jedinou zbraňou je odvaha.

Mal som šťastie ešte raz: Zem ma ťahala k sebe. Zrazu som padal akosi rýchlejšie. Onedlho sa vakrak drel dolu atmosférou. Obraz mi vypadol, ale svetlo v kabíne svietilo. Luxus. Triasli sa mi ruky. Z viacerých dôvodov.

Rátal som sekundy, potom minúty. Rátal som, že to bude bezbolestné a že zanechám poctivý kráter, alebo aspoň slušný jednorazový gejzír. Vakrakom trhlo. Padák sa otvoril. Myslel som, že to je rozlúčkový vtip od OPS; že padák funguje len na okamih, aby sa hneď odtrhol. Zakrátko som dopadol. Nežblnklo to, tak som ešte chvíľu sedel. Možno sa mýlim, napadlo mi. Možno sa už potápam. Rýchlo som sa odpásal a otvoril poklop. Neviem, kam som dopadol. Duch vakraku vtedy už dávno sedel na obláčiku a brnkal na harfe. Cez konáre smrekov presvitalo slnko. Vybral som z vrecka mobil. Nabehli čiarky. Ha! Hneď nato správa od OPS:

„Drahý H010tr0p010t0r,“ stálo v nej, „ľutujeme, ale ani jeden z tvojich testov nebol dnes úspešný. Chceš sa zaregistrovať na ďalší test?“ Nasal som vôňu ihličia. Panamák stál pri mne. Bol to môj šťastný deň.

*

Tu je moja kniha. Už viete, čo máte robiť.