„Norton, doneste mi to teplé čudo, nie, nemyslel som seržanta Horna, myslel som tú pleteninu,“ zakričal na sluhu James Brudenell, lord z Cardiganu.

„Nech sa páči, pane.“

„Norton, kde ste toľko trčali? Keby ste boli futbalový útočník, tak sa pohybujete chrbtom k bráne.  A prečo je v tom čude diera?“

„Pane, zabudli ste, že včera ste sa v tej pletenej veste a vojenskom kabáte hrali na zajatca a ja som bol krysa, ktorá sa má prehrýzť spod kabáta, ale neudali ste, ktorým smerom.“

„Norton, vy preparovaná prasačia hlava s poslaneckou imunitou, povedzte mi, čo sa o mne hovorí a nevynechávajte ani jeden superlatív, času mám dosť.“

„Pane, lord Raglan o vás hovorí, že ste klamár, hochštapler a prašivý zbabelec. V Krymskej vojne ste opustili svoje vojsko ešte pred stretom s nepriateľom a neverí ani vašej obhajobe, že sa vám splašil kôň, lebo ste jazdec s výbornou povesťou. Pane, ako ste si ráčili všimnúť, ten superlatív o skvelom jazdcovi som nevynechal.“

„Norton, vy sloní trus v slovenskej pokladnici, ja som bol predsa stále so svojimi mužmi, len som cválal príliš ďaleko pred nimi. Položte mi sem tú pleteninu a nepleťte sa mi pod nohy. Nech vás už nevidím.“

„Pane, ohlásila sa na návštevu lady Tukabel. Želáte si nejaký špeciálny odev na túto príležitosť?“

„Norton, vy ťažká forma inkontinencie mamutej samice, vari nevidíte, že v tom pletenom čude budem taký neodolateľný, že lady bude mať problém ovládať sa? Pripravte posteľ, nezabudnite do nej nasypať plný kôš ružových lupeňov a na stolík mi pripravte odvar zo ženšena a netopierieho trusu.“

„Samozrejme, pane, všetko pripravím. Ešte si vás dovolím upozorniť, že by ste nemali pri predohre hádzať bumerangom, aby sme omdletú lady nemuseli dávať zase do pivnice.“

James sa zachechtal a spokojne si obliekol dlhý pletený sveter, ktorý ho chránil vo vetre a chlade počas Krymskej vojny a rád sa v ňom nechal zvečňovať. Bol si istý, že jeho chrabrosť, ktorá bola poškodená klebetami závistlivcov, raz bude ocenená a história si ho bude pamätať ako udatného bojovníka, jeho, Lorda z Cardiganu.    

Kardigan bol pôvodne mužským kúskom odevu. O vznik sa zaslúžil britský veliteľ James Thomas  Brudenell, lord z Cardiganu, známy z Krymskej vojny (1853-1856) Vďaka nemu sveter získal na popularite. Hrejivé pleteniny boli v chladnom počasí na bojisku veľmi žiadané.  O tento druh odevu prejavili záujem aj rybári a neskôr sa stal súčasťou akademického oblečenia na britských univerzitách.

„Vraj prečo sa konečne nevydám za westminsterského vojvodu? Chápeš, Ann, akí sú ľudia bezohľadní, keď sa ma na také niečo pýtajú? Budem mať čoskoro päťdesiat, nie je ľahké otehotnieť len tak na želanie vojvodu, ktorému umrel syn a on jednoducho chce dediča, inak nemôžem rátať so svadbou. Chodím už pár rokov do kúpeľov, ale zázrak sa nekoná. Ann, už nevládzem... Chcem byť šťastná, ale mám pocit, že dávam viac, ako dostávam. Uvažujem o tom, že vytvorím na jeho počesť aspoň pár moderných kúskov oblečenia, niečo nadčasové, pretože móda je pominuteľná, ale štýl ostáva. Ann, bože môj, drahá priateľka, chcem pre neho vymyslieť niečo výnimočné. Premýšľala som nad Napoleonom a jeho vojakmi. Vieš si predstaviť, čo zažívali počas nemilosrdnej ruskej zimy, keď museli ustupovať? Špinaví, mokrí a vyhladovaní vojaci hrajúci poker s krutou zimou o život? Po ceste mrzli a umierali, v zúfalstve obhrýzali kožené remene, pili vlastný moč a kŕmili sa mäsom svojich koní. Väčšina z nich zamrzla. V tých hnusných mundúroch nebolo žiadne teplo, len vši a strach. Taký pulóvrik zo žerzeju, teplučkej mäkkej pleteniny, na ktorú som v tisíc deväťsto šestnástom získala výhradné právo, to by bol aký Raj na Zemi. A predstav si, vojvoda ma pozval na jachtu! Tí jeho námorníci, to teda boli chlapi. A tie ich barety a svetre, to bolo čosi úchvatné. A tak som si zaumienila, že niečo podobné musím vytvoriť. Hugh, láska moja, deti ti už nemôžem dať, ale dostaneš viac. Veď niekedy sa človeku žije lepšie, aj keď nevie, čo bude po ňom, ale vie, že teraz mu je dobre. A Hughovi bude v mojom svetri teplo… Uniformy zaplačú, kone a zbrane sa položia na zem, črepy z granátov aj tak neprinášajú šťastie, ale kašľať na vojakov, dôležitá je moja láska. Chcem, aby mohol v teplom svetri vybehnúť von do studeného vetra a vedieť, že ja, Coco Chanel, nie Gabrielle, neznášam to meno, och, nie, ja ho priam nenávidím, by som najradšej obliekla celý svet do tepla, krásy, pohodlnosti, noblesy a elegancie… do seba samej, Ann.“

„Madam Chanel, madam Chanel, kde ste? Je tu poslíček. Vojvoda z Westminsteru vám poslal kôš plný kvetov. To je ten, čo máte od neho tie diamantové náušnice? Madam, ten muž vás musí milovať.“

„Ann, vždy, keď sa s tebou rozprávam, tak tu nie si. Ako to robíš, dievča?“

„Robím, čo môžem, madam.“

„Vždy, keď si myslíš, že robíš, čo môžeš, tak môžeš ešte viac, Ann. Nebuď zahľadená sama do seba, to si môžem dovoliť len ja.“

Francúzska dizajnérka Coco Chanel urobila v móde revolúciu a predstavila námornícke nohavice pre ženy. Tie sa stali symbolom emancipácie. Chanel obliekala ženy aj do pásikavých námorníckych svetrov a používala zlaté gombíky. Vytvorila pletený kardigán – materiál bol z džerseju a dĺžkou prekrýval sukňu. Podstatou bolo, že sa ním prihovárala modernej žene, ktorá nechcela byť v obliekaní ničím obmedzovaná. Sama robila svojmu oblečeniu najlepšiu reklamu tým, že v ňom skrátka vyrazila do spoločnosti.

V biografii od amerického novinára Hala Vaughana, sa uvádza podozrenie zo špionáže počas druhej svetovej vojny. Bola vraj agentkou s číslom F-7124 a krycím menom Westminster, čo bolo meno jej niekdajšieho milenca a priateľa vojvodu westminsterského.

„Kurt! Kde si? Máš skúšku pred koncertom. Kurva, musíš sa zmobilizovať, inak to nedáš...“

Niekto na mňa kričí. Ja ho volám jednoducho Hlas a je mi jedno, komu patrí.

Stojím pred zrkadlom, do pol pása nahý a premýšľam, čo som chcel urobiť. Skúška, áno, skúška bude fajn. Moja koža je bledá. Vychladol som. Mám potrebu teplo sa obliekať. Jazyk sa mi lepí na podnebie a slová sa mi lepia jazyk, niekedy neviem ľuďom povedať, čo vlastne chcem.

Ráno som znovu zvracal. Tiekli zo mňa len sliny a žlč. Prečo žlč? Vyzerá to, ako keby som chcel zo seba dostať všetok hnev na celý svet, ale nie je to tak. Viem sa hnevať len sám na seba. Môj žalúdok sa ma chystá zožrať.

„Kurt, chceš na koncert zas nejaký sveter vyťahaný ako pysky vyslúžilej kurvy? Pásikový červeno-čierny bol už na pľaci, čo vytiahneme teraz?“ ozýva sa Hlas posmešne za mojimi ušami. Ignoroval som ho. Pochytila ma obrovská nechuť robiť to, čo si zmyslia druhí. Sám už nemám energiu pre seba, nieto pre iných.

„Musíš sa dostať do formy, rozumieš? Nemôžeš žiť tak, ako žiješ, to nie je dobré,“ rýpe do mňa.

„Vyslúžilé kurvy majú vraj sklon na staré kolená dávať ostatným lekcie o morálke. Aj ty si už starý. Koľko máš vlastne rokov?“

Hlas sa začal rehotať a mňa z neho rozbolela hlava.

„Nerehoc sa, keď ide o tvoje prachy. A áno, chcem sveter, ten šedozelený, vyzerá ako moja tvár,“ povedal som mu.

„Vyzeráš naozaj zle, ako keby si mal umrieť.“ Hlas odrazu zvážnel.

„Ja som mŕtvy už dávno. Zomrel som, keď som mal sedem. Chápeš ma? Sedemročné decko, na ktoré sa vysrali rodičia. Zúfalstvo vykričané do perín. Decko hladné po láske, čo sedí na priedomí domu, trasie sa chladom a čaká, že sa aspoň jeden z rodičov vráti a povie, že ten rozvod bol len žart. Podaj mi ten vyťahaný sveter. Keď v ňom ležím, cítim sa ako v matkinom bruchu. Teplo maternice, v ktorom si ešte môžem namýšľať, že ma niekto má rád. Radšej zhorieť...“

„Daj si na seba ten sveter, Kurt. V ňom aspoň nevyzeráš tak zúfalo.“

Kurt Cobain z kapely Nirvana spopularizoval svetre, keď si ich začal obliekať na koncerty a do videoklipov. Šedozelený sveter, ktorý mal oblečený počas vystúpenia MTV Unplugged v roku 1993, iba pár mesiacov pred smrťou, sa vydražil v roku 2015 za viac než 140-tisíc dolárov.

Osemdesiate roky boli, čo sa týka módy, plné volánikov, spoločenské odevy boli lesklé a trblietavé ako diskogule, ozajstné rifle sa kupovali v Tuzexe. V zime sa nosili na hlavách čiapky s brmbolcom a svetre s nórskym vzorom. V obchodoch nebol veľký výber a tak odušu spasenú štrikovali všetky ženy, nielen babky. Mne to s ihlicami nešlo. Hladko-obratko, očká pribúdali pomaly, viac som párala ako plietla.

„Baví ťa to, dieťa moje?“ pýtala sa ma teta, keď videla, že sa s ihlicami zaháňam ako so zbraňou.

„Baví ma to,“ odpovedala som a nevinne som zaklipkala očami ako Nastenka, čo plietla pančuchy pri mesačnom svite.

„Baví, ale nejde ti to,“ smiala sa teta a sveter doplietla ona. Do ďalšieho som sa už nepustila a ihlice odložila. Drevené skončili v kvetináčoch ako barly pre nemohúce kvety a hliníkové sa osvedčili pri pečení živánskej.

Môj prvý sveter som nosila dlho. Zdal sa mi výnimočne pekný, pretože všetko, do čoho sa celý vložíte, vám pripadá krajšie a lepšie.

„Ten sveter by si už nemala nosiť, stále sa ti pára,“ povedal mi raz dobrosrdečne jeden chalan po úspešnom pokuse pobozkať ma. Taký ten slušný typ, čo nevie ani nadávať.

„Kurva, asi máš pravdu, zas to musím zašiť. Ale ty si zapíš, že dobrí chalani nikdy nebozkávajú pekné dievčatá,“ povedala som, vyškrtla som si ho zo zoznamu a sveter som nosila ešte dva roky.