V 4. storočí prežívala Rímska ríša relatívne dobré časy. Už to síce nebol ten bohatý hegemón, ako v 1. a 2. storočí, ale na druhej strane kríza 3. storočia sa skončila, cisárstvo bolo zjednotené a až na občasné nájazdy barbarov väčšina územia bola v bezpečí. No kľud už nemal dlho trvať.
Koncom 4. storočia sa do Európy prihnali Huni. Keď sa presúvali pomaly zo sibírskych stepí, národy, ktoré im stáli v ceste, radšej utekali na západ. A tak sa začalo Veľké sťahovanie národov. Jedným zo sťahujúcich sa boli aj Góti. Niektorí sa snažili Hunom vzdorovať, ale zvyšok sa pohol z ich domoviny na dnešnej západnej Ukrajine a v Moldavsku smerom na juh. Dúfal, že v Rímskej ríši za Dunajom bude pred Hunmi v bezpečí.
Keď prvá skupina Gótov v roku 376 dorazila do Rímskej ríše, cisár sa potešil. Jeho radcovia mu totiž vysvetlili, že Gótov môže naverbovať do práve sa začínajúcej vojny so Sasanidskou ríšou (cca dnešný Irán) a zvyšku môže dovoliť, aby sa usadil v Rímskej ríši, obrábal polia a platil dane. Umožnil im preto, aby sa na území dnešného východného Bulharska preplavili cez Dunaj, ktorý tou dobou tvoril rímsku hranicu (limes) a tam čakali, kým sa rozhodne, kde presne sa budú môcť usídliť.
V Rímskej ríši však podmienky neboli ideálne. Skorumpovaní rímski úradníci rozkradli zásoby pripravené pre prisťahovalcov a následne im za premrštené ceny predávali nekvalitné potraviny. K celej tejto epizóde máme jeden zdroj - Ammianusa Marcellinusa, a ten tvrdí, že Rimania predávali Gótom psie mäso. A to nebolo to najhoršie, výmenný kurz bol 1:1, teda jeden pes za jedno dieťa. Rimania údajne chodili po gótskom tábore a tam si vyberali najkrajšie ženy a chlapcov na „nemravné veci“.
Medzitým sa k brehom Dunaja dopravila aj ďalšia gótska horda, ale tento kmeň pár rokov predtým podnikol nájazd na rímske územie a cisár bol kvôli tomu na nich stále naštvaný, takže im bolo za trest zakázané prekročiť Dunaj a museli čakať na jeho ľavom brehu.
Nakoniec sa Rimania rozhýbali a rozhodli sa eskortovať na juh tých Gótov, ktorí už Dunaj prekročili. Druhá gótska horda sa rozhodla využiť svoju príležitosť a aj napriek zákazu prekročila nechránenú dunajskú hranicu. Keď sa to prvá gótska skupina dozvedela, naschvál spomalila, aby sa k nej mohli pripojiť jej súkmeňovci. Rimania začali mať pocit, že sa im situácia začína vymykať z rúk.
Pôvodne sa rozhodli rímski predstavitelia vyriešiť problém ľsťou. Pozvali gótskych náčelníkov na banket a tam ich pozabíjali. Jediný, ktorý prežil, je Fritigern. Tu máme zdroje dva a mierne sa líšia. Jordanes tvrdí, že vytiahol meč a z pasce sa prebil. Ammianus tvrdí, že Góti sa dozvedeli, čo sa deje a naštvaní sa zhromaždili pred hodovou sieňou. Fritigern nespanikáril a povedal Rimanom, nech ho prepustia, lebo on je jediný, kto môže Gótov ukľudniť. Pomohlo to. Načas. Aj keď presne nechápem, prečo sa vlastne Góti upokojili. Toto mi popravde nedáva príliš zmysel. Keby nám niekto zabil Fica a Pellegriniho a prepustil Danka a my slovenskí občania by sme s palicami stáli predo dvermi, tak by sme tam asi len tak nečinne nestáli, nie?
Avšak nakoniec k boju predsa len došlo. Onedlho na to sa Góti stretli s Rimanmi v bitke neďaleko mesta Marciánopolis. Bitka sa skončila pre Rimanov obrovskou katastrofou. Všetci mladší dôstojníci boli pobití a bojové štandardy stratené. A čo bolo horšie, Góti obrali zabitých a zajatých rímskych vojakov o zbrane a brnenia.
Medzitým pri Adrianopole (dnešné Turecko) táborila skupina gótskych žoldnierov, ktorá sa chystala do vyššie spomenutej vojny so Sasanidskou ríšou. Boje medzi Gótmi a Rimanmi na severe Bulharska ju veľmi nezaujímali, v prvom rade chceli nafasovať jedlo a peniaze. Kým čakali, poničili nejaké vily na predmestí. Miestneho starostu to rozčúlilo, a preto nechal vyzbrojiť mestskú „chátru“ a vypustil ju na Gótov. Pre skúsených bojovníkov nebola žiadna výzva zmasakrovať lúzu. Po bitke však pred žoldniermi stála dilema. Majú pokračovať za cisárom a dúfať, či pochopí, že sa len bránili? Nechcelo sa im riskovať a tak sa vydali na sever za svojimi krajanmi.
Netrvalo dlho a Východorímsky cisár usúdil, že germánski nájazdníci sú väčšia hrozba, narýchlo uzavrel mier so Sasanidmi a svoje vojsko vyslal proti Gótom. Tiež požiadal svojho synovca, ktorý cisároval na západe, aby mu poslal nejaké posily. Spojené rímske vojská vybojovali v roku 377 s Gótmi Bitku pri vŕbach (Ad salices), ale bola to len remíza so stratami na oboch stranách.
Straty na oboch stranách boli ťažké. Podľa kronikára sa Góti ešte niekoľko dní po bitke neodvažovali opustiť svoj tábor. Rimania to využili. Ak v niečom nad barbarmi vynikali, tak to boli ženijné práce. Začali opevňovať okolie gótskeho tábora v nádeji, že Gótov zablokujú na malom priestore a následne ich vyhladujú. A ono to spočiatku aj fungovalo. No potom gótski posli preplávali Dunaj a priviedli posily - Alánov a Hunov. Presne tých istých Hunov, pred ktorými pôvodne utekali. Tí vtedy ešte neboli zjednotení a v podstate ani neboli taká hrozba ako o 70 rokov neskôr za čias Atilu, ale aj tak to stačilo na prelomenie blokády.
Po tomto neúspechu Rimania opäť zmenili taktiku. Vedením vojny poverili nového generála. Tento si vybral približne 2.000 elitných vojakov zo scholae palatinae (niečo ako palácová garda) a s nimi podnikal rýchle a prekvapivé údery na rabujúcich barbarov. Táto taktika vychádzala, ale Rimania od nej relatívne rýchlo upustili a rozhodli sa vybojovať proti Gótom rozhodujúcu bitku.
V auguste roku 378, neďaleko Hadriánopolu (dnešné Edirne, Turecko) proti sebe stáli gótska a rímska armáda. Rimania mali v strede pechotu a na krídlach jazdu. Góti mali len pechotu a čakali, kým sa jazda vráti z pľundrovania okolitej krajiny. Bol teplý letný deň, Rimania boli vyčerpaní náročným pochodom z predchádzajúcich dní, údajne aj smädní a hladní. A aby toho nebolo málo, vietor im ešte hnal do očí dym z horiacej trávy, ktorú Góti naschvál zapálili.
Obe strany ešte chceli pred bitkou rokovať, Fritigern požadoval rukojemníkov, aby sa ho zas nepokúsili zabiť. Generál Ricimer sa dobrovoľne ponúkol, no keď už bol skoro pri gótskej armáde, scholae palatinae sa vymkla spod kontroly a bez rozkazu zaútočila na Gótov. Ricimer sa otočil a utekal preč. Pre Gótov nebol problém odraziť útok nepodporovaných školákov, navyše práve v tej chvíli sa vrátila gótska jazda a vpadla gardistom do chrbta. Po tom, ako zničili palácovú gardu, prešli Góti do protiútoku a zatlačili zvyšok rímskej armády pod kopec, kde nemohla manévrovať. Vyčerpaní Rimania utrpeli ďalšiu porážku.
Podľa niektorých prameňov umrel východorímsky cisár na bojisku, podľa iných sa len zranil a stiahol sa do nejakej chatrče. Keď tam gótski prenasledovatelia dorazili, dvere boli zablokované a z okien na nich strieľali lukostrelci. Tak chalupu zapálili. Tesne pred tým, ako zhorel, na Gótov zvnútra zakričal jeden z legionárov, že práve zabili rímskeho cisára.
Pre Rím bola porážka pri Adriánopole katastrofa. Nielenže prišli o cisára, ale zároveň stratili celú poľnú armádu. O tom, čo sa dialo po bitke, písomné pramene viacmenej mlčia. Najskôr sa údajne Góti pokúsili dobyť neďaleký Hadriánopol, ale mesto malo silné hradby a na nich metacie stroje. Paľba z onagerov a balíst presvedčila útočníkov, aby sa radšej stiahli.
Góti sa teraz mohli beztrestne potulovať po celom Balkáne a bez obáv rabovať krajinu. Archeologické nálezy ukazujú, že mnohé vidiecke rímske vily zanikli niekde v tomto období. Na druhej strane Góti nevedeli dobývať opevnené mestá, takže množstvo boháčov sa presťahovalo radšej do opevnených miest, kde boli v bezpečí.
Západorímsky cisár si medzičasom vybral nového kolegu, ktorý mal gótskej hrozbe čeliť. Z dôchodku v Hispánii povolal bývalého generála Teodósia. Ten začal prijímať energické opatrenia. Jedno z najkontroverznejších bolo, že prikázal svojim podriadeným, aby všetkých gótskych žoldnierov v rímskych službách v ním určený deň pozvali na banket a tam ich zabili. Teda údajne. Na wikipédii sa o takomto masakre nič nespomína a knižný zdroj, ktorý som k tomu našiel, tvrdí, že to na 90% nie je pravda. Okrem toho nový cisár začal s masívnymi odvodmi. Začal regrutovať tulákov, väzňov a inú chudobu, no na druhej strane predpísal šľachte, koľko zo svojich poddaných (otrokov, kolónov a podobne) musia odviesť. Dezertérov, aj tých, ktorí ich ukrývali, nariadil upaľovať.
Asi v roku 380 sa Góti rozdelili. Dôvod nie je známy, pravdepodobne tak veľká skupina ľudí mala problém zaobstarať si dosť potravy. Jedna časť Gótov sa vybrala na severozápad smerom k Julským Alpám a niekde v Panónii ju Rimania buď porazili, alebo sa s ňou len dohodli na mieri. Druhá skupina sa presunula niekam do Macedónska a podarilo sa im poraziť ďalšiu Východorímsku armádu. Ale nakoniec poslal Západný Rím na východ posily a spoločne sa podarilo poraziť aj týchto Gótov.
Góti síce boli nakoniec porazení, ale nebolo to nejaké drvivé rímske víťazstvo. Rimania pôvodne dúfali, že Gótov roztrúsia kade-tade po rímskom impériu. Góti sa usadili na Balkáne pod vlastnou samosprávou, takže do budúcnosti mohli oveľa ľahšie rebelovať, ak by boli s rímskou vládou nespokojní. Ale o tom nabudúce.
No a na záver tu ešte mám fotku rímskeho legionára zo štvrtého storočia, aby ste si ich nepredstavovali, že vyzerali rovnako ako v seriáli Rím, ktorý sa odohrával o 400 rokov skôr - všimnime si, že namiesto 2-3 oštepov na vrhanie má legionár kopiju, namiesto krátkeho meča na bodanie (gladius) má dlhšiu spathu a namiesto hranatého vypuklého štítu (scrutum) má oválny rovný štít (stále scrutum).
