V zivote chlapa po 50 sa niekedy stanú veci, o ktorých nevie, ako sa to vôbec stalo. A tým nemyslím prípady, keď sa po poriadnej opici sa zobudí a vynárajú sa otázky, že kde je, kto je to tá nahá osoba ženského pohlavia vedľa neho a prečo je mŕtva. Keďže alkohol (najčastejšie)  aj sex (stále) obmedzujem na miesto trvalého pobytu, tak sa mi to nemôže stať. Tak to musia byť len také banality, ktoré sa stávajú plebsu ,ktorý si len tak v tých teplách, v ktorých sa topia aj gumičky z nohavičiek, človek nič netušiaci, spotený a unavený po celodennej práci nastúpi do 28 tonového a 18 metrového vozidla mestskej hromadnej popravy. Alebo aj sauny na 4 kolesách, kde si pustí do slúchadiel svoj obľúbené songy (alebo aspoň niečo, aby cesta ubúdala).

Takže som tam sedel, potil a počúval niečo. Na nasledujúcej zastávke vystúpil chlapík, čo sedel oproti a nastúpila babenka. Ako si sadla, tak na mňa niečo aj hovorí. tak som si vybral slúchadlá, že “prosím” a ona na mňa, že “čo zírate”. Pravdu povediac, nebol som pripravený na takúto konverzáciu. Keby som bol, tak by som je odpovedal, že nech na ňu zíra patológ. Keby na mňa sa neotočí so svojou otázkou, tak by som sa tešil zo svojich pesničiek, ale takto som si ju musel všimnúť, keď aj ona si všimla mňa. Mňa, holohlavého pupkáča, spoteného a neoholeného ako sa mi leskne pot na tvári a moja sedivá brada hadze iskry v poobedňajšom svite júlového slnka. 

Mohol som je povedať aj to, že sorry, v autobuse sa nezoznamujem, naposledy som sa dotyčnej ledva vedel zbaviť po dvoch rokoch. Síce to bolo pred 30 rokmi, ale účtujem to medzi aktíva ako príjemné spomienky. Toto bolo také podmienené pasívum, že som nemal pripravená ani odpoveď a len som odvetil “ja nezíram, ty zíraš”. Ináč by si ma nemohla ani všimnúť. Veď skoro som splýval s davom, s ktorým sme potili prvú ligu. Aj so sedačkou som sa snažil splývať, len asi ma niektoré rytmy vyrušili a nechal som uvoľnený pupok a vyčnieval zo sedačky.

Taká podpásovka pre mňa. A to som na ňu ani nemohol zírať, lebo sedela na ľavej strane a keďže na ľevé oko nevidím dobre, to by som sa musel otočiť celou hlavou k nej a to by som mohol zírať. Alebo si dať čierne slnečné okuliare, len sa mi to zdalo zbytočné to vytiahnuť na tú minútu, kám prebehnem z práce na bus a potom na Nivy. Ale ako vidieť, poslúžili by. Ja by som nebol označený za starého zírača a vy by ste nemali článok.

Keďže zobudila vo mne spiaceho tigra (správnejšie leňochoda), tak som sa rozhodol, že sa na ňu aj pozriem. Babenka vyzerala, že je na začiatku svojich druhých X (nie veľkosť šiat, ale vek), prípadne končila pubertu. Vedela, že medzi opačným pohlavím vie urobiť rozruch a tak sa aj obliekla. Jemný make up, ktorý pôsobí prirodzene ako ako pády ruských politikov zo 17. poschodia. A okuliare. Veľké dioptrické okuliare s tenkým rámom, ktoré dominovali tvári. Batikovaná sukňa boal akože batikovaná, lebo vlastnú výrobu by neobliekla. Takto si cuckala ľadovú kávu v autobuse. Pohľad na ňu by bol pre labilných jedincov osudový. Ešte aj Knour by ju pozval na tekvicové latéčko a ani by sa jej nepýtal, či vie urobiť parakotúl.

Ponaučenie z tohto celého - v čase, keď páreniachtivé samice zvalia na teplo, že sa musia obliect tak, aby si ich všimol aj impotentný slepec, ktorý je homosexuál a keď si ich nevšimne, tak nestačia len slúchadlá, ale musím si dať predpísať aj multifokálne okuliare , aby som sa zamestnal aj čítaním počas tých 8 minút.

 

Ako to hovoria v Criminal minds “toľko k viktimológii”.