Tento článok píšem v hotelovej izbe niekde v Reykjavíku, vonku sa nie a nie zotmieť a ja si podchvíľou vybieham umyť zuby. Kedysi dávno bol na dennom mužovi neobvykle krátky cestopis o Islande, kde sa týpek prsil, že neochutnal túto pochúťku, pretože taký smrad by nedal. Nuž, ja, nežné to stvorenie, som to dala a tento deň sa do dejín svetovej gastronómie zapíše rovnako výrazne ako deň, keď hipsteri objavili burger.

Najskôr by som sa pristavila pri tradičnom infookienku pre menej znalých a pre slušných ľudíTM Slovákov, ktorí by nejaký smradľavý kentus živočíšneho pôvodu jakživ nedali do huby. Hákarl je považovaný za islandské národné jedlo (aj keď ja osobne zaň považujem jednoznačne hot-dog) a ide o mäso zo žraloka grónskeho (zatiaľ fajn), ktoré sa na niekoľko mesiacov zakope do zeme a nechá sa voľne hniť (tasty). Po dostatočnom hnijúcom procese sa mäsko nareže, zavesí a nechá sa sušiť (tomu hovorím vyťažiť z toho maximum).

Po menšom researchi som ostala prekvapená tým, že lokálne reštaurácie túto pochúťku ponúkajú vo svojich jedálnych lístkoch, a tým aj vo svojich priestoroch. Pri obvyklej večernej prechádzke som sa impulzívne rozhodla a zamierila som do lokálu nazvaného Café Loki. Z názvu by človek čakal niečo úžasné a hrdinské. Trt baraní, vykľula sa z toho putika, zaplavená rybacím smradom, ktorý razil až na ulicu. Nie som však žiadna pussina, smelo teda vchádzam dnu a usádzam sa k oknu, jednou rukou vyzliekam bundu a druhou zapínam najpoužívanejšiu aplikáciu ostatných dní, currency converter.

Servírka s krásnym menom Eskja mi prinesie menu a začnem dumať. Do úvahy prichádza celý tanier islandských rybacích špecialít vrátane žraloka. Toto prvotné rozhodnutie však rýchlo prehodnotím, lebo dať 20 eurodukátov (1 054,92 PHP) za tanier smradľavej mršiny je ešte horšie, ako si nechať za 60 eur vytantriť. Nakoniec som sa teda rozhodla pre zdravotne menej závadnú koštovku v cene cca 5 EUR (263,07 PHP), pozostávajúcu presne zo štyroch kusov tohto lahodného pokrmu.

Počas čakania na jedlo som si uvedomila, ako sa asi musia cítiť antivaxerské mamičky v čakárni u pediatra. Popri čakaní som sa rozhliadala okolo seba po preplnenej miestnosti. Párik aziatov si robí selfie v okne s výhľadom na kostol, statný mladý muž s ryšavou bradou zjedol obrovský rybací filet na dva hlty a po bradisku mu steká olej. Znudené malé dievča s gumákmi Hello Kitty bodá svoju mamu do líca islandskou vlajočkou. A v rohu sedím ja, nepokojne sa mrvím a pohľad mám vystrašenejší, ako keď vojdete do päťlibrového hostela na okraji Londýna.

Eskja prichádza a podáva mi pandorinu skrinku so špáradlom s islandskou vlajočkou a k tomu dostávam aj náležitú inštruktáž. Long story short, praje mi dobrú chuť, každý kúsok mám dôkladne požuť a nemám to čuchať. Alebo to môžem aj očuchať, ak chcem mať úplný zážitok. Eskja odchádza, ja sedím, meravo skúmam túto neškodnú mištičku s niečím, čo na prvý pohľad vyzerá ako tofu a čo je najhoršie, nemôžem to ani predýchavať, pretože sa snažím dýchať výlučne kožnými pórmi. Odpijem si z čaju Loki, dám si za hlt žitného chleba s jahňacím paté, začnem scrollovať fejzbúky a vykonávať iné bohumilé činnosti v úmysle oddialiť neoddialiteľné. Meravou rukou napichujem na špáradlo prvý kúsok, zatajím aj tie zvyšky dychu, čo mi ostali a vložím ho do úst (no pun intended).

Hoci som si podľa inštrukcií nepričuchla (rozhodla som sa nechať si tento zážitok až na posledný kúsok, lebo přece to tady nenechám), po pár prežutiach sa vzduchová zátarasa na mojich nosných dierkach odštupľovala pod neskutočným tlakom a z nosa mi ako Strokkur vyrazil odporný amoniakový smrad. Upratovať záchod môjho kocúra po tom, ako zožerie celý balík vatových tampónov aj s obalom, mi odzrazu prišlo ako celkom príjemná voľnočasová aktivita porovnateľná s háčkovaním. Stretnutie s hákarlom by som prirovnala k stretnutiu s dementorom, pretože som nadobudla pocit, že už nikdy nebudem šťastná. Chuť a smrad sa rozptýli po okolí ako rádioaktívny oblak, usadí sa na vašich prstoch, vlasoch a oblečení a tam ostane, bude vás budiť zo sna a budete smrdieť tak mŕtvolne, že ešte aj nekrofil si dvakrát premyslí, či vás prekotí. Apropos, cockblock aspekt, naozaj si neviem predstaviť žiadneho odvážlivca, čo by v najbližších hodinách bol schopný pobozkať ústa, ktoré sa zmenili na chodiacu rakvu, takže túto skúsenosť odporúčam samocestovateľom alebo ako (ne)príjemné narušenie #bolimahlava stereotypu. Aftertaste by sa pokojne mohol volať aftermath. Neexistuje dostatočný počet opakovaní čistenia zubov a výplachov ústnou vodou, ktorý by dokázal z úst odstrániť mŕtvolný močovinovo – amoniakový zápach. Zápach dobre odležanej smrti.

Zo začiatku je to akési gumové, treba to poriadne rozžuť, až sa zmení na divný púder (vyrábaný asi z balzamovaných mŕtvol). Po prekonaní hradieb smradu však musím skonštatovať, že chuť nie je AŽ TAK odporná. Ok, nie je to nič, čo by som si niekedy potrebovala zopakovať, chutilo to, ako keby som žula odlakovač a miestami som chcela zomrieť, ale v konečnom dôsledku to nebolo oveľa odpornejšie, než dukátové buchtičky. Uznávam však, že keby som to nezajedala tým výborným chlebom, asi by som to nedala, fakt nie. Platí donekonečna omieľaná charakteristika, že to horšie smrdí, než chutí, pretože smrad naozaj zaplní každú bunku vášho tela a nedá sa pred ním ujsť. Samotné zjedenie je asi najlepšia časť celého zážitku, po ktorom prichádza spomínaný aftertaste, kedy sa budete cítiť krehko, vystrašene a budete mať pocit, že ste spravili niečo zlé. Uvedomíte si, že život je krátky a veľmi krehký. Vynoria sa vám všetky nesplnené sny a bolesti z detstva.

Eskja prišla k môjmu stolu a opýtala sa, aké to bolo. S absolútnym pokojom som jej povedala, že to fakt nebolo až také zlé a ona mi zložila poklonu, že väčšina ľudí nie je schopná zjesť ani jeden kúsok, kým ja som zjedla všetko. Fakt, celé štyri kúsky rybacej zdochliny, ktorá je natoľko hendikepovaná, že nemá ani obličky. Gordon Ramsey povedal, že zjesť hákarl je skúškou mužnosti a ja som to zjedla všetko, takže som skutočne... oh, wait.