Ako viacerí z vás vedia, venujem sa rekreačne jazdectvu. Odmalička som túžila mať koňa a prednedávnom som sa konečne dočkala. Po presťahovaní do okrajovej časti malebného stredozemského mesta čoskoro pribudol do výbehu za domom kôň. A potom ďalší, aby tomu prvému nebolo smutno. Vinou neskúsenosti s výberom koňa som urobila zopár chybných volieb, ktoré ma stáli nielen zopár eur. Ale teda po niekoľkých pokusoch a omyloch sme sa, ako sa zdá, konečne dopracovali k finálnej skladbe nášho teraz trojčlenného ministáda. Ja mám starokladrubskú belku, pre mladšiu dcéru sme získali bieleho poníka a najnovším prírastkom sa stala huculská kobyla pre staršiu dcéru.
Huculský kôň je starobylé primitívne plemeno Karpát, ktoré sa dlho vyvíjalo izolovane od vplyvu koní inej krvi a podľa toho aj vyzerá. Sú to malé robustné kone, veľmi nenáročné na podmienky, vytrvalé a tvrdohlavé. V súčasnosti sa chovajú najmä v Rumunsku, Maďarsku, v Čechách, na Slovensku a v Poľsku. U nás napríklad aj v národnom žrebčíne v Topoľčiankach. Kto sa chce dozvedieť viac, nech sa páči.
No a takéhoto hucula sme sa rozhodli zaobstarať našej dcére. Sčasti preto, lebo som hucula chcela ešte od čias, kedy sme sa venovali s mužom oživenej histórii, konkrétne obdobiu Veľkej Moravy. Vtedajšie kone pravdepodobne typovo zodpovedali huculovi. A z veľkej časti preto, lebo je to kôň malého vzrastu, teda pri páde nie je ďaleko na zem, a je skoro bezúdržbový. Stačí mu celoročne seno a prípadne v sezóne paša a bude tučný ako prasa. Ani choroby naňho moc nelezú. Navyše najväčší zemský chov tohto plemena je neďaleko od nás, na Sihle. My sme tam s mužom boli prvýkrát ešte v rámci našej svadobnej cesty a odvtedy sme sa tam sporadicky vracali. I vybrali sme sa tam teda túto jar a po štyroch mesiacoch skúšania a vyberania na oboch stranách (my sme potrebovali vybrať dobrého koňa a oni zas potrebovali vedieť, že ich kôň bude u nás v dobrých rukách) nám koncom júla do výbehu pribudla 17-ročná kobyla. Zároveň sme dostali aj ponuku ďalej chodiť na jazdecké tréningy na Sihlu. Oni sa tam venujú takej neobvyklej jazdeckej disciplíne, pre ktorú sa v našich končinách zaužíval názov Huculská stezka. Je to taká prekážková dráha, pričom prekážky sú také, aké by mal vedieť prekonávať pracovný kôň. Čiže rôzne lávky, mostíky, slalomy, briežky, obraty, cúvanie, podliezanie a podobne. Na Sihle sa aj každoročne konajú preteky v tejto disciplíne, na ktoré sme sa chceli ísť pozrieť a prípadne pomôcť aj my. A tu prišla nečakaná ponuka, či by sme nechceli aj pretekať. Dokonca nám ponúkli, že prídu po našu kobylu svojím vozíkom a potom nám ju aj dovezú naspäť domov. V rámci dobrých vzťahov. Máme super kamarátov :). Keďže kobyla je skúsená pretekárka a Sihla bola jej domovským prostredím, súhlasili sme. Veď nejde o život, bude to zábava. Dcéra sa rozhodla, že sa ešte na to necíti, potrebuje sa s kobylou viac zžiť. Ale že teda ja mám ísť.
A tak sme šli. Kobylu sme zaviezli deň vopred, aj som si tam poskúšala prekážky, lebo v tejto disciplíne nemám žiadne skúsenosti. Máme síce doma na jazdiarni postavených zopár podobných prekážok, ale predsa len toto bolo iné. Z tréningu som mala celkom dobrý pocit, teda že hádam to prejdeme a žiadna z nás sa neprizabije.
V sobotu nadišiel deň D. Ráno som pochystala poživeň pre celú rodinu, zobrali sme aj kamošku našich detí, ktorá býva v susedstve a má poníka. Pobalila som sedlo, uzdu, čistenie na koňa a hurá na Sihlu.
Po príchode sme sa zorientovali, vyfasovala som štartovné číslo, povedali mi, koľká v poradí pôjdem, a išlo sa na obhliadku trate. To sa robí tak, že staviteľ trate so všetkými jazdcami prejde peši celú trasu v poradí, v akom treba prekážky prekonávať. Ony tie prekážky síce majú čísla, ale trať je zámerne stavaná tak, aby po prekonaní jednej prekážky nebolo vidno číslo nasledujúcej. Treba si to zapamätať. Pravidlá Huculskej stezky boli také, že všetky drevené prekážky (teda rôzne mostíky, preklápačky) sa musia prechádzať v kroku. Ostatné (slalom, prejazd cez stužky, zoskok, výskok, skoková prekážka,...) podľa uváženia súťažiaceho. Najdôležitejšie kritérium je prejsť prekážky bezchybne, až potom sa prihliada na čas.
Súťažilo sa v troch kategóriách – deti (do 13 rokov), juniori (13-18 rokov) a šport (nad 18 rokov).
Deti mali len 10 prekážok na miestnom futbalovom ihrisku. My ostatní sme mali ešte ďalších 7, resp. 8 rozmiestnených v okrajovej časti areálu. Čo bola tiež výzva, pretože kôň musel odísť od ostatných koní a motať sa pomedzi veľké stohy sena po všelijakých uličkách. Celkovo to bolo také trošku bububu, tá druhá časť, pre psychiku koňa. Juniori končili 17. prekážkou, dospeláci mali ešte taký malý parkúrový skok na záver.
Najprv išli deti. Bolo to veľmi milé a niektoré boli fakt dooosť dobré. Občas sa stalo, že niektorý koník nechcel tak úplne spolupracovať, a tak pomáhali tréneri i rozhodcovia. Niekedy len tým, že išli popri koňovi, inokedy aj praktickými radami či pokynmi, upokojovaním malého jazdca i koňa.
Po deťoch nasledovali juniori, tých bolo len 5 a jazdy zvládli v pohode. Ich výkony som ale ja už nevidela, pretože som si musela ísť nachystať svoju kobylu.
To znamenalo očistenie srsti (poriadne, lebo ak pod sedlom ostane hrubší prach, môže sedlo koňa odrieť na chrbte), vyčistenie kopýt (kvôli hygiene, ale aj možným zašliapnutým skalkám z výbehu, ktoré by mohli spôsobiť otlaky a krívanie), učesanie hrivy (aby sme boli pekné).
Ďalej sa nainštaluje sedlo, pod ktoré patrí podsedlová dečka a ktoré sa zapína popod brucho podbrušníkom. Všetci účastníci používali sedlá anglické, len ja som si doniesla španielske bezkostrové sedlo, čo mám na moju veľkú bielu kobylu. Nemá totiž vnútri výstuž a preto pasuje na hocijakého koňa s ľubovoľne širokým chrbtom. Mne sa veľmi páči dizajnom a je pre mňa aj veľmi pohodlné. Ako posledná sa dáva koňovi uzda a môžeme ísť. No, vlastne ešte tak úplne nie. U jazdca sa očakáva slušné primerané jazdecké oblečenie a ochranný výstroj. Ten je u detí povinný, juniori majú tuším povinnú prilbu a dospeláci na tejto súťaži podľa vlastného uváženia. Ja nosím aj prilbu aj ochrannú vestu. Predsa len som matka dvoch detí, kam by sa bezo mňa podeli, všakáno. Inak čo sa týka výstroja koňa i jazdca, je táto disciplína veľmi civilná. Žiadna snobáreň, kde je človek za chudáka, ak kôň nemá zladenú podsedlovku s ušaňou a chráničmi na nohy; to všetko, samozrejme, značkové. Koňovi netreba na uzde čelenku so Swarowski kryštálmi a jazdec nemusí mať snehobiele rajtky, luxusný žaket ani nablýskané čižmy (ono by to na tých huculoch aj tak vyzeralo srandovne). Dôležitá je bezpečnosť výstroja, vzájomné porozumenie a spolupráca koňa a jazdca.
No a teraz už teda môžeme ísť. Z miesta, kde sa kone chystajú, takého parkoviska, som išla ešte peši na miesto súťaže. Okrem ohradeného kolbiska tam bola veľká voľná trávnatá plocha, kde si môžu súťažiaci kone rozhýbať. Ja som tam Stefi ešte hodnú chvíľu pásla, pretože v predchádzajúci deň bola na kolbisku dosť nervózna a chcela som tento moment oddialiť. Zámer dobrý ale zbytočný, kobyla mala ale že úplne v paži. Keď som na ňu po chvíli nasadla, vliekla sa so mnou ako slimák a kým sa mi ju podarilo presvedčiť na klus, tiež to chvíľu trvalo. A tak sme sa tam ponevierali a sledovali ostatných, opakovala som si poradie prekážok a pomaly sa piekla na hnustnom slnku. Samozrejme bez krema.
Pozdrav pred štartom, v pozadí vidíte niektoré prekážky
Až nastala chvíľa CH a mňa zavolali na kolbisko. I nadýchla som sa zhlboka a majestátne vplávala na našej vypasenej larve na štart. Po úklone rozhodcom a pokyne ŠTART sa Stefi rozhodla, že ona na to serie. Doslova. Urobila im tam kôpku. Milosrdný rozhodca zastavil stopky a odštartoval ma druhýkrát. To už sme sa pohli, madam dokonca po dôraznom pokyne začala klusať. A potom to už išlo, jedna prekážka za druhou, medzi nimi klus. Keď som odchádzala mimo ihriska, rozhodca mi kričal, že sa nemusím zbytočne hnať, zatiaľ to mám bez chyby. Chyba prišla medzi stohmi, pri cúvaní. Sa mi nesmejte. Neviem ešte poriadne cúvať s koňom, no. Úloha bola zájsť medzi dve bariéry (ako zaparkovať priečne medzi dve autá) a potom rovnako vycúvať. No len nejak sme zacúvali nakrivo a kobyla zhodila zadnou nohou bariéru. Čo už. Nevadí. Klusom a cvalom naspäť na ihrisko, tam cez poslednú veľkú preliezku, záverečný skok, cieľová čiara a potlesk. Nezabili sme sa, prešli sme so cťou a umiestnili sme sa zhruba v polovici štartovného poľa. Na jeden deň tréningu s koňom, na ktorom som sedela dokopy ani nie desaťkrát, celkom slušný výkon.
Nájdite 18 rozdielov
Išla som medzi poslednými, a tak som už rovno počkala na mieste na záverečné slávnostné vyhodnotenie, ktorého sa zúčastnili všetci jazdci s koňmi. V slávnostnej atmosfére sme chodili vo vláčiku po obvode jazdiarne, kým sa porota radila. Potom sme sa pekne zoradili a nasledovalo vyhlásenie víťazov aj s odovzdávaním cien.
Záverečný slávnostný nástup s vyhlasovaním víťazov
Nuž a potom rozchod, odstrojiť kobylu, dať ju do výbehu, pobaliť veci, pozbierať rodinu a domov. Stefi nám dovezú zajtra ráno.
Som veľmi rada, že som sa dala nahovoriť, bol to super zážitok. Ja totiž jazdím len po kopcoch tuto u nás, občas prebrodím alebo preskočím nejaký potôčik, predierame sa cez húštiny a popod nízke vetvy, ale toto je predsa len trošku iné. Myslím, že aj keď nemám v pláne súťažnú kariéru, na kobyle chce pretekať dcéra, skúsenosť to bola super. Všetci ma ako úplne neznámu a neskúsenú prijali veľmi milo a vľúdne. Dcéra mohla pozorovať, ako to chodí (ona je ten typ, že sa učí pozorovaním a skúša, až keď si je úplne istá). Myslím, že aj divácky to bolo celkom zaujímavé. A na záver chcem ešte veľmi oceniť všetkých porotcov a trénerov. Totiž na štart sa postavili aj kone, ktoré ešte nemali súťažné skúsenosti a aj veľmi mladí a neskúsení jazdci. Porotcovia veľmi vľúdne povzbudzovali a radili, dovolili trénerom pomáhať a keď už bolo jasné, že daný koník nemá v súťaži šancu, nechali ho pomaličky opatrne skúšať prekážky, aby tie potrebné skúsenosti nabral. Bez hrubého nátlaku, bez kriku či bitky, ktoré som videla nie raz na parkúrových pretekoch. Všetci mali pochopenie, nikto sa nikomu neposmieval ani ho neodsudzoval ani nič. Proste jedna príjemná, vľúdna, chápajúca komunita. Určite odporúčam.
Takéto preteky sa na Slovensku konajú zatiaľ tri do roka - v Košiciach, na Sihle a na Veľkolélskom ostrove.
Tak teda NA KONE!
P.S.: tu a tu si môžete pozrieť moju slávnu jazdu :D
P.P.S: v tomto článku sú iba fotky a videá mňa a našich koní, pretože ja som počas súťaže nefotila a muž zas fotil iba mňa; inak bolo jazdcov niečo medzi 20-30 tuším
