Je fascinujúce vidieť, ako v našej krajine (ne)fungujú veci ako trebárs úrad práce a podpora nezamestnaných.
Pre tých, čo o projekte z nadpisu doteraz nič nepočuli, na začiatok spravím menší insight.

ÚPSVR rozbehlo vlani či predvlani projekt, ktorý mal "odstrániť bariéry pre trvalo udržateľný rozvoj automobilového priemyslu na Slovensku".
Vyzdvihovali sa najmä dlhoročné skúsenosti s rekvalifikáciou nezamestnaných, rýchla návratnosť prostriedkov, pretože mali rýchlo pripraviť odborníkov na tú a tú profesiu.
Konkrétne na profesiu operátor výroby v automobilovom priemysle.
Ozaj, vyčlenilo sa na to 30 mega.


Po pár rokoch som sa odhodlal a dal v lokálnej motrokárni výpoveď. Keďže mám normálnu rodinu a priateľov, nepočúval som z každej strany "čo len budeš teraz robiť", ale skôr "dobre si spravil", alebo "by si bol debil, keby si tam zostal".
Po telefonáte, že mám vrátiť moje prepotené tričká, inak si za ne strhnú prachy z poslednej mzdy, som sa na to vysral a hodil som sa posledný mesiac na maródku. A áno, úplne bez hanby.
Dôvodov na výpoveď z mojej strany bolo viac než dosť - na jednej strane excentrická majiteľka, ktorá firmu zdedila po manželovi a ako zvykla vykrikovať počas obeda, ona nás ani nepotrebuje.
Na druhej strane sme tam mali nemenej prijebaných majstrov, ktorí (v lepších chvíľach) nadávali do prijebaných nám. O horších chvíľach písať nebudem, neverili by ste.
Vybaviť si dovolenku, alebo také vymoženosti ako péčko, tu bolo čisté scifi. Takže čo? Hurá na úrad práce!
Poviem vám, bola to perfektná skúsenosť. Nikde som nestretol toľko ústretových a nápomocných ľudí, ako v našej okresnej budove Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Úsmev sem, úsmev tam, kávička, toto tlačivko podpísať, tuto ešte raz, nemáte kópiu? Nevadí, to vám spravím aj ja... A príďte za mesiac.
Neuveriteľné?
Yea.
Možno to bolo trošku inak. Každopádne, ohúrený som bol úplne rovnako. Možno to bude tým, že s týmito inštitúciami prichádzam do styku len veľmi, veľmi zriedkavo, a možno je to len tým, že dcérka Majky z dvanástky robí vďaka rodinkárstvu na šestke, a okrem toho že je trochu pritoto, nevie ani len čo s ktorým tlačivom, tak sa pýta mňa.
Ale späť.
Ako pijavica štátu som od iniciatívnej a premotivovanej úradníčky dostal PRÍLEŽITOSŤ (ako mi bolo opakovane prízvukované) na opätovné začlenenie sa do pracujúcej vrstvy. Síce v oblasti automotive, ale fak of.
Koho zaujíma, že si kuchár? My potrebujeme, aby nám počty sedeli v tabuľkách. Bez námietok, je to povinné, inak vám nebude vyplatená podpora. Nahlásila som vás na zajtra. Nie, nie tu, je to v krajskom meste. Každý deň, tridsať dní po osem hodín. Máte dieťa? Nuž, zariaďte sa. Dovidopo.
To bol prvý deň. Na ďalší som sa dostavil na krajský úrad a odtiaľ ma poslali cez pol mesta na kurz... Niečoho. Lebo veď to nie je tu. Načo ste sem chodili? To kto vám povedal? Aha, no, kolegynka nevie.
Nevadí, že mi dali neexistujúcu adresu a desať minút času.
Po hodine hľadania som našiel svoj cieľ.
Opäť som zostal užasnutý.
Rád by som znova pripomenul, že na tento kurz bolo zo štátnych peňazí vyčlenených cez tridsať mega a je to sakramentsky cítiť. Profesionalita a hlavne úroveň sršala z každého rohu.
Privítala ma lektorka a partia možno desiatich ľudí, ktorí hltali každé jej slovo. Bolo vidieť, že je to profesionálka vo svojom obore, o bezpečnosti na pracovisku hovorila s takým zápalom, že ostatní naťahovali krky a robili si poznámky, aby im nič neuniklo. Občas nechala priestor na otázky a všetky ruky v momente leteli hore. Potom prišiel ďalší lektor a do tretej sa vystriedali ešte dvaja.
Bolo to záživné, inšpirujúce a hlavne profesionálne, čo som vôbec nečakal.
Úplne neuveriteľné!
Úplne.
Až moc.
Asi preto, že to bol čistý bullshit. Veď sme na Slovensku. Kto si myslel, že tu bude niečo fungovať podľa sľubov, nech si dá facku. Naivky. Takže takto.
Privítala ma partia asi desiatich indivíduí, rôznej farby pleti, rozličného počtu zubov (true story) a podaktorí aj s rozšíreným horizontálnym videním.
Ako som vošiel dovnútra, vyrušil som ich pri... Vlastne ani neviem pri čom. Zrejme si pri akejsi hre krátili čas, kým príde lektor. Všetci sa náramne bavili. Sadol som si dozadu vedľa okna a sledoval strom.
O hodinu neskôr mi došlo, že lektorka bude zrejme tá ženská za vrchstolom.
Každú chvíľu rozdávala všelijaké kartičky a papiere. Cítil som sa ako v škôlke, keď sa vychovávateľka snaží rôznymi aktivitami zabaviť deti. Síce bola učebňa plná dospelých, ale fungovalo to. Nikto sa na nič nepýtal, všetci boli radi, že môžu hrať slovné pexeso.
Vydržal som tam celé dve hodiny. Ospravedlnil som sa "lektorke", že dnes žiaľ nemôžem zostať dlhšie, pretože blablabla. Tá sa ma zubami nechtami snažila ukecať, aby som zostal aspoň do obeda, a nakoniec sa jej podarilo vnútiť mi trojstranový dotazník, plný idiotských otázok, z ktorých si spomínam trebárs na "kde v hodnotovom rebríčku sa u vás nachádza šťastie", alebo "ako sa stotožňuješ s... rôznymi citátmi."
Seems legit, right?

Bol to veľmi plodný deň a dal mi v mojom osobnostnom a profesijnom rozvoji skutočne veľa.
Zvyšok skrátim. Hoci som tam bol presne trikrát, stihli sme hádať slová, v ktorých je CH. Hádali sme, kto má najradšej sviečkovú na smotane.
Hrali sme scrabble a súťažili, kto vymyslí najviac slov, keď chýba päť písmen.
Ja som najviac času strávil obdivovaním stromu za oknom, zatiaľ čo som cítil, ako mi klesá IQ.

Niektorí to však skutočne intenzívne prežívali. Po scrabble sa postavil chlapík, (samozvaný) team leader a skoro sa rozplakal z toho, aký bol sklamaný zo svojej slovnej zásoby. Líder by mal mať predsa silnejšie kvality. Fňuk.
Čo sa týka osadenstva, za tri dni sa tu vystriedalo asi tridsať ľudí, väčšina sa po prvom dni už neukázala a nahradili ich ďalšie kusy. Budúcich odborníkov operátorov v automobilovom priemysle tvorili kuchári, stavbári, futbalista, kozmetička a jeden bankár.

Mojím najlepším a vlastne jediným kamarátom sa tam stal... strom za oknom.

Po troch dňoch som sa musel dať vypísať na maródku. Iný spôsob, ako sa z toho brainwashingu vyvliecť, som nenašiel.

Po prezretí Facebookovej stránky spoločnosti, ktorá tieto kurzy organizuje, som ale zistil, že niektorým skutočne pomohli. Väčšine teda najmä v práci s doťahovačkou. Správne, presne s takou akumulátorovou doťahovačkou, s ktorou ste si minule skladali nábytok z ikea.

Ako príklad pridávam pár citátov od zúčastnených:

"Naučila som sa rôzne veci, napríklad teóriu." - Táňa, Svidník

"Na kurze som sa oboznámila s prácou so skenerom a etiketovacími kliešťami. Verím, že vďaka kurzu sa zamestnám." - Monika, Švedlár

"Naučil som sa pracovať s doťahovačkou." - Jozef, Arpád, František, Juliana, Eva, Milan, Simona, Lucia; across the country


Takže takto to funguje, keď niečo zabezpečuje štát. Keby to bolo aspoň smiešne, ale 30 mega by sa dalo narozdiel od toho, čo som zažil, aj skutočne použiť. Prišlo mi to tak, že niekomu zrejme vadí, že ľudia sedia doma, a tak ich pod hrozbou nevyplatenia podpory nútia do vyložene nezmyselných aktivít. Prípadne človeka znechutia natoľko, že si tu prácu radšej nájde skôr ako plánoval, len aby mal pokoj.

Niekto sa ešte stále diví, že sa tu so všetkým vyjebáva?