Nastupujem na chemoterapiu. Tentokrat na Heydukovu – jeden z dvoch onkologických ústavov v Bratislave. Tým druhým je Národný onkologický ústav na Kramároch. Prečo tu? Vlastne ani neviem. Pravdou je, že k tejto nemocnici som vždy mal nejaký úchylný vzťah, pracovala tu totiž dlhé roky moja mama ako zdravotná sestra. Za dôb dávno minulých, ešte ako dieťa som mal pobehané všetky skratky a podzemné chodby, vedel som kde má personál šatne, kde sú podzemné kryty civilnej ochrany, aká je skratka z ARO na operačné sály; a tiež, že ľudia sa tu liečia z chorôb, ktoré nie sú sranda.

Aby to nevyznelo nevďačne začnem hneď tým dobrým – za tie týždne čo som tu strávil musím povedať, že absolútna, ale absolútna väčšina personálu ktorú som tu stretol bola jednoducho skvelá. Či sa bavíme o doktoroch, sestrách, sanitároch a sanitárkach, milej tete ktorá nám nosila jedlo na izbu (a aj mesiace potom, keď ma stretla na ulici pozdravila sa), upratovačkách, údržbároch, dokonca aj kňazoch, ktorí si chodili plniť svoje KPIs a obracať ovečky v núdzi na správnu vieru (predsa len, je to defakto súkromná nemocnina vlastnená cirkevným rádom, však? – mimochodom jeden z nich bol fakt cool a dalo sa s ním pokecať o všeličom). O to viac ma fascinovalo ako takáto skvelá partia ľudí dokáže pracovať v tak hrozných podmienkach, a najmä s tak idiotským workflow, kde všetko musí byť na papieri, papieri, papieri (nahodiť do počítača, vytlačit, podpísať a prenášať papier, papier, papier a nič len papier).

Poďme teraz fast forward, vysvetlím vám ako to prebieha keď idete napr. na hospitalizáciu (ako som išiel ja). Smerujete do prijímacej ambulancie, ktorá je umiestnená v dlhočiznej chodbe bez okien (lebo ambulancie na jednej aj druhej strane), kde sa dá je stolička, a kde je stolička tam niekto sedí a čaká. Tí čo sú na tom lepšie aj stoja. Na dverách, keď už teda nájdete tú správnu ambulanciu nájdete oznam, samozrejme s dostatočným počtom výkričníkov, že „Najskôr si treba vybrať chorobopis!!!“ Rozmýšľam, prečo by som si mal chorobopis vyberať, ja som so svojim výberom rakoviny relatívne spokojný. V praxi to znamená, že treba ísť do okienka označeného „výdajňa chorobopisov“ (doslova okienka na tej dlhej chodbe), kde sedia (doslova) tety knihovníčky. Im podáte lístok onkologického pacienta (papierový lístok do knižnice aký som mal v 5. triede nevyzeral inak), teta vyhľadá chorobopis v nekonečnej knižnici pozostávajúcej z X regálov od zeme až po strop. Ak ste šťastný človek, váš chorobopis má hrúbku napratanejšieho euroobalu. Ak ste smoliar, a takých tam bolo veľa, má váš chorobopis niekoľko desiatok centimetrov (nepreháňam, fakt), a je zviazaný takými šnúrkami medzi tvrdé dosky. S týmto sa vraciate pred ambulancie, kde si už samozrejme nemáte kam sadnúť. Čakáte kým sa otvoria dvere, sestre vopchá niekoľko rúk svoje chorobopisy a potom už len čakáte, kým sa ozve vaše meno. Idete dnu, vyšetrenie trvá asi 10 sekúnd („ako sa máte?“ a „dajte, sestrička vám odmeria tlak“) a odchádzate, ako inak s papierovou žiadankou na odber krvi do ďalšej ambulancie. To sa volá „centrálna odberová miestnosť“. No, miestnosť, volajme to výklenok. Plynulá premávka dnu a von je vďaka tomu, že vnútri je viacero sestier, ktoré nerobia nič iné len berú krv (Henry Ford by z takejto pásovej výroby mal radosť). A vďaka tomu, že väčšina ľudí má už zavedenú nejakú formu katétra (o tom potom), dokonca na to nepotrebujú ani ihlu. Skrátka sa napoja, nacvaknú skúmavku na port, cúúúúc krv tečie dnu a odchádzaš. Keďže som tam bol prvý krát a konektor som ešte nemal, namiesto 10 sekúnd môj odber krvi trval až 30. A aby som nezabudol, odjakživa som neznášal a stále neznášam pohľad na krv. Svoju, cudziu, to je jedno. Tu sa predtým nedá utiecť, keď sa nebudete pozerať na svoj odber, či chcete alebo nechcete, uvidíte odber toho človeka sediaceho 50 cm naľavo od vás. Alebo napravo.

Krv odobratá, ževraj cca o hodinu budú výsledky a potom sa treba vrátiť do ambulancie. V Národnom onkologickom vraj už objavili SMS notifikácie („výsledky sú ready, poďte do ambulancie XXX“), tu žiaľ nie. Nikdy to nebola hodina, minimálne dve, zažil som aj tri... Áno, časom sa človek naučí že to je čas kedy môže vybehnúť von napr. na raňajky (odvtedy nemôžem Subway, vždy som vybehol tam a proste sa mi už navždy spája s nemocnicou), ale nič to neznamená, že skôr či neskôr sa treba vrátiť spať do chodby, sadnúť si, a čakať. A čakať, a čakať, a čakať. Až sa ozve meno, opäť na 10 sekúnd dnu, na základe výsledkov rozhodnú či človek môže dostať ďalšiu dávku chemo, napr. či má dosť bielych krviniek a pod. (resp. v mojom prípade, či je dosť zdravý aby mohol ísť na lôžkové). Zvládol som aj tento challenge, postupujem do „prijímacej kancelárie“ (nemýliť si s „prijímacou ambulanciou“) kde tetuška na písacom stroji konečne zakladá môj chorobopis, a posiela ma hore na lôžkové. Prvý deň to trvalo presne 3 hodiny a 48 minút. Odstopované.

Vchádzam na lôžkové a to je to teda retro. Aby som zase nekrivdil, majú tam aj oddelenia ktoré sú fakt moderné a vynovené (akože fakt!), ale rozhodne to nebol prípad toho kam som šiel ja. Dlhá biela chodba, podivný smrad dezinfekcie, na jednej strane izba vedľa izby (všetky trojlôžkové), na začiatku chodby dva hajzle (mužský a ženský), model „hovno nejde do vody ale pekne si postojí na podstavci“ kombinované so „spláchni zatiahnutím za zožltnutú šnúrku“, na druhom konci chodby jedna sprcha. Stretávam veľké množstvo spolupútnikov, ktorých som predtým videl dole pri ambulancii, čakajú na prijatie. Niet divu že to trvá tak dlho, zrovna v izbe oproti tomu kde čakáme to žiaľ niekto nedal. Veľa lekárov, sestier, kňaz, rodina v slzách... Naozaj sa pýtam na čo tam dočerta som? Veď som zdravý človek, vyoperovali mi to rýchlo, mám tu ísť na nejakú jednu udržovaciu chemoterapiu a teraz tu vidím, ako v izbe 3 metre odo mňa niekto umiera? (teda priamo to nevidím, ale viem čo sa tam deje). Keď poviem, že som sa skoro rozreval a chcel som odtiaľ utiecť, tak neklamem.

Ale ok, dočkal som sa, sestra ktorá ma prijímala milá (ostatne ako všetci, to budem opakovať často), posiela ma na tzv. malé oddelenie (to je na druhom konci a vyzerá trochu civilizovanejšie, menej izieb, dávajú tam lahšie stavy, ale zase izby sú štvorky, áno, štvorky! Tri postele vedľa seba a jedna rovno oproti, aby sme na seba všetci dobre videli). Hajzel tiež jeden na chodbe, tiež model „hovno nejde do vody“, ale aspoň s retro žlto červenými kachličkami. Na druhej strane postele nové, elektronicky polohovateľné, matrace pohodlné, na chodbe veľká knižnica, na izbe televízor, spolubývajúci vyzerali v pohode – nejako to dám. Dokonca aj to jedlo nebolo najhoršie, aj keď neznášam podávanie polievky v priehľadných miskách. Neznášam!

Bolo už poriadne po obede keď za nou konečne prišiel ošetrujúci lekár, obligátne vyšetrenia, zhodnotenie výsledkov. Musím povedať, že čas medzi operáciou a hospitalizáciou som naozaj využil na štúdium. A tým nemyslím videá Dr. Bukovského o žraní orechov alebo liečení SARSu konským odčervovačom, ale to najserióznejšie čo som ako laik bol schopný nájsť a pochopiť – napr. Mayoclinic, Britské NHS, alebo aj tá anglická wikipédia (Testicular Cancer + rozklikať všetky! odkazy) boli skvelé zdroje ktoré stačili na to, že sa so mnou lekár nemusel baviť ako s dementom, ale pekne po lopate. A tak mi pekne po lopate oznámil, že zatiaľčo hneď po operácii mi všetky nádorové markery klesli a dlho sa držali dole, dnes ráno keď mi brali krv zase začali rásť. Inými slovami, síce to ešte neboli schopní vidieť na CT-čku, no niekde po mojom tele už behali bunky ktoré stihli utiecť ešte pred operáciou, a množili sa a množili. Zrazu som nebol štádium I. s jednou dávkou zaisťovej chemoterapie, ale plnohodnotné štádium III. a čakali ma tri chemoterapie. 3x3 týždňe. Samozrejme sa mi hneď vypomstilo všetko to samoštúdium, lebo som si spomenul na všetky možné vedľajšie účinky liekov ktoré ma čakali (ktorých som sa predtým nebál, lebo všade písali že sa najčastejšie prejavujú u pacientov, ktorí absolvujú 3 alebo 4 cykly chemo) – trvalé poškodenie pľúc, trvalé poškodenie sluchu (pískanie), neuropatia (strata citu v končekoch prstov), totálne oslabenie imunity (áno, „mužský soplík“ vie byť skutočne smrteľný). Inak sa už po zbytok prvého dňa nič moc nedialo, katéter mi vraj zavedú až ráno, s chemoterapiou začnem až na ďalší deň, tak už len spolu so spolubývajúcimi zabíjame mozgové bunky sledovaním Súdnej siene, Kriminálnych prípadov a podobných skvostov (keď už si mám nechať bunky zabíjať, tak poriadne).