Ráno sa konečne začína niečo diať. Najskôr zaviesť katéter – konkrétne takýto typ. Áno, naozaj cez žilu niekde na ruke vlezie 40 – 50cm hadička, až do hlavnej tepny niekde pri srdci. Nie, nebolí to, je to len svinsky nepríjemné (ten pocit, že viete čo sa deje). A zároveň viem, že sa niekoľko týždňov poriadne neosprchujem, nesmie sa to totiž namočiť, čiže môj kamarát pred každou sprchou je potravinová fólia, ktorou si omotám ruku. Pazuchu som si nebol schopný umyť týždne. Veľkou výhodou je, že ma aspoň nemuseli pichať – keď zavádzali infúzku, keď mi brali krv, keď čokoľvek. Ťuk cvak pripojiť, ťuk cvak odpojiť, praktický vynález.

Sestra konečne prináša chemoterapiu. Dodnes ľutujem, že som si to neodfotil. Pri posteli mi pristane tácka so 4,2 litrami tekutín v rôznej podobe, rôznych fľaškách. Malých, veľkých, priehľadných aj zabalených do čierneho vreca (lebo nemajú rady slnko), podpísaných mojim menom a poradovým číslom... 1, 2, 3... 7, 8. A ideme na to: „Tak chlapci, do postele.“ Zahlási šarmantná dáma v rokoch, v bielo-modrej slušivej sesterskej uniforme, a už to ide. Liek proti zvracaniu, liek proti ani neviem čomu, potom jeden zo samotných liekov ako súčasťou chemoterapie, potom fyziologický roztok s glukózou, potom ďalšia chemo, potom zase proti zvracaniu, potom... Medzičasom obed, až na izbu. Inak otázka za troch bludišťákov – čo sa stane keď vám do žily nalejú 4,2 litra tekutiny? Áno, správne, vymočíte minimálne 4,2 litra tekutiny. Čiže pekne fľaša pri posteli, raz som si to stopoval, šťať som chodil každých 7 minút. Pol dňa túžobne pozerám, kedy to už celé konečne dotečie, aby to dotieklo a zistil som, že vlastne zrazu nemám čo robiť a na čo pozerať. Obligátna prechádza do bufetu, na vzduch (t. z. na schody pred nemocnicu), debilina v telke, niečo prečítať, večera, ďalšia debilina v telke, už človeka nič nebaví, rýchly šlofík aby sa zobudil o deviatej večer a vedel že teraz dlho nezaspí... Najvýstižnejšie slovo je otupnô.

A takto to šlo 5 dní vkuse, na 5. deň idem domov. S tým, že na 7. deň treba injekciu na biele krvinky, 8. a 15. deň mám prísť na chemoterapiu len ambulantne, a na 21. deň mi začína ďalší cyklus – 5 dní v nemocnici, domov, 7. deň injekcia, 8. a 15. deň ambulantne, a potom zase na 21. deň tretí cyklus.

Keď odchádzam domov, cítim sa relatívne OK. Každopádne, že nie som úplne OK zistím veľmi rýchlo. Jeden deň prespím doslova 22 hodín, ďalší deň ma proste zrazu vypne na prechádzke (neviem ako som sa dostal domov, zhodil som sa do postele oblečený, obutý a spal asi 10 hodín v kuse). Prekvapivo s jedlom problém nemám. Teda mám – zožral by som aj slona. Ak by bol z chleba. Nonstop žeriem chlieb, s chlebom a zajedám chlebom a nič mi viac nikdy nechutilo. A ešte zožeriem tak pol kila citrónov denne. Brucho rastie, svalová hmota na rukách (ktorej ani predtým nebolo veľa) rapídne ubúda. Slabý som jak mucha. Ale zase treba povedať, že naozaj sa to postupne zlepšuje, a na nejaký 17., 18. deň sa už cítim skoro fit. Dosť veľký dojeb na psychiku, keď som si uvedomil, že len čo sa konečne cítim fit, idem naspäť. A niekedy na 18. deň mi zrazu začali padať vlasy. Najskôr len chuchvalce, neskôr niekedy medzi 2. a 3. cyklom som to ostrihal celé strojčekom bez nadstavca. Niežeby som si dovtedy nerobil srandu sám zo seba, že som plešatý, ale poviem to úprimne, dorazilo ma to dosť. To svinstvo naozaj ničilo okrem tých zlých buniek aj tie dobré. Ale ako sa hovorí s odstupom času – všetko zlé je na niečo dobré – prvýkrát odkedy som začal zarastať som nemal chlpatú riť. Vlastne mi bolo aj trochu smutno, keď vlasy (a chlpy) začali po polroku rásť naspäť.

Apropo, ešte sa pristavím pri chemoterapii ambulantne. Opäť sa vraciame do dlhej chodby bez okien a workflowu s tetami knihovníčkami, chorobopisom, centrálnym odberom krvi, čakaním na výsledky, čakaním, čakaním a čakaním. Všetko v poriadku, môžem dostať chemoterapiu. Posielajú ma teda do „aplikárne chemoterapie“. Ak ste niekedy videli nejaké zábery z amerických filmov, napr. Breaking Bad, tak takto to tam rozhodne nevyzeralo. Vchádzam do miestnosti doslova natrieskanej kreslami jedno vedľa druhého, pri každom kresle stojan na infúzie, hadičky a ľudia s neprítomnými pohľadmi (na niektorých je vidieť, že tam strávia väčšinu dňa, je mi ich naozaj ľúto a opakujem si, že ja mám šťastie a som tam na to aby som sa vyliečil). Mňa usádzajú na jediné voľné miesto, ťuk cvak, infúzka do katétra, našťastie je to len nejaká 3 decová fľaštička, ktorá stečie tak do polhodiny a môžem utekať. Seriózne, tieto ambulantné chemoterapie boli odpornejšie ako 5 dní v nemocnici.

Vlastne to bolo vcelku monotónne obdobie, ale...

Keď máte v ruke zavedenú 50 cm hadicu, hrozia vám krvné zrazeniny. A keď vám hrozia krvné zrazeniny, musíte dostávať Fraxiparine, ktorý sa podáva injekciami. A keď nie ste v nemocnici, kde vám ho pichne sestra, musíte sa naučiť pichnúť si doma sám sebe injekciu, aj keď ste taký posera ako ja. Úplne si pamätám, ako som prvýkrát pozeral na tú ihlu, ruky spotené, že by sa dali žmýkať a donekonečna som sa presviedčal, že to dám. Našťastie som to dal. Mimochodom, neskôr som mal na izbe chlapíka, ktorý mal taký panický strach z ihiel, že Fraxiparine si pichať odmietal (aj v nemocnici to bol vždy boj, seriózne mal panický strach z ihiel). Chudák dostal trombózu do ruky.

Inak som samozrejme chytil soplitídu od dcéry v škôlke (dostal som také silné antibiotiká, že ak som sa za celý čas raz z niečoho zgrcal, tak to boli práve ony), potom sa mi v prestávke medzi hospitalizáciami podarilo chytiť kliešťa, ktorý bol surprise surprise infikovaný (a dostal som také antibiotiká, že som s láskou spomínal na tie prvé), stihli sme ísť medzi hospitalizáciami aj na dovolenku, zažil som keď lekárka oznamovala spolubývajúcemu na izbe, že mu žiaľ nezaberá liečba, stretol som chlapíka ktorý sa liečil už niekoľko rokov, absolvoval už aj transplantáciu kostnej drene a zase bol naspäť (nie s rakovinou semenníka), zažil som totálne zmeny nálady na samom sebe (ono, doktori mi síce hovorili že jeden semenník to zvládne, ale nepovedali, že kým si zvykne, ako je tam chudák v nohaviciach sám, tak budem zažívať také výkyvy testosterónu, že dokážem prejsť z totálne agresívneho revu do hysterického plaču a späť 3x v priebehu hodiny). Seriózne, ženská pred krámami bola oproti mne stabilná ako oceľ.

Užil som si dosť vedľajších účinkov, aké boli na menu. Pískanie v uchu (našťastie prešlo), absolútne znecitlivenie prstov (dodnes si napríklad neviem otvoriť plechovku od koly, jednoducho je to taká divná neznesiteľná bolesť keď potrebujem niečo spraviť nechtom), pľúca to prežili (uvidíme, ako zvládnu covid, vďaka ktorému som si konečne našiel čas napísať tento článok), erekcia a ejakulácia tiež, plodnosť netuším ale to ma vlastne už netrápi.

Každopádne, konečne sa priblížil posledný deň, posledná ambulantná chemoterapia, vybrať katéter, posledné odbery krvi – všetko vyzeralo (a našťastie dodnes vyzerá) v poriadku. Konečne sprcha bez toho, aby som si musel ruku baliť do fólie. Hurá, mám to za sebou. Nemocnice som sa pochopiteľne nezbavil, pár krát do roka kontrolné CT, občas na krv, ale v zásade po tých dvoch rokoch od skončenia liečby, všetko funguje tak ako má. Myslím, že som mal šťastie.