Keď sme sa s Wiliamom rozlúčili, bol to chudobný rytier na ceste do Svätej zeme. Kedysi dávno, ešte kým bolo Jeruzalemské kráľovstvo mladé, poskytovalo chudobným európskym rytierom možnosť vydobyť si dŕžavy na úkor moslimských susedov.
Lenže to už dávno neplatilo, teraz v Palestíne vládla oveľa pesimistickejšia atmosféra. Aby sme si to časovo zarámcovali, William Marshal prichádza do Jeruzalema asi v rovnakom čase ako Orlando Bloom vo filme Kráľovstvo nebeské, teda približne vtedy, keď zomiera síce schopný, ale malomocný kráľ Baldwin IV. a vlády sa ujíma jeho, síce neschopný, ale tiež malomocný a maloletý syn Baldwin V. Navyše Saladin zjednotil okolité moslimské národy a každý len čaká, kedy sa vrhne na Jeruzalem.
Marshalovi v Palestíne teda „pšenka nepokvete.“ Rozhodne sa preto vrátiť do Anglicka na dvor k starému kráľovi Henrymu II. Od starého pána konečne dostane aj nejaké léno – poskytne mu statok v Cumbrii, s ročným výnosom 32 libier. William je možno etalón lojality, ale ani tá jeho nebola zadarmo, kráľovi sa sťažuje, že jeho služby nie sú náležite ocenené.
Keď teda vypukla vojna medzi Henrym II. a jeho arcinepriateľom francúzskym kráľom Filipom Augustom, kráľ povoláva do boja Marshala pod sľubom, že dostane zámok Châteauroux, spolu s rukou hradnej pani.
Vojna sa spočiatku nevyvíjala úplne zle, potom ale došlo k roztržke medzi kráľom a jeho najstarším (žijúcim) synom Richardom Levie srdce. Richard bol rozčarovaný, že kráľ ho nechce potvrdiť ako svojho nástupcu, do toho sa objavili klebety, že udržuje pomer s jeho snúbenicou; skrátka a dobre Richard odišiel za Filipom Augustom. Nejaký kronikár o nich napísal, že spolu zdieľali lôžko, čo viedlo k tomu, že sa objavili isté pochybnosti o platnosti Richardovho certifikátu.
Pre Henryho II. to bola zlá situácia. Už to nebol ten mladý a energický vladár ako pred 15 rokmi. Teraz už bol chorý a v stredoveku sa o niekom, kto mal 55 rokov, asi ani nedalo hovoriť ako o mladom. Na porovnanie, žiadny jeho (legitímny) syn sa nedožil ani päťdesiatky. Väčšina šľachty sa odmietla pridať ku svojmu kráľovi, buď ostali neutrálni alebo sa rovno pridali k jeho synovi Richardovi.
Kráľ sa teda rozhodol vybojovať svoj posledný boj, aj keď v tom čase to ešte nevedel. Uchýlil sa do Le Mans, od nepriateľskej armády ho oddeľovala rieka a pre istotu nechal spáliť jediný most. Nikto nečakal, že by nablízku mohol byť brod, ale francúzskym prieskumníkom sa podarilo nájsť najlepší brod na svete. V anglickom tábore prepukla panika. Časť vojska sa narýchlo snažila zatlačiť Francúzov nazad do rieky, ďalšia časť sa narýchlo snažila spáliť domy v okolí citadely, aby ju pripravili na obliehanie. Zatlačiť nepriateľa na druhý breh sa síce nepodarilo, ale aspoň spálenie mesta vyšlo nadmieru dobre, v zmätku začalo horieť skoro celé, nielen časť, ktorú pôvodne plánovali spáliť.
Henry II. prehodnotil svoje plány a rozhodol sa mesto Le Mans opustiť. Počas ústupu si jeho rytieri všimli, že ich doháňa pár jazdcov. William a ešte jeden jeho spolubojovník sa preto otočili, aby im čelili. Na Williamove prekvapenie proti nemu necválal nik iný ako sám Richard Levie srdce. V poslednej chvíli sa William rozhodol, že nezabije dediča trónu, a svoju kopiju vrazil len do Richardovho koňa. Kráľ bol nateraz zachránený, ale pri pohľade na dohárajúce trosky Le Mans muselo byť každému jasné, že toto je symbolom konca jeho vlády.
O dobytí zámku Châteauroux nemohlo byť ani reči, kráľ ale cítil morálnu povinnosť odmeniť rytiera, ktorý stál pri ňom, keď ho skoro všetci opustili. Nakoniec sa rozhodol, že Marshalovi umožní uzavrieť sobáš s mladučkou (16-17 ročnou) Izabelou de Clare.
Pretočme teraz kalendár ešte o pár rokov dozadu. Izabelin otec bol chudobný šľachtic s územiami v juhozápadnom Walese. Jeho kariére príliš nepomohlo, keď sa počas občianskej vojny pridal na stranu, ktorá nakoniec prehrala. Ale šťastena je vrtkavá a jedného dňa mu na padací most jeho hradu zaklopkal chlapík s ponukou, aká sa neodmieta. Knieža z Leinsteru zvrhol jeho príbuzný a on sa vybral do Anglicka hľadať pomoc. Izabelin otec prezývaný aj Strongbow (to je skomolenina slova Striguil, neznamená to Mocný luk) mu prisľúbil pomoc výmenou za ruku jeho dcéry. Naverboval niekoľko ďalších dobrodruhov a spoločne sa vydali cez more na západ vydobyť si česť, slávu a bohatstvo na úkor domorodých obyvateľov. Výprava bola úspešná a knieža so Strongbowovou pomocou získal, čo mu právom patrilo. A po svadbe s Izabelou (teda vnučkou zvrhnutého kniežaťa) Leinster de iure uxoris získal William, čo ho katapultovalo medzi najbohatších anglických šľachticov.
Kým prišlo ku svadbe, starý kráľ zomrel, ale ani Richard nenamietal proti zväzku s Izabelou. Paradoxne sa od neho dočkali štedrejších odmien tí, ktorí (na rozdiel od neho) vytrvali s Henrym II. až do trpkého konca, než tí, ktorí ho zradili. Dokonca udelil Williamovi ďalšiu poctu.
Richard sám zažil (a vlastne aj viedol) niekoľko vzbúr proti kráľovi. Vedel preto, akým lákadlom je kráľovský trón. Zároveň ale zložil sľub vydať sa na krížovú výpravu. Aby Jánovi zabránil zmocniť sa trónu, kým bude preč, vytvoril kolektívny správny orgán, ktorý ho mal zastupovať, tzv. justiciárov. Jedným z justiciárov bol aj William Marshal. Hlavný justiciár bol ale taký neobľúbený, že nik vrátane Marshala nepohol ani prstom, keď ho Ján zvrhol. Čoskoro sa ale Ján rozhodol, že si trón uzurpuje pre seba. To už bolo priveľa a spolu s ďalšími lojalistami William začal proti Jánovi bojovať.
Na druhej strane, keď o pár rokov zomrel aj Richard Levie srdce, William bol medzi prvými, kto podporil Jánov nárok na trón. Možno aj pod vplyvom toho, že videl, ako to dopadlo s Jeruzalemom, keď mu vládol maloletý kráľ. Za odmenu mu kráľ venoval titul grófa z Pembroke, titul, ktorý kedysi dávno držal Izabelin otec, kým mu ho neskonfiškoval ešte Jánov otec Henry II. Samozrejme, že William za svoju kariéru dostal viacero funkcií a úradov a ak by som vymenoval každý jeden z nich, bol by tento článok dlhší ako Jakobínov status; na druhej strane, vďaka tomuto vstúpil William medzi vyššiu anglickú nobilitu, pretože (pokiaľ viem) toto bol najvyšší šľachtický titul, ktorý v tom čase mohol v Anglicku získať.
Zároveň však sa za Jánovho panovania objavili aj prvé škvrny na Williamovej kariére. Počas obliehania jedného z anglických hradov vo Francúzsku, prišiel Ján s vizionárskou obojživelnou operáciou, ktorej cieľom bolo zničiť francúzske vojsko. William velil pozemným oddielom a spočiatku sa mu darilo, ale objavili sa problémy s koordináciou druhej fázy operácie, riečne oddiely svoju úlohu nezvládli a Angličania utrpeli porážku.
Horšie bolo, keď po páde Normandie si museli anglickí šľachtici vybrať, či si ponechajú územia v Anglicku a ich kráľom bude Ján alebo vo Francúzsku a ich kráľom bude Filip. Jediný William si povedal „why not both“ a nechal si oboje. Teda urobil to ešte jeden šľachtic, no ten hneď po tom zomrel, takže nemusel Bezzemkovi vysvetliť, že ho nepodporí na najbližšej výprave do Francúzska, pretože by sa dopustil zrady proti svojmu lénnemu pánovi.
Keďze Williamova kariéra vo Francúzsku sa prakticky skončila, odišiel do Írska, aby sa venoval tamojším panstvám. Írsko bolo divoký západ vtedajšej doby. Kráľovská autorita tam bola slabšia ako priamo v Anglicku a šľachtic s ostrými lakťami tam mohol získať majetky na úkor svojich menej priebojných susedov. A bolo jedno, či sú to Angličania alebo Kelti.
Jedným z takýchto ľudí bol aj kráľov justiciár FitzHenry. Williamovi sa nepáčilo, že mu zaberá pozemky, tak spolu so susedmi napísal priamo kráľovi list. Ján si všetkých predvolal na svoj dvor. Kráľ nielenže v spore podporil FitzHenryho, ale dokonca uplatil Henryho susedov/vazalov, aby prešli na stranu justiciára. Čerešničkou na torte bolo, že zatiaľ čo zradcom dovolil vrátiť sa do Írska, Marshal musel ostať na kráľovskom dvore. Aby to nebolo všetko, jedného dňa kráľ oznámil Williamovi, že jeho hrad dobyli, jeho ženu zajali a jeho verných rytierov zabili.
Čo sa vlastne medzitým dialo v Írsku? Kým bol William preč, rodinné majetky musela brániť tehotná Izabela. Kráľ navyše prikázal rytierom z ich domácnosti, aby ju prestali podporovať, inak im skonfiškuje pozemky. Rytieri ale prehlásili, že strata pozemkov je dočasná, ale strata cti je večná, ostali pri svojej panej a dokonca vyrokovali spojenie s de Lacyovcami, severnými susedmi Marshalovcov. V bitke sa im podarilo zajať FitzHenryho, ktorý v temnici „dobrovoľne“ napísal závet, ktorým svoj majetok odkázal Marshalovcom. Dalo by sa teda povedať, že správy o porážke o Marshalovcom boli značne prehnané.
Koniec šťastný ako z rozprávky. Touto dobou už čím ďalej, tým viac šľachticov začínalo mať kráľa Jána plné zuby. V roku 1207 sa objavili zvesti o sprisahaní, ktorého cieľom bolo dosadiť na trón Jánovu neter. A práve v tomto období zas William ukázal svoju vernosť. Nielenže sám zložil kráľovi prísahu vernosti, ale presvedčil k tomu aj ďalších 26 írskych barónov. Ján bol za takéto gesto vernosti vďačný a z Williama sa opäť stal kráľov obľúbenec. Ján za odmenu zahrnul Williama ďalšími poctami a úradmi. Ale zatiaľ čo gróf z Pemroku bol kráľovi stále verný, o zvyšku šľachty to neplatilo.
