Hneď úvodom priznávam, že v skutočnosti išlo o jednu slečnu a jedného mrzáka, ale jednak on mal menšie gule než ona, no a zároveň som sa nechal zlákať možnosťou použiť kvázi chytľavý názov. A ani som ani nepoužil žiadnu číslovku!

S drahou si radi vyrazíme do hôr. Sme len obyčajní užívatelia, žiadni horskí zvodcovia. Máme prechodené Tatry v lete aj v zime a párkrát sme si dali také jemnejšie alpské túry. K stúpacím železám mačkám časom pribudol cepín a napokon aj ferratové sety, krátke lano, pár karabín a ešte zopár podobných vecičiek. 

Pri jednej z klasických dovoleniek typu 5 dní Alpy a odtiaľ rovno do Chorvátska na ďalších 5 dní sme sa rozhodli o.i. navštíviť Marmoladu – kopček v Dolomitoch, čosi okolo 3300 metrov, na vrch vedie ferrata a je tam ľadovec. Pretože si dvojdovolenka vyžaduje zbalenie viacerých vecí (letné turistické, zimné turistické, prímorské), plus nás v aute bolo viacero, nedalo sa zbaliť všetko. A tak cepín aj s lanom ostali doma. Šak komu to treba, aj tak s tým len vyzeráme ako cepri.

Do cca 2600 metrov nás vyviezla taká smiešna dvojmiestna otvorená lanovka. Potom nasledovalo trochu blúdenia skalami a ľadovým poľom, až napokon nástup na ferratu. Po celý čas bolo dosť nevľúdne počasie, síce nepršalo, ale bola hmla s viditeľnosťou pár desiatok metrov – na elegantné výhľady Lago Fedaia sme mohli zabudnúť. Nevadí, nabudúce. Ferrata je aj tak skvelá, presne taký ten nádych horolezectva pre obyčajných ľudí. Vďaka nie dokonalému počasiu sme hore stretli len dve skupiny ľudí – jedni išli opačným smerom, druhí nás na ferrate smerom hore predbehli – asi 30-ročný párik, energická Nemka a pajácoidný Francúz. Cestou dolu sme zostupovali dosť nebezpečným ľadovým poľom, kde-tu pokrytým snehom a občas bolo potrebné obchádzať hlboké trhliny v ľade. Samozrejme, po nástupe na ľad sme na topánky nasadili mačky a drahá vzala do rúk aj palice. Tu by sa mi hodil cepín, no ten ostal doma. Čím ďalej sme išli, tým bol sklon ľadovej pláne ostrejší. Tu sme veľmi rýchlo dobehli a predbehli duo Nemka+Frantík. Ferratové sety síce mali, no tu im boli platné ako mŕtvemu zimník. Mačky ani žiadnu inú zimnú výstroj nemali, dokopy mali jednu (!!!) palicu. Keby som lano nenechal pekne zabalené doma na Slovensku, mohol som im pomôcť cez najťažšie úseky, takto som sa za nich mohol len modliť.

Pár minút potom, ako sme ich predbehli, nasledoval fakt vražedný úsek – čistý ľad v dosť ostrom sklone a z ľadu vyčnievajúce namrznuté kamienky. Navyše potôčiky, ktoré pri teplejšom počasí stekali dolu po pláni, v nej vyhĺbili rokliny hlboké niekoľko metrov, tiahnuce sa celou dĺžkou pláne zhora nadol. V tomto úseku mi napriek mačkám ušla noha a meter či dva som cestoval na chrbte, lepšie povedané na batohu. Našťastie, ešte predtým, než som nabral rýchlosť, som vďaka mačkám na nohách zastavil. Nebol to príjemný pocit. Drahá mala 4 pevné body, takže bola v pohode, no zakričal som smerom nahor, aby išli veľmi, veľmi opatrne. O pár sekúnd neskôr sa ozval krik a letela dolu holka. Presvišťala mi pred očami a zmizla v rokline, vyhĺbenej vodou. Netušil som, do akej hĺbky spadla, no nevyzeralo to pekne. Ešte predtým, než som mohol čokoľvek urobiť, letel Frantík. Ten sa vyhol všetkým roklinám, no každý kameň, namrznutý v ľade, sa na ňom stihol podpísať. Nešlo o veľké šutre, len malé kamienky, no mali zhruba rovnaký účinok, ako keby sa niekto holou riťou spustil po strúhadle. Ozaj, všakže som už spomenul  to, že okrem výstroje chalan nemal ani rukavice?

Frantík sa doviezol až na spodok ľadového poľa, neďaleko odkiaľ začínali skaly, a ostal tam ležať. Videl som, že žije, takže som sa rozhodol ísť najprv k Nemke. K rokline som išiel fakt s očakávaním úplne čohokoľvek. Na jej obrovské šťastie však roklina bola hlboká len asi meter a pol – dosť na to, aby nám zmizla z dohľadu, najmä keď si uvedomíme, že pristála na zadku, teda v nej prakticky sedela, no nie dosť na to, aby sa definitívne zabila. Navyše sa pri páde zakliesnila, takže nepokračovala smerom dolu roklinou. Hneď som zišiel dolu a postavil sa pod ňu, aby sa nemohla zošmyknúť a pokračovať vo svojej spanilej jazde roklinou. Samozrejme, pri každom kroku som mačky zabodával do ľadu až po uši. Dievčina bola biela ako krieda, no bola pri vedomí. Navyše bola veľmi racionálna, skontrolovali sme hlavné kosti a všetky impact points a spoločne usúdili, že nemá nič zlomené, je len otlčená, otrasená a rozhodne nemôže sama zostúpiť dolu. Chcela si chvíľu oddýchnuť, tak som ju dal do polohy, kde jej nehrozil ďalší pád a vybral som sa ratovať Frantu. K tomu medzitým dorazila moja drahá a začala ho ratovať. Pretože som gentleman zo starej škôlky, drahá na výletoch nosí maximálne foťák a všetko ostatné vybavenie mám v batohu ja, preto až do môjho príchodu mohla chlapcovi iba utierať podriapané ruky a tvár vreckovkami. Vytiahol som teda z batoha lekárničku a uvedomil som si jednu dobrú a jednu zlú správu. Tou dobrou je to, že som doktor. Tou zlou, že nie medicíny. Chalana som, prezrel najlepšie ako som vedel – bol doudieraný, ale tiež nemal nič zlomené. Najhoršie vyzerali jeho krvavé ruky a tiež psychika. Bol zjavne v silnom šoku, čomu sa teda vôbec nečudujem. Ruky som mu vyčistil a nahrubo zafačoval obväzom, na ktorý som natiahol moje rukavice. Celý čas som do neho čosi hučal – už neviem čo, navyše mal dosť slabú angličtinu, ale v podstate viem, že najviac ho trápil osud jeho priateľky. Najprv mi ani nechcel veriť, že som bol pri nej a že je v poriadku. Napokon to ako-tak rozdýchal.

Pretože dopadol neďaleko od skál, kde mu už nič nehrozilo, rozhodol som sa, že ho tam odprevadím a pôjdem naspäť hore po Nemku. Chlapec sa celotelovo triasol, tak som si ho zapol na ferratový set a takto isteného som ho pomaličky dostal k skalám. Až vtedy som si všimol, že sa po nich, len pár metrov od ľadovcového poľa, prechádza párek milenců, ktorý nás celý čas musel pozorovať a nehol pre nás ani prstom. Neviem, či si mysleli, že natáčame nejaký film a nechceli nám liezť do záberu, ale v tej chvíli ma to fakt vytočilo. Dosť nahlas som na nich po anglicky zreval, či by boli takí dobrí a postarali sa o môjho kamoša, ktorý má za sebou škaredý pád. Len sa na seba pozreli a civeli na nás ďalej. Ani im nenapadlo nič riešiť. Čo ma dorazilo najviac bolo to, že keď od nás odchádzali, počul som, že sa rozprávajú PO SLOVENSKY! 

Frantíka som teda nechal v bezpečí na skalách a pozrel sa hore, smerom k holke. Skoro ma šľak trafil. Moja drahá totiž medzitým vyšla k Nemke, pripla si ju o ferratový set a schádzali drobnými krôčikmi tak, že otrasená Nemka bez mačiek, s batohom vážiaca určite aspoň o 15 kíl viac než moja drahá, kráčala tesne ZA mojou drahou. Stačilo, aby sa jej opäť pošmykla noha, pri páde by logicky podrazila drahej nohy a už by leteli dolu obe. Toľko obväzov som už nemal. Zreval som ako tur a prinútil ich okamžite do riti zastať na tom mieste, kde sú, už ani krok! Smerom hore som vyletel asi tak rýchlo ako štvrťhoďku predtým Frantík cestoval dolu, Nemku som si pripol ja s tým, že išla predo mnou, po celý čas som pevne držal v ruke lano z jej postroja a navyše som každý krok robil rozvážne ako po šiestich pivách. Takto sme všetci traja úspešne zišli k skalám.  

Tam sme vykonali celkovú údržbu našich nových priateľov a potom sa spoločne (oni pokrivkávajúc), vybrali k hornej stanici lanovky. Samozrejme, hrou na doktorov sme stratili práve dosť času na to, aby lanovku vypli asi 5 minút predtým, než sme k nej dorazili, takže nás čakalo ďalších 600 výškových metrov smerom dolu, tentokrát však po pohodlnom turistickom chodníku. Nemka s Frantíkom ostali spať hore na chate, tak sme sa s nimi rozlúčili, Frantovi som veľkodušne daroval zakrvavené rukavice a vyrazili sme vzhůru dolů. No a tu sa náš príbeh končí, milé deti.