Postrehov na tému teplotných excesov v sezóne s prívlastkom najobľúbenejšej ženskej zeleniny tu už bolo myslím viac, ale ja by som sa rád vyjadril k následkom týchto Celziových orgií. Nárážam na fakt, že posledné roky cca v mesiacoch jún až september bývam ,,zaláty´´ (Nitránsky žargón) jak Neska (káva).
Tento článok nie náhodou vzniká v čase, keď som na dovolenke v destinácii blízkej takmer každému Slováčiskovi.....Chorvácku. Na 11 dní sme sa rozhodli pre celkom zaujímavý ostrov Vis. Kamarát menom AC mi zabezpečil, že som prežil cestu sem bez zbytočnej straty telesných tekutín. Po asi 10 hodinách za volantom som prezieravo na trajekte našiel miestečko s tieňom na hornej palube, do ktorého som sa utiahol ako potkan a prečkal som doobednú slnečnú rozcvičku v podobe 28℃ . Tie usmiate ksichty väčšiny spoluplavcov som po ceste k okienku s prvým tohtoročným chadeným Karlovačkom nemohol ignorovať. Tí uctievači prírodnej mikrovlnky ani netušia, aké to je byť skoro 4 mesiace na hranici kolapsu. Medzi týchto usmievačov patrí aj moja drahá. Po 4 dňoch poctivého karamelizovania na terasovom lehátku to už ťahá na Whitney Houston, zatiaľ čo ja s výrazom ,,smígla´´ zo známej filmovej trilógie prežívam v úžasnom tieni apartmánu pod klímou, ktorá žial ťahá len na štvrť plynu. Zároveň predstavujem prirodzenú prekážku, keď si pre moju frajerku príde nejaký lokálny, nárokujúci si vajda a bude si ju chcieť odviesť. Nemal by som mu to ani za zlé, lebo toto je už naozaj moc čo ona predvádza. Pre mňa osobne predstavuje nápad si ísť ľahnúť k nej na slnko väčšiu blbosť ako pozvať Lukašenka na štátne oslavy. Tiež som premýšlal, že by nebolo odveci zavolať aj Kim Čong Chuja na partičku Activity či Twistera. K tomu ale inokedy. Tento jaskynný štýl dovolenkovania mi umožňuje robiť prospešné veci ako napríklad rozmýšľať nad článkom pre Vás, elitu racionálne uvažujúceho ľudstva.
V podstate bežný deň človeka ako ja vyzerá asi tak, že vďaka kataklizme, ktorá už pravidelne nastáva vo vyššie spomenutýh mesiacoch, ľudovo povedané, napaľujem pod pazuchami CD nosiče, či LP platne (záleží od toho či ortuť signalizuje vriacu vodu, alebo rovno lávu či božie plamene) rýchlejšie ako vydavateľstvo Forza. Život v podobe kebabu točiaceho v rošte u miestneho albánca má jednu výhodu. Zásadne ovplyvňuje človeka po stránke plánovania. Každoročne moja hlava po prvej informácií o sťahovaní trópov do naších zemepisných dĺžok a šírok z napichaných pier ešte nedávnej ropuchy Lenky V. na TV narkóza, moja hlava prepne do režimu Overide. Niečo ako keď taktujete procesor. Teraz bliká LED dióda každého IT-čkara, ktorý doma sedí len v trenkách pod klímou, alebo sa presunul do pivnice hneď vedla tepelného čerpadla v prípade rodinného domu, alebo susedovej skladačky v prípade paneláku. Taktovanie znamená to isté ako v prípade IT a síce prehrievanie. Čiže len lejem benzín do už zapálenej vatry v Babinej. Tento režim v praxi znamená, že vopred premýšľam každý jeden pohyb, aby som sa vyhol zbytočnému zalievaniu. Každá prosba, každá požiadavka na mňa kladená predstavuje prekonať sa ultimátným spôsobom a podstúpiť pocity taviaceho plastu. Úprimne, pokiaľ to neni rodina či výnimočná osoba, tak radšej volím status mŕtveho chrobáka aj za cenu chrapúnstva. Človek, ktorý to nezažil to nikdy nepochopí. Nikdy nebude vedieť, aké to je ísť na poštu a zahodiť tri podacie lístky, lebo sa mi každý nalepil na ruku, až som jeden použil ako pijak a podložil ho pod ruku. Tetuška za sklom sa len jemne pousmiala. Príchod sem bol taktiež príjemný len do momentu, keď som začal vynášať kufre a tašky do apartmánu hore schodmi. Keď som skončil, tak robil som mokrú stopu jak slimák.
Pôžitok to je aj v kaderníctve, keď ma zakryjú tou, asi gumenou plachtou, pod ktorou sa úspešne hrám na foliovník. Vždy úpenlivo čakám na moment, keď ma tetuška šprajcne trochou vody, aby sa jej lepšie strihalo. Vtedy mi v hlave vznikne gifko ako horiaci utekám a skáčem do sudu tekutého dusíka. Napriek tomu, že to má od toho ďaleko. Rovnako fronty na pokladni sú super, keď človek predomnou platí straváčmi 110 € nákup a klíma akurát v ten deň má údržbu. S týmto sa dalo vydrbať nakupovaním v noci, až kým nám mesto nezačalo zatvárať obchody o 21 – max 22. hod. V tomto čase betón po celom meste ešte len opät získava tuhé skupenstvo a vzduch nad chodníkom sa prestáva rozpínať jak keď sleduješ formulu. Napriek šťastiu, ktoré mám a síce že pracujem v office, kde klíma je, tak tento luxus mi neni dopriaty, kedže mam senzibilné kolegyňe a keď to fúka dlhšie jak 20 minút, tak dostávajú smrteľné choroby, prípadne im odchádza pohybový aparát. A to sme mladý kolektív.
A tak sa lepím na všetko čo chytím, oblečenie mám pravidelne hydratované ako tvár modelky v reklame (nie možno, ale určite som sa tak narodil, nie je to Maybelline) a čakám na objavenie sezónneho sťahovania z kože, lebo s tým harašmentom na pracovisku je to fakt pech. Už nemám čo vyzliecť bez toho, aby som dostal nejaký paragraf z pracovného poriadku a to už jedno napomenutie mám. Ruky hore pre všetkých rebelov! Postupne sa mi vynárajú ďalšie a ďalšie zážitky, kedy som sám seba prekvapil, kam to až dokážem posunúť. Pred dvoma rokmi sme si dopriali niečo lepšie a skočili sme do Dominikánskej republiky. Prognózy v cestovke boli sľubné, skor ako jedlo a more ma zaujímala miestna klíma. Pravdou je, že ľahšie sa zvláda sauna pri mori. Aspoň som si to myslel. Na 12 dní som si zobral 16 tričiek. Miestna vlhkosť bola nadštandardne agresívna a posledný deň mi ostali 2 čisté kusy, aj to len preto, že som často chodil len v bermudách. Ostatné tričká skôr slúžili ako uterák a lepidlo na oči papšajtov v reštike, ktorí nemilosrdne otáčali všetkých polonahých.....ešte aj ženy, čo je pre mňa nepochopiteľné.
A tak som si dal naivne prvý kus po ceste na recepciu kvôli check-out. Asi to bolo tým kufrom čo som ťahal, ale na recepcii mi už museli dávať zase opakovane papiere na podpis a bez hanby som strieľal do seba welcome drinky určené novej várke dovolenkárov. Termín Goodbye drink si dám patentovať! Druhý kus som šetril do poslednej chvíľe a šupol som ho na seba až na palubnom hajzli. Iná kapitola je doprava. Vždy, keď neni možnosť schovať auto niekam pod strechu tak ihneď ako do neho sadnem som orosený ako pípa v lokále a ťukám na tlačidlo s modrým symbolom mínus ako keby točím valce s ovocím na Kajote. Na hromadnú dopravu som rezignoval dávno presne pre tento dôvod. Autobusy, električky a podobné veci vnímam už ako inkubátory, kde teplota v kombinácii s vlhkosťou a smradom úspešne tvoria nové druhy baktérií a kvasiniek. Ale nie, viem, že autobusy už hodnú chvíľu vyzerajú inak, ale nato sa už pýtajte Ondreja Sokola. Ja som tá lemra čo si skôr kúpi palivo do auta jak jedlo do chladničky, len aby som nemusel chodiť peši. Extrémny prípad potenia som ale zažil aj 23. decembra, keď sme si s chalanmi dali Vianočný futbalček na umelej tráve vonku a ja spolu s dvoma tiežpostihnutými kamošmi sme od prvých minút úspešne potili podbradníky na prsiach. Výhodu to má jednu a síce, že nie každý je ochotný bojovať s masou pokrytou potom o loptu, tak niekedy mám prieniky jak Ronaldo v najlepšom. Osobitný problém je konzumácia v reštikách. Zobral som polovičku na výročie do takej lepšej ázijskej reštiky. Dali sme si mimo iné aj polievku Tom Yum, ak to nepoznáte tak je tak pikantná, že personál si asi myslel, že mám problémy s prostatou, keďže som si bol asi 20 krát utrieť čelo na záchode. Ideálny program je ísť do Metra na nákup a vyberať ryby, prípadne mäso dovtedy, až ma režú ladviny. Prípadne kempovať doma s čarovným ovládačom v ruke. Ten pocit je na nezaplatenie, keď cez okno vidím, ako zem horí ako vo filme 300. Každopádne pri pohľade na postupne pribúdajúce zázračné skrinky na fasádach domov možno skonštatovať, že chladiarsky biznis zažíva Boom.
Okrem úradov, reštík, áut, ihrísk a dovoleniek je existencia zcela komplikovaná aj v prípade podujatí ako oslavy, či v lete tradičné svadby. Každá nevesta chce mať slniečko, vtáčiky, zelenú trávičku a tak.....ale keď som videl v júli kamoša jak klačí pred oltárom v obleku a po ukazováku mu stekajú kvapky potu, tak som si povedal, že mojim životným cieľom bude presvedčiť priateľku na december. Prípadne si viem predstaviť zimák miesto kostola, či protestantsky zadeliť ako dresscode plavky. Len neviem, či by mi to prešlo u hostí s vekom 60+. Svadobné fotky by zato boli znamenité. Tak či onak, prípadov, kedy som bol jak väčšina z Vás výlučne vo fínskej saune po 20 až 40 minútach bolo nespočetne a preto vzdávam hold všetkým ľudom, ktorý v tom teple musia pracovať či už ide o stavbárov, kuriérov, taxikárov, poštárov, poslancov na dovolenke, mamičky na materskej a dílerov. Byť vo vašich kroksách, pravdepodobne by som podpísal súhlas s darovaním orgánov na účely predaja na čiernom trhu a pobral by som sa do večných lovíšť.
