K myšlienke na písanie tohto článku ma priviedli najmä diskusie. Téma: základná vojenská služba (ZVS), názory diskutujúcich pro a kontra. Ja som objavil tento web len nedávno, čítam staré články, chronologicky, a bolo by určite zbytočné reagovať na diskusie napr. z rokov 2016, tak to skúsim podať ako samostatný článok. Nevyhradzujem si právo objektivity, bude to prudko subjektívne. Či mala (takáto) ZVS význam alebo nie, si môže každý premyslieť. Napríklad, rodičia – potešili by sa, ak by ich syn dnes dostal povolávací rozkaz, aby sa mohol naučiť brániť svoju vlasť?

Doviezol som sa tam vlakom. Ako mnoho ďalších. Neznámi spolupútnici boli vo vlaku veselí a opití. Ja som bol smutný a triezvy. Nechcelo sa mi tam ísť. Vystúpil som z vlaku. Autobusy, v ktorých sa nepredávajú lístky,  už čakali. Vysadili nás pred polorozpadnutými barakmi z drevotriesky, všade blato a mláky. Toto je môj nový „domov“, prvý šok. Bude ich viac.

Stojím medzi autobusom a barakom a začína to: krik. Všade je krik, zástupy, rady, postaviť sa a čakať, kedy na teba príde rad. Z jedného radu do druhého. Dostanem škaredé nové tepláky, zelené plátené tenisky, tetanovku a teplé párky.

Už doma, deň pred odchodom, som sa ostrihal. Poriadne, na vojaka. Ale hlavne tak, aby som ešte vyzeral ako človek. Nie, nestačilo. Ono je jedno, kto ako vyzerá. Aj tak ma pošlú k holičovi, starému chlapovi, ťahá z neho alkohol, bez prestania sa rehoce, robí si posmešky z každej novej obete, čo mu sedí na stoličke, a každého poriadne pár krát poobťahuje svojím strojčekom ako ovce. Kto odtiaľ vstane, vyzerá ako idiot. Pozerám sa do zrkadla, a stadiaľ na mňa pozerajú povedomé smutné oči neznámeho človeka.

Nové tenisky dostanú prvé fľaky od blata: odchod na „rotu“ - tak sa všeobecne volá ubytovací priestor. Poschodové železné postele, izba 5 x 5 metrov, 10 ľudí. Na chodbe je drevenými stĺpmi podopretý prehnutý strop na dvoch miestach. Posteľ je plná nahádzaného vojenského materiálu, hliníkový príbor, ešus, nohavice, saká, maskáče ľubovoľnej veľkosti.

Veliteľ čaty, 19 ročný slobodník, začne po nás vrieskať, vytiahne príborový nožík, a káže nám skladať veci do plechových skriniek presne podľa návodu. Dĺžka nožíka je mierka, všetko sa podľa neho skladá. Nielen dnes, ale aj po všetky ostatné dni v prijímači. Skrinky kedykoľvek môže ktokoľvek skontrolovať. Ak to nie je uložené podľa plánu a podľa nožíka, stačí odchýlka 1 centimeter, putuje kompletný obsah skrinky na zem. Je jedno, či tam máš práve vypraté spodné prádlo, tielko, košeľu a podobne, a či na zemi je práve postúpané od topánok. Tvoje košele sa tam váľajú, ľudia ti okolo toho chodia, a ty to môžeš hodinu znova všetko skladať „na nožík“. Ja som to robil len raz (mal som šťastie), iní viackrát. Keď ráno nestíhaš, a vytiahneš si niečo neopatrne, podá sa to o 1 centimeter, ostane to tak, poobede sa môže stať, že tvoja skrinka bude skontrolovaná. Smola.

Zvláštnym vojenským vylepšením ukladania vecí do skrinky bol spôsob vešania na vešiaky tak, že všetky zavesené veci museli mať vždy všetky gombíky zapnuté. Povolené boli práve tri vešiaky a vešali sa na ne troje nohavice, dve saká, bundokošeľa a kabát. Napríklad: na jeden vešiak vyšlo zavesenie nohavíc, bundokošele a saka, teda vybratie nohavíc spočívalo v nasledovnom postupe: rozopnúť sako, rozopnúť bundokošeľu, vybrať nohavice, zapnúť bundokošeľu, zapnúť sako. Podobne to bolo aj na ostatných vešiakoch. Nedodržiavanie tohto pravidla mohlo byť kontrolované kedykoľvek a všetky zistené na vešiakoch nezapnuté gombíky nám slobodníci odrezávali. Fantastické bolo povinné ukladanie koženého opasku s prackou, na ktoré by som si už dnes nedokázal spomenúť.

19-ročný slobodník na mňa vrieska. Málokedy hovorí normálne. Alebo sa smeje, posmieva, a uráža, keď sa nájde príležitosť. 19-ročný chlapec buzeruje 24-ročného chlapca. Mali sme tú smolu (poniektorí), že sme študovali v revolučných časoch. Nejaký idealistický pacifista vymyslel, že na akademickú pôdu armáda nepatrí. Zrušili vojenské katedry. Diplom vo vrecku, teda nie vo vrecku, ale doma v šuplíku, stojíme tu ako nesvojprávni pred 19-ročným vyučeným sústružníkom, bývalým stálym hosťom vo svojej dedinskej krčme, ktorý nám to všetkým „ukáže“. (Prosím, nemám vo všeobecnosti nič voči sústružníkom, aj môj svokor bol sústružník, a bol to fasa chlap!) Sú tu samozrejme aj iní 19-roční chlapci, nováčikovia, práve narukovaní a šokovaní tak isto.

Slobodník vrieska, smeje sa, uráža. Aj druhý, tretí, štvrtý, výkonný práporčík, kuchár, dozorný roty. Vojaci z povolania, dôstojníci sú doma, nevidia to. A keď sú v práci, tiež to nevidia. Nechcú vidieť. Hodí sa im to. Nepotrebujú sa zaoberať maličkosťami. Oni majú svoje problémy. Ich buzeruje za každú blbosť ich veliteľ útvaru, ich náčelník štábu. To im stačí. Potrebujú prežiť v systéme a inak chcú mať pokoj.

Slobodníci vládnu prijímačovej rote. Hlavná úloha: ponížiť. Už prvý deň, ten holič nás nestrihal len preto, aby sme boli ostrihaní, ale hlavne preto aby sme boli patrične ponížení: budete vyzerať ako idioti, aby ste každému boli na smiech hneď ako vás uvidí - vy chudáci z prijímača.