Kanady kopú do plechovej skrine o 6:00. Budíček. Rozospatý hľadám tepláky v skrini. Hlavne nepokaziť nožíkovú mierku. Úloha rozcvičky nie je rozcvičiť, ako napovedá názov. Treba dať také cviky, ktoré hneď ráno čo najviac unavia: kačací pochod je najobľúbenejší. Keď už všetci majú kŕče v stehnách, tak to už len rozbeháme. A je docvičené. Slobodníci sa medzi sebou dobre bavia, smejú sa na niektorých mierne pribratých inžinieroch, čo 5 rokov predtým posedávali pri kompoch. Hahá, dáme im do tela! Ak by slobodníci robili kačáky s nami, odpadli by pravdepodobne ešte skôr, lebo vysedávanie po krčmách tiež z nikoho neurobilo športovca. Oni pre istotu len stoja a vrieskajú, nebudú sa blamovať.

Kontrola čistoty: Mamička denne kontroluje dieťatku, či si správne umylo zúbky. Slobodník denne kontroluje nováčikovi, či si správne vypral biele vrecúško na príbor. Či má na sebe prepotenú smradľavú košeľu – to nie je dôležité, vrecúško musí byť vypraté! Čata je nastúpená. „Vojak XY, predstúpte! Vrecúško!“ Ukážem. Slobodník skúma. Nájde sivastý tieň na leme. (Ľahko sa zamaže, lebo ho musíme počas dňa nosiť v taške spolu s prezuvkami.) Slobodník hodí vrecúško na zem. „Krok vpred“ – zavelí mi. Musím urobiť. Dozerá na to všetko mimoriadne dôležitý čatár – zástupca veliteľa roty. Môj krok mi vyjde pochopiteľne práve na moje biele vrecúško. Už na ňom stojím. Čatár mi ešte zavelí pár obratov: vľavo vbok, vpravo vbok, čelom vzad, zaradiť sa do radu. „Vezmite si svoje vrecúško!“ povie mi s úsmevom na tvári, pán Ing. čatár, v civile vedúci akejsi strojno-mechanizačnej stanice, tu idiot.

Popoludní, v takzvanom voľnom čase, periem vyše hodinu moje vrecúško v studenej vode s mydlom. Zajtra sa bude kontrolovať. Aj iné veci sa robia vo voľnom čase. Slobodníci kontrolujú skrinky a vyhadzujú. Keď sa im už nechce, vyvalia sa na postele a trénujú na nás poradovú prípravu: príchod do miestnosti k nadriadenému, odchod z miestnosti, zaraďovanie, odraďovanie. Zaraďujeme sa v miestnosti, a hlásime sa všetkým vypínačom aj zásuvkám. Niekto to berie športovo. Sedieť na stoličkách alebo posteliach vo „voľnom čase“ aj tak nesmieme, môžeme stáť, takže to nerobí až taký veľký rozdiel. Jeden chlapec je z toho taký vystresovaný, že po 5 minútach už nie je schopný povedať bez breptu jednu súvislú vetu na zaradenie sa, slobodníci zvolajú všetkých z celej roty, a verejne sa predvádza komédia s jedným účinkujúcim hercom. Jeho sláva potom trvala dlho.

Zákaz sedieť platil 24 hodín denne. Pravidlo bolo odôvodnené tým, že mladý vojak má toľko roboty, že nemá čas na sedenie. Teda, aj keď som mal osobné voľno, tak sedieť som nesmel, mohol som stáť, chodiť alebo ležať vonku na zemi. Stolička a posteľ boli nedotknuteľné.

Dnes príde kontrola: náčelník štábu. Na rotu doniesli stoličky a rozmiestnili po izbách. Aby kontrola náhodou nezistila, že inak máme zakázané sedieť. Odstavili prívod teplej vody. Aby sa v bojleri stihla nahriať a aby ju nikto neodčerpal. Kontrola má zistiť, že teplej vody je dostatok. Inak vystačila tak na 15 minút sprchovania, 3 sprchy paralelne.

Mal som so sebou aj holiaci strojček. Nemohol som ho ale použiť. Rušil slobodníkom rádio. Len žiletka a pena je povolená, trvá to dlhšie, musíme ťa zamestnať.

Zobral som si z domu naivne aj knižku: Kernighan & Ritchie, aby som nezabudol všetko. Čítať som ju mohol len vonku, mimo ubytovacích priestorov, keď sa mi náhodou podarilo splniť všetky iné „povinnosti“. Slobodníci mi ju vyhodili do koša, keď ju raz videli v mojej skrinke pri kontrole. Akonáhle uvideli niekoho niečo čítať, bol hneď pridelený na nejakú prácu, lebo keď číta, znamená to, že práve nemá čo robiť. Pridelenie na prácu za trest, bolo najčastejšie samozrejme na tú najhoršiu prácu, t.j. rajóny – WC. Každý vedel – neurobíš dačo slobodníkom po vôli – máš rajóny na WC. To bol ako zákon. A nie, nemali sme ani gumené rukavice, ani patričné čistiace prostriedky. Handra, voda, vedro, a ideš.

Po večerných rajónoch (upratovaní) sme povinne vystavili práve vypraté silónové ponožky a exaktne poskladané vojenské trenírky na rám svojich postelí a v oranžovej pyžamovej móde nastúpili na večernú previerku počtov. Namiesto večernej rozprávky na nás už len trošku pokričali a išlo sa spať.

Spať sme mohli len na bruchu, spacák nutne zapnutý bez ohľadu na teplo alebo zimu, ruky pripažené pri tele v spacáku: mladý vojak musí aj spať „v pozore“. Slobodník to kontroloval. Potom si ľahol aj on, zhasol svetlo, a nechal si každý večer zarecitovať priblblú slovensko-českú básničku:

Dobrú noc, ty Starý Bobře,
máš to za pár, máš to dobře.
A my Myšky Zapráskané,
máme to za moc a moc,
přejeme ti dobrú noc.

Náhle zasvieti svetlo a veľký buchot. Asi o tretej po polnoci. Poplach? Nie. Prišli „mazáci“. Zobudili všetkých. Slobodníkov nie. Vyberali po 2 koruny. Na chľast.

Náhle zasvieti svetlo a veľký buchot. Asi o tretej po polnoci. Poplach? Nie. Prišli „mazáci“. Zobudili niektorých. Slobodníkov nie. Na chodbe sa ožratí hrali s hasiacimi prístrojmi. Vypráškovali celú chodbu. Treba to poriadiť: „Bažanti! Upratať!“ Ráno príde dôstojník do roboty, ten nesmie nič vidieť. Nevidel. Dozorný roty, ktorý bol samozrejme pri tom, mu ráno pochopiteľne zahlásil: „Počas mojej služby sa nič mimoriadne nestalo.“ Pár unavených jedincov má 3 hodiny upratovania za sebou, ten čpavkový prášok ide ťažko dole. Práve treba ísť na rozcvičku.