„Máte 5 zmyslov. Keby ste si museli vybrať jeden, ktorého by ste sa vzdali, ktorý by to bol?“

Túto otázku, ktorá zaznieva v triedach, krčmách a zoznamkách po celom svete mne nikto nepoložil. Alebo aspoň nie v momente, keď prišlo na lámanie chleba. Jednoducho, zásluhou náhody a nehody sa zo mňa jedného krásneho letného dňa stal štvorzmyselný (2-násobne dvojzmyselný, chcete-li) človek. Stratil som čuch. Rád by som sa venoval dišpute o tom, či by som si tento zmysel vybral ako obetného baránka (asi áno), aby som uspokojil bohov kladúcich zákerné otázky, ale to by vydalo na samotný článok a bolo mimo tému. Túto dilemu si teda vyriešte sami, alebo v skupine vo Vašej triede, krčme, alebo zoznamke. Neskromne si však trúfam odhadnúť, že minimálne 40% percent ľudí by si vybralo noštek, ktorý slúži exkluzívne na dýchanie a soplenie. V odhade o dôležitosti čuchu pre človeka so mnou súhlasia aj poisťovne a zdravotníctvo, ktoré tomuto zmyslu priradili najmenej bodov a jeho strata je teda najmenej lukratívna.

Aké to ale je, žiť a necítiť ani hovno? (doslova) Aké to je, keď Vám nesmrdia peniaze, ani ľudia vám nevoňajú?  Rád sa s Vami podelím o niekoľko postrehov a situácií, na ktoré som za tých pár rokov narazil, alebo ma sužujú na dennej báze. Vopred konštatujem, že žiť bez čuchu je prekliatie i požehnanie v jednom.

Prekliatie:

  • Necítim (no fucking way!). A hoci musím povedať, že som s týmto faktom vyrovnaný, predsa len sú vône, ktoré mi naozaj chýbajú (vôňa pokosenej trávy, káva, čerstvo otvorená nová kniha, vôňa vlasov mojej partnerky (a vlastne tak celkovo tie voňavky dievčat, o ktorých spieval Vašo), vôňa jedla a mohol by som pokračovať).
  • Nikdy nebudem vedieť ako vonia/smrdí moje decko, čo ma vnútorne naozaj štve asi najviac.
  • Áno, viem, že ste vo Vami vybranom lifestylovom populárno-vedeckom magazíne čítali, že čuch a chuť spolu súvisia. A áno, sú to akési symbiotické zmysly. Ale nie, chuť som nestratil, chutí mi rovnako, možno dokonca viac (kompenzujem si to) = prekliatie.
  • V očiach mojich rodičov som už 300krát mohol vybuchnúť pri použití plynového sporáku a 300 krát sa to nestalo.
  • Osobná hygiena. Našťastie, tá moja bola na pomerne slušnej úrovni už pred stratou čuchu a dodržiavanie naučených rituálov teda udržiava môj spoločenský status, avšak pri niektorých činnostiach je človek akýsi úzkostlivejší. Keďže nie som z tých, ktorí na seba radi upozorňujú svojím pižmom, vždy si striehnem čistotu ponožiek a niekedy sa pre istotu aj opýtam, či nesmrdzím. Ale ľudia mi vo svojej naučenej slušnosti často trápne klamú. Za toto sa karma nezískava. To sú politické praktiky. Keď už sme pri ľuďoch...
  • Som pôvodca všetkých prdov. Nedávna situácia: Bol som v plnom kupéčku. Počúvam si hudbu a nič neriešim. Zrazu sa tváre mojich spolucestujúcich postupne krivia, a na mňa začínajú dopadať nevrlé pohľady. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, čo sa deje. V tomto sociálnom rituáli som sa práve dostal na najspodnejšiu priečku, začo mi bol udelený titul Master of (F)arts. Keď už sme pri prdoch...
  • Všetky karty na stôl, chýbajú mi vlastné prdy. Často človek vedel určiť, v akom rozpoložení je moje telo, čo mamka nedávno navarila, alebo čo všetko som pomiešal. A ruku na srdce, kto z nás si nikdy po naozaj kvalitnej práci uznanlivo neprikývol a nebol zvláštnym spôsobom hrdý na svoj výtvor? Skrývanie a taktické vypúšťanie plynov v spoločnosti je taktiež oveľa ťažšie, keďže človek až tak nevie s čím pracuje. Toto by bolo kľudne aj na ďalší článok.
  • Milostný život. Na rovinu, aj my ľudia sme len prekomplikované zvieratá a v tejto oblasti práve čuch plní pomerne dôležitú úlohu. Nie žeby som bol zrazu bezradný, ale predsa len, je to rozdiel, ktorý by sa dal prirovnať tomu, keď nato človek ide s gumou a bez gumy. Samozrejme, sú tu aj isté výhody, ktoré ale absolútne neprevážia.
  • Musel som zahodiť pomyslenie na kariéru psa v protidrogovej jednotke Colnej správy.

Požehnanie:

  • Necítim ani hovno. „I literally can’t smell shit“ funguje i na medzinárodnom poli
  • Z pohľadu ostatných ľudí je toto postihnutie prakticky neviditeľné, čo sa prejavuje tým, že často aj moji najbližší akosi pozabudnú, keďže mi vopchajú kvetinu alebo nejaké iné chujoviny pod nos so slovami: „Cítiš?“ Môj veľavravný pohľad, následkom čoho sa ľudia často začnú ošívať a ospravedňovať je môj obľúbený „power move“. Mám nato skrátka nos.
  • Je to nevyčerpateľná studnica humoru z oboch strán.
  • Na mojom epitafe bude stáť: „Nič som necítil!“.
  • Som odolný voči rôznym pachom, nenapína ma pri „špinavej robote“.
  • Na jarmokoch a festivaloch ma už tak nelákajú stánky s grilovanými špecialitami.
  • Nevadia mi bezdomovci, jazda MHD, toitoiky, ani ošťaté zašité uličky. Dokonca ani rybie trhy v prímorských oblastiach ma akosi nevzrušujú.
  • Frajerka mi môže vyberať parfém a kozmetiku -  mne je to jedno, lebo sa s tým nemusím zžívať.
  • Trochu som celý čas klamal. Existuje podozrenie, že jedna čuchová bunka, jeden neurón je stále funkčný a občas sa mu zachce predať môjmu mozgu nejakú tú informáciu. Pri naozaj neuveriteľné silných a intenzívnych ťažkých pachoch teda niečo naozaj cítim. Stáva sa to len občas a tá senzácia je naozaj trvácna. A hlavne náhodná, to znamená, že niekedy pol dňa cítim ošťatú zašitú ulicu a niekedy ťažký parfém  neidentifikovateľnej vône. A niekedy je človek rád aj zato.

Toľko k mojim postrehom. Celkovo hodnotím život bez čuchu na 7 horiacich smetných košov z 10 a byť zrazený autom na prechode pre chodcov teda vrelo odporúčam.