Poznáme sa od detstva. Narodili sme sa s odstupom jedného mesiaca, vyrastali sme spolu. Bolo to aj prirodzené, pretože naše mamy boli sestry. Osudy sa nám kvôli tomu trvalo prepletali.
Aj keď bola jeho mama moja teta, nikdy som si k nej nenašiel cestu. Deti veľa veciam nerozumejú, ale krivdu vnímajú citlivo. Neprávosti voči deťom sme v ich rodine videli neúrekom. Martin mal ešte dvoch bratov. Každý z nich mal svojho otca, ktorých sme my, až na posledného, nepoznali. Táto téma bola vždy tabu. Vlastne je to tak aj teraz. Ani sa nečudujem, veď v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bolo také niečo na dedine v „silne“ kresťanskej rodine nemysliteľné. Dedina ťažko odpúšťala takéto takmer smrteľné hriechy. Posledný otec, resp. jediný nám známy bol ťažký cholerik. S Martinovou mamou sa oženil, keď bola opäť tehotná. Cholerik absolútne nezvládal rodinný život. Výsledkom toho boli jeho výchovné snahy, na ktoré deti v tom veku ešte nedorástli. Tieto svoje edukačné nezdary si kompenzoval rôznymi formami trestov a šikanovania. My deti sme sa o tom dozvedeli počas víkendov, keď prišli z Bratislavy na víkend na dedinu. Vtedy zvykli chalani prespávať u nás a pred zaspaním nám o tom rozprávali. Ďalším problémom bolo, že Martin bol epileptik. Život, ktorý mu servírovala jeho matka s nervákom, mu v tejto chorobe vôbec nepomáhal. Ono je to asi fakt paradox, že dieťa ktoré nie je až tak milované, prejavuje o to väčšiu lásku k rodičovi. Martin by za mamu aj dýchal. Prvýkrát sa cholerikovi vzoprel, keď videl ako bije jeho mamu. Bol to neúčinný vzdor, veď čo už zmôže 7-8 ročné dieťa voči štyridsaťročnému chlapovi. Problém s cholerikom sa vyriešil až o nejakých 7 rokov, kedy už aj mama pochopila, že to takto nemôže ísť ďalej. Martin mal približne 15 rokov, jeho mladší brat o dva menej, keď prvýkrát dokázali cholerikovi, že sa sily otáčajú a oni dvaja budú tí, ktorí budú rozdávať rany. Definitívnemu odchodu cholerika z rodiny dopomohla „nakladačka“ od môjho otca a švagra. Možno to vyznieva nefér, keď dvaja „márujú“ jedného, ale vo vzťahu, že cholerik si trúfol iba na deti a ženu to nikto nepovažoval za problém. Až teraz po dlhých rokoch Martin priznal, že cholerik ich ako deti zneužíval. Keď bola mama na nočnej chodil k ním do postele. Viac nechcel povedať. Hanbil sa za to že bol zneužívaný pedofilom. Uzavrel to iba vetou: „Vtedy u mňa začala epilepsia“. Nikdy viac sa k tej téme nevrátil.
Martin bol dobrák od kosti, poctivec, veľký pracant, dal by aj posledné, keď niekde pomáhal tak odchádzal posledný, iniciatívne sa ponúkal ak zavetril možnosť pomôcť. Nerobil to z vypočítavosti, ponúkal sa preto že chcel byť užitočný.
V šestnástich rokoch ho zrazilo auto. Pri operácii bolo potrebné otvárať aj lebku. Keď sa asi po pol roku vrátil z nemocnice, videli sme že to je iný Martin. Iný, znamenalo pomalší, ťažšie a dlhšie rozmýšľal. Na jeho dobré vlastnosti to však nemalo vplyv.
Ako dospel, stal sa závislý na Slovane, nebolo hokejového a futbalového zápasu na ktorom by nesedel na tribúne. Vlastne mu ani nič iné neostávalo. So svojou „pomalosťou“ si nebol schopný nájsť priateľku a ani primeraných priateľov, tak svoj záujem preniesol na Slovan.
Kvôli epilepsii a tej nehode bol invalid na plný úväzok, ako sám o sebe hovoril. Napriek tomu stále niekde pracoval, aby finančne pomáhal svojej mame. Tu to aj bolo potrebné, pretože nikdy nemala peniaze. Bola ten typ osoby, ktorý by minul všetko aj keby jej na stôl spadol mech plný dolárov. Pokiaľ žila naša babka, pomáhala im koľko vládala. Nemožno jej to vôbec vyčítať, bola to jej dcéra a hlavne vnuci, ktorí nemali taký životný štandard ako zvyšné deti v rodine. Tu sa časom potvrdilo, že ľudia ktorým je potrebné stále pomáhať nebudú nikdy samostatní a nepostavia sa na nohy. Ukázalo sa to po smrti babky, keď vyskočili na svet nedoplatky za bežnú réžiu domu. Dovtedy to za nich platila babka a zrazu „madam“ nevedela kde na to zobrať. No snáď si nebude odopierať cigarety? Ak sa objavil nejaký náznak peňazí, tak nebolo múdrejšej osoby. Všetko vedela. Na rodinu sa obracala, až keď pochopila, že ju pre jej hlúposť zase niekto dobehol a od nás chcela aby sme hasili problém.
Po odchode mladších bratov z domu zostali odkázaní sami dvaja na seba. Martin stále niekde pracoval, ale boli to iba ťažké pomocné práce na stavbách, ktoré ho ničili. Epilepsia bola trvalá súčasť jeho života.
Tu niekde začal jeho sen o zabezpečení lepšieho života pre seba a svoju mamu. V tej dobe ani ona nevedela čo znamená keď jej hovoril: „Mama, ešte chvíľu a budeme bohatí.“
Martin sa stal spoluinvestorom pri získavaní podielu z dedičstva po ..... Sem môžeme dosadiť niekoľko bývalých vládcov afrických krajín, alebo akúkoľvek osobu zo spamových mailov, ktoré dostal každý z nás. Toto jeho investičné obdobie trvalo niekoľko rokov. Presne sa nám to nepodarilo dohľadať. Keď už aj jeho mama zistila, že je problém, poprosila nás o pomoc. Samozrejme, Martin mlčal ako partizán. Bol dôsledne poučený, že nesmie nič prezradiť z pripravovaných transakcií, pretože by tým ohrozil ich úplne dokončenie. Nedal si povedať od nikoho. Jediná aktivita ktorá na chvíľu zabrala, bol rozhovor s policajtami. Poprosil som kamaráta, ktorý riadil jedno okresné oddelenie, či by mohol za Martinom poslať svojich ľudí, aby mu vysvetlili, že sa stal obeťou podvodu, že už nesmie nikam posielať peniaze a reagovať na akékoľvek výzvy. Tento kontakt pomohol poodhaliť jeho zapojenie sa do biznisu. Rozum sa nám zastavil, keď sme sa dopátrali k informácii, že na udržanie sa v kšefte doteraz investoval cca 60000,- €. Kde ich zobral? Pôžičku mal snáď v každej banke. Ako je možné, že tie úvery dostával netuším.
Po rozhovore s policajtami ostal zľaknutý. Sľúbil, že už nikomu nepošle žiadne peniaze. Poskytol aj info, kam všade išli jeho peniaze (fotky, maily, účty). Trochu sme sa snažili dopátrať kam peniaze v skutočnosti išli, ale bolo to aj tak zbytočné. Už boli fuč. Na facebookových stránkach sa objavovali mladí, úspešní, značkovo oblečení ľudia s iPhonmi v rukách z afrických krajín ako Ghana, Togo, Benin, Guinea a Sierra Leone. Že bol dobrou dojnou kravou potvrdzovala nasledujúca situácia, kedy prestrihol peňazovod do Afriky a začal byť bombardovaný výhražnými mailmi, že ohrozil rozbehnutý biznis. Už sú tesne pred ukončením transakcií a prevodov miliónových súm na jeho účet. O tomto sme sa ešte dozvedeli.
Žiaľ, krátko na to mama náhle zomrela. Toto bol najväčší z možných prúserov. Až vtedy sme zistili, že Martin je existenčne úplne nesamostatný muž. Súrodenci jeho mamy zorganizovali rodinnú radu na ktorej navrhli systém ako sa o neho postarajú. Všetko by asi ako-tak fungovalo, keby Martinovi súrodenci nezacítili peniaze z možného dedičstva. Sústavne využívali jeho ovplyvniteľnosť a nahovárali ho na predaj nehnuteľností ktoré zdedili. Takže Martin každú chvíľu menil názor a pripravoval sa, ako sa presťahuje k jednému alebo druhému bratovi. V jeho jednoduchom zmýšľaní si neuvedomoval, že maximálne do roka by ho vyhodili od seba a stal by sa bezdomovcom. Bratom sa jednalo a stále jedná len o speňaženie dedičstva. Postupne odmietal dodržiavať pravidlá, ktoré boli dohodnuté so súrodencami jeho matky. Nikto sa nemá starať do jeho života. Veď kto mu má čo rozkazovať kedy má vstať, kedy si má dať lieky, že má zjesť to čo je navarené, že si má po sebe upratať a pod. Bratia mali na neho brutálny vplyv. Žiaľ negatívny a aj to iba z vypočítavosti. Časom to tety vzdali, pretože to nemalo zmysel. Keď nie je vôľa, nie je ani cesta.
Aký je záver? Zatiaľ nijaký. Martin prerušil všetky kontakty s rodinou, okrem bratov. Údajne sa opäť angažuje v zarobení podielu z veľkého dedičstva, čiže možno očakávať že aj vďaka tomu podľahne realitným tlakom bratov a čoskoro sa stane bezdomovcom.
Tety sú nahnevané, tvrdia že ani jedna mu už nikdy nepomôže, ale som presvedčený, že keď príde na lámanie chleba, tak ho nenechajú na ulici.
