Priznám sa, moja predstava o pôvodnom obyvateľstve severoamerického kontinentu sa v detstve viac menej zakladala na romantických príbehoch nemeckého spisovateľa Karla Maya a jeho fiktívneho hrdinu Winnetoua. Môžete sa na mne smiať, no Vaše maminy, babky a prababky mali o ňom nejeden vlhký sen. Boli to skvelé knihy a príbehy, avšak obchádzali veľkú časť histórie a pravdy a je dodnes kontroverzné, či skutočne územie, o ktorom Karol písal aj navštívil.

Prvý krát som sa ocitla v Indiánskej rezervácii v roku 2009 pri malom Albertskom mestečku Whitecourt. Dôvod? Poker.

V miestnom kasíne vtedy za stolom sedeli dvaja lokálni bieli kovboji s tak veľkými širákmi, že keď otočili hlavou, mala som pocit, že mi porežú oko. Sedeli tam aj dvaja pôvodní obyvatelia a môj ešte nie muž. Beginner's luck, alebo začiatočnícke šťastie si sadlo na moje plece a v ten večer som vyhrala cez osemsto dolárov a na druhý deň sme prezuli auto do zimných pneumatík. Došli sme totiž krížom cez Kanadu z Toronta na letných gumách, ktoré sú v Alberte prakticky zbytočný vynález.

Neskôr som rôzne rezervácie navštevovala takmer denne v rámci detských športovo vzdelávacích programov, dokonca som im vyše 20 detí dotrepala na Slovensko. Ale troška predbieham. Pôvodní obyvatelia si zaslúžia, aby som o nich povedala viac, ako len príbehy z 21. storočia...

História pôvodného obyvateľstva v Kanade je rovnako, ak nie miestami i viac smutná, ako tá na území dnešných Spojených štátov, či Mexika. Rozdiel je v tom, že Kanada to vedela roky rokúce tutlať. Justin Trdlo urobil počas svojej vlády veľké množstvo prejavov naprieč obrovskou krajinou, ktoré Kanaďania ľudovo volali „sorry tour“, ako iróniu voči pesničke druhého známeho kanadského Justina, Biebera a jeho hitu „Sorry“. Hodinový prejav, narýchlo skrátených historických krívd, vrážd, znásilnení, odobranej pôdy a domovov, odobraných detí, mučenia, týrania a zneužívania, používania rezervácií ako bombing range počas druhej svetovej vojny, sa končil jeho vztýčeným ukazovákom, odhodlaným pohľadom a slávnou vetou:

„...And for that, we are sorry!“ (A za to sa Vám ospravedlňujeme!)

Problem solved.

Ibaže, pozostatky tohto problému majú dodnes reálny dopad na celú, dnes už menšinu kanadského obyvateľstva. Spomínate si ako pred nejakými dvoma rokmi vyšlo najavo, že v šesťdesiatych rokoch boli v Kanade pôvodné deti násilne odtrhnuté od matiek, veľa z nich už dvojročné i mladšie, a podrobené tvrdej kresťanskej prevýchove v umelo vytvorených školách riadených cirkvou a štátom? Utýrané, pochované v masových neoznačených hroboch za školou. Možno ste to ani nezaregistrovali, pretože to z titulkov novín zmizlo tak rýchlo ako sa to tam zjavilo. Svet má dôležitejšie problémy ako týrané deti, napríklad mal vtedy Tom Hanks Covid. Šišmária. Najstrašnejšie na týchto príbehoch bolo to, že sa udiali už v 20. storočí a tie deti, ktoré to prežili sú dnes len šesťdesiatnici.

Počas rokov som si všimla, že história krajiny sa najviac odráža na jej kriminálnej histórii. Kto prevažne, a za čo, bol odsudzovaný a prenasledovaný. Kto sedel v base a koho si mohol zastreliť bez toho, aby si mal z toho problém. Zákony a ich implementáciu na obyvateľstvo neschováte tak ľahko pod koberec. Darmo sa kanadské učebnice dejepisu tvária, že z lovcov a zberačov vlastne spravili len obchodníkov z kožušinami. Z lokálnych mestských knižníc som sa dozvedela skutočne veľa o kriminálnej minulosti (predovšetkým) západnej Kanady. 

Môj ultimátny hrdina bol jeden pôvodný chalan, ktorý v deň svojej svadby stretol na poli kravu. Áno, krava síce pochádzala z Európy, ale zatúlala sa do jeho rezervácie a staré indiánske príslovie, respektíve zvyk, hovorí, že zviera, ktoré v deň svadby stretneš, ti zoslali predkovia, aby si ním nakŕmil svadobných hostí.

Chaloš teda kravu zabil a všetci sa do sýta najedli. Nato sa zjavili bieli kovboji a vyhlásili, že krava patrí kráľovnej a on sa teda previnil zločinom voči anglickej korune. Neprípustné – ak by toto dovolili, pôvodní obyvatelia by im mohli v budúcnosti ledabolo siahnuť na ich majetok. To, že sa im Európania nasťahovali do ich krajiny a vraždili ich bizóny bol pre nich úplne iný príbeh. Na chalana vydali zatykač a on ešte večer s tehotnou manželkou a svokrou (!) zdrhol do nekonečných albertských lesov a nekompromisnej -40°C zimy. Schovával sa im 5 rokov. V lesoch prežili všetky zimy a manželka porodila 4 deti. V príbehu sa nepíše, či to bola svokra, ale podľa mňa to musel byť práve život v lese so svokrou, čo prinútil statočného muža vrátiť sa a sám sa prihlásiť šerifovi. Zvyšok života strávil vo väzení.

To je jeden individuálny príbeh z mnohých, avšak stretov so zákonom bolo viac. V skratke, Európski osídľovači zobrali indiánskym kmeňom postupne všetku pôdu a zmluvami zvanými: „Treaty číslo 1, 2, 3,...11“, im pridelili časť územia, na ktorom sa mali zdržiavať a neopúšťať ho, čím zničili kočovný život a schopnosť kmeňov loviť a prenasledovať stáda napríklad už spomínaných bizónov. Tieto územia všetci dobre poznáte pod názvom „rezervácia“. 

Život v rezervácii bol spočiatku úplne katastrofálny. Na rezervácii bol spočiatku život úplne katastrofálny. Ťažký mentálny dopad na pôvodné obyvateľstvo zrušením stáročiami zaužívaných tradícií a spôsobu života prehĺbil ďalší európsky faktor, na ktorý neboli indiáni vôbec pripravení. Alkohol. Či chcete, alebo nechcete, nasledujúci fakt čítať, je to realita. Obyvatelia boli držaní v rezerváciách zbraňami a alkoholom. Dve celé generácie preliali Európania chľastom natoľko, že rodičia neboli schopní sa starať o svoje deti a príčina väčšiny úmrtí maloletých v rezerváciách bola roztrhaním divými psami, zatiaľ čo zákon sa len prizeral. Toto je skutočnosť, ktorá sa v západnej Kanade udiala a poznačila závislosťou a prázdnotou v hľadaní zmyslu života celé generácie dodnes.

Tu, v našej dobe sme sa snažili napraviť chyby našich predkov aj my, hoci je to rovnako naivná a romantická predstava ako celý Winnetou. Začali sme vytvárať športovo-vzdelávacie programy v rezerváciách v severnej Alberte.

Spomeniem si na jedno dievča v tínedžerskom veku, ktoré nemohlo chodiť na naše štátom dotované programy, lebo sa nemalo ako dostať do športového strediska. Chodievala som teda niekoľko krát do týždňa pre ňu a večer ju vozila domov. Žila s dvoma mamami (Och, aké nekresťanské!). Postupne sa ku mne otvorila a rozprávala mi o svojom živote, o živote iných. Jedného dňa, keď som odbáčala k ich domu, ukázala prstom na statok cez pole a povedala:

„Tam žije moja biologická matka. Vieš, že ma nikdy nebola navštíviť?“

Statok bol vzdialený možno 500 metrov od ich pozemku. Nemohla som to stráviť a pýtala som sa jednej z mám, či je to naozaj tak. Bio matka bola ťažká závisláčka a jediné, čo pre dcéru urobila bolo, že ju v košíku odniesla do vedľajšieho domu, hneď ako sa narodila. Odvtedy sa snaží vytriezvieť, aby dcéru jedného dňa navštívila. 

Problém opustených detí, drogovej závislosti a obrovskej kriminality je v rezerváciách dodnes. Štát sa tvári, že si to tam majú riešiť samí. Majú územie oslobodené od daní, môžu tam ryžovať peniaze z Kasína (čo reálne len vytvára mafiu ako v každom takomto exkluzívnom finančnom prostredí) a teda nech si „svoju“ kriminalitu riešia sami. 

Jedna z týchto dvoj-mamičiek mala sestru, ktorú ktosi počas párty vyhodil z okna v meste z 12. poschodia. Skutok ostal dodnes nevyriešený a aj na základe jej fejsbukového profilu som zistila aké neskutočné množstvo vrážd a znásilnení pôvodných obyvateliek je neobjasnených. Sú za to pochody, sľubujú sa hory doly, ale rieši sa hovno. Za zmienku stoja krásne kontroverzné šaty pôvodnej modelky kmeňa Métis, ktoré inšpirovali veľa červených odevov zvaných „MMIW“ – Missing and murdered Indigenous Women. Kvapka krvi za každú chýbajúcu ženskú dušu pri večernom stole.

Ale aby sme dnes neboli len výrazne smutní, porozprávam Vám o mojej skvelej kamoške Nadine. Je z rodu Cree a pochádza z rezervácie Enoch na západe Edmontonu. Viete, že ste prekročili hranicu mesta a vstúpili do rezervácie podľa veľmi jednoduchej línie. Tam, kde končí posypaná a upravovaná mestská cesta, začína sa na padrť rozjebaná príjazdovka v štýle mesačného povrchu. Hneď ako si buchnete hlavu o strechu vlastného auta viete, že ste v rezervácii. To preto, lebo cesty má v správe rada a tá ma v správe i kasíno a na opravu inej cesty, ako tej do kasína, serie ako na placatý kameň.

V rezervácii som sa po zotmení smela pohybovať len v sprievode domácich a Nadine mi ukázala a porozprávala veľa, spoznala som jej mnohopočetnú rodinu, ktorá si svoju krv datuje až k predkovi Veľkému Medveďovi – Mistahimaskwa – Big Bear, jednému z najväčších náčelníkov kmeňa Cree. Kanadskí Indiáni majú nádhernú kultúru, neuveriteľné znalosti o faune a flóre, životnú filozofiu obrátenú k prírode, ľudskej, zvieracej i rastlinnej duši. Ovládajú množstvo remesiel, sú kulinári, bylinkári, majú vlastný jazyk, ktorý sa zapisuje aj piktogramami, kde obraz rozpráva príbeh.

Jedného dňa mi Nadine zavolala a povedala, že v rade z Kasína vybavila financie na zahraničnú cestu pre deti a veľmi by ich chcela zobrať do toho kraja, odkiaľ pochádzam. Najskôr som sa len zasmiala, no ona neprestávala dobiedzať, až ma prinútila navrhnúť športovo vzdelávací zájazd do východnej Európy. Čuduj sa svete, pretlačila to cez radu starších a zrazu som mala problém – táto cesta sa musela uskutočniť.

Povedala som jej, že odmietam niesť v Európe zodpovednosť za 20 pôvodných detí v tínedžerskom veku. Ona povedala, že mi rozumie a vybavila ďalšiu dotáciu na ich doprovod. Volali sa „chaperone“ a bol to jeden dospelý na dve ks deciek. A išlo sa!

Aby to bolo „fér“, museli sme projekt otvoriť pre všetky deti a čo len život napíše, prihlásili sa nám ďalšie tri rodiny. Rodina moslimov, pôvodom z Libanonu, rodina zarytých kresťanov z mesta a rodina bielych vidiečanov.

Začali sme s niekoľkohodinovým prestupom v Amsterdame, kde sme ich vzali na okružnú jazdu po kanáloch, lebo tam sa dá ísť rovno z letiska. Pristáli sme potom počas silnej búrky vo Viedni na Schwechate, kde šľahol taký blesk nad našimi hlavami pred príletovou halou, že sa pôvodní obyvatelia začali na mieste modliť a rozhadzovať okolo seba sušenú šalviu. 

Nastúpili sme do autobusu a vyrazili do Trenčína. Možno to tušíte, možno nie, no najznámejší Slováci na svete žijú práve tu. Ubytovali sme ich priamo v hoteli Mariána Gáboríka, kde nás s otvorenou náručou vítal jeho otec, pretože vtedy Marián G. ešte stále aktívne hral. Otec Pavol je jeden úžasný ústretový milý človek. Nečudo, že to jeho syn dotiahol v živote tak ďaleko. 

V Trenčíne bolo vtedy leto a na parkovisku pred zimákom stáli luxusné autá, z ktorých sa to tam hemžilo víťazmi Stanley Cupu. Aj tí najvyšší 14 roční indigenous chalani museli stáť na lavičke, keď sa fotili so Zdenom Chárom. Marián Hossa priniesol na ZŠ Pavla Demitru Stanley Cup a väčšina rodín sa tam s nim vyfotografovala. Bolo to bizarné, pretože Edmonton sa sám nazýva „City of Champions“, no od 80. rokov tam Stanley Cup nevyhrali. A tak sa s ním odfotili v Trenčíne.

Po večeroch som musela objednávať trenčianske Indian Taxi, lebo malo na kapote auta nalepenú žltú verziu Cherokee Indiána a našim Kanaďanom sa to veľmi páčilo. Konrád Bystrá hlava (to bolo jeho naozajstné indiánske meno) chcel ísť do baru a vtedy večer mali v Trenčíne otvorené len dva. Na veľkom tanečnom parkete rozbila Nadine hneď na úvod večera pollitrák s pivom a zvyšok večera sa na to každý, kto tancoval lepil. Francis Slnečný svit sa nám stratil, ale našli sme ho fajčiť na pumpe priamo vedľa piktogramu prečiarknutej cigarety nad zakopanými palivovými nádržami. 

Väčšinu tohto večera sme s mužom strávili vysvetľovaním našim domácim, že toto sú Indiáni z Kanady a nie Rómovia z Birminghamu, lebo nám ich chceli všade zbiť.

Zaujímavý stret kultúr sa udial v jednej z reštaurácií, keď sme našej skupine objednali knedlo, vepřo, zelo (správne hádate, moslimovia mali iný obed, ale to nie je pointa). Zamerikanizovaní pôvodní Kanaďania ho na zhrozené výrazy okoloidúcich Trenčanov jedli ako hamburger – knedľa, v tom kapusta, v tom mäso uzavreté ďalšou knedľou. Príbor k tomu nepotrebovali. Tu chcem poznamenať, že toto je dôkaz toho, že ja si tieto príbehy nevymýšľam, pretože takáto pičovina by ma v živote nenapadla.

Z Trenčína sme boli chvíľu na divokej vode v Bratislavskom Čuňove, kde sa dovtedy striktný moslimský otec tak zľakol, že odpadol s prilbou na hlave pri nastupovaní do raftu na suchu, na brehu. 

Z Bratislavy sme sa trepali do českých Čestlích pri Prahe, vtedy jedného z najväčších vnútorných akvaparkov v Európe. Vstup sme mali v rámci ubytovania, 5 dní. Tu zahviezdila kresťanská mamička. Zásadne odmietala náš socialistický pozostatok – zmiešané šatne. Na druhý deň pobytu som jej dohovorila, nech neblbne a ide s nami do vodného sveta na masáže, vírivky, sauny... Bola som nadšená, keď sa zjavila pri skupine a s malou dušičkou šúchala nohu za nohou smerom ku bazénom. Avšak, čo čert nechcel, pred nami bol jeden táta se synáčkem a obaja boli samozrejme holí. Malý Pepík sa tátu niečo opýtal a veľký Pepa sa na neho otočil a pri tom mu odstredivou silou šľahol vtákom po čele... výraz kanadskej kresťanky bol na nezaplatenie: Sodoma Gomora!!! Zmizla v útrobách hotela a zjavila sa až pri odchode autobusu. 

Aby som neobišla i sedliacku rodinu z vidieka, spomeniem malého chalana, hokejového brankára, ktorý sa jeden z posledných večerov rozhodol urobiť beťársky kúsok. Napadlo ho, že na šmykľavke sa dá ísť do vody aj postojačky. Na konci mu samozrejme vyleteli nohy a hlavu si rozťal na niekoľko štichov. Bazén zaplavila krv a museli sme zavolať sanitku, ktorá ho ošetrila na lokálnej úrazovke. Doktor sa ho pýtal lámavou angličtinou, kto je a čo tu robí. Pochválil sa, že je kanadský hokejový brankár a prišiel navštíviť Českú republiku.

„No jó, a zeptejte se ho, kdopak je nejlepším brankářem na světe?“, povedal doktor Čech a ja som chalaniskovi otázku preložila. Aj ja, aj jeho otec sme poznali jedinú správnu odpoveď na túto otázku v danom momente – no predsa Hašek. Ale krpec samozrejme povedal akési iné, frankofónne meno (Belfour?) a každý steh ho bolel najviac ako sa dalo ihlou zatiahnuť.

Odtrepali sme sa ešte do Nemecka, kde dospelí do tretice pochválili výborné európske pivo a z Mníchova odleteli späť do – pre niekoho nového – pre niekoho staronového, sveta.

Stretol sa raz Indián, Slovenka z činžiaku, sedliak, kresťanka a moslim a nebol to vtip. Vedeli sme spolu všetci nažívať a dodnes vďačíme Nadine za to, že sa jej podarilo tento výlet zorganizovať. Všetko dobré do Nového roku, toto bol príbeh o tom, že keď človek chce, dá sa vydržať všetko, aj vlastná svokra.