Kanaďania to vznešene nazývajú „gang infested social housing area“, aby sa odlišovali od zlého amerického príkladu. Iste...

Moja prvá skúsenosť s pravým torontským ghettom prišla v roku 2006. S priateľom sme sa zoznámili v robote v Európe a toto bolo prvý krát, čo som za ním cestovala domov za veľkú mláku, ukázať sa jeho rodičom.

Viete si mladé dievča predstaviť. Týždne som cvičila brušáky, natierala sa samo-opaľovacím krémom, lebo táto smradľavá chujovina bola vtedy populárna. Vytiahla som najkrajšiu saténovú čiernu sukňu, ktorá bola dosť krátka na odhalené nohy ale dosť dlhá na to, aby som pred budúcimi svokrovcami nevyzerala ako kurva.  Mala som krásne pukačky a čelenku vo vlasoch vyživených všetkými možnými kondicionérmi a maskami, bižu náušnice, na ktoré som brigádou šetrila dva mesiace. Zelené obtiahnuté tričko, aby ladilo s mojimi očami a super topánky od S. Oliver, podľa ktorých som o desať rokov neskôr pomenovala nášho syna. Proste, deň D.

Vystúpila som v Toronte na Pearson International vtedy (a možno dodnes) pravidelnou sobotnou linkou z Viedne. Kým sme sa vytrepali von s batožinou a imigračnou OK pečiatkou, a napriek tomu, že bola Sobota, vonku už bola 8 prúdová 4 o´clock rush hour. Po slovensky, zápcha jak sviňa. Všetky prúdy stáli, celé Toronto išlo domov na sever, možno na chaty k jazeru.  Bol horúci deň, naše auto bolo bez klímy a so zaseknutými oknami. Môj muž-gavalier rozhodol, že predsa ma nebude nútiť sedieť a variť sa hodiny v aute na Torontskej dopravnej tepne 401, má lepší nápad. Počkáme, pôjdeme zatiaľ navštíviť jeho dvoch kamarátov so základnej školy.

Znie to tak romanticky, že kamoši zo školských lavíc. V skutočnosti, pretože všetci traja boli v 80tych rokoch deti rôznych imigrantov, spoločné lavice drali v Low Income State Elementary School. Štátna základná škola pre tých, čo si nemôžu dovoliť ani len jablko na obed pre decko. No a dvaja z týchto nedávno dospelých chalanov stále žili na rovnakej adrese - žili na začiatku torontského ghetta. Ich najväčším životným úspechom posiaľ bolo, že sa im podarilo s mestom zajednať domy vedľa seba. Malý úspech v jednom z najhorších Torontských susedstiev.

Všetci, kto „poznáte“ americké getá z filmov, nebodaj ste nejaké navštívili a prežili, možno viete, že USA ghetto sú teda už úplná šupa a pardón, ale o tých písať nejdem. Nie, v Kanade sa priamo v ghette nenachádza Gun Store vedľa Liquor Store a Kanaďania  majú lepšiu podporu od štátu, provincie i mesta a dokonca aj fízli tam občas zájdu. Ako viem? Vždy, keď sme tam chodili na návštevu, okolo dákeho stromu ešte plápolali zvyšky čerstvej CRIME SCENE DO NOT CROSS žlto-čiernej pásky, dôkaz, že tam boli.  Keď nepršalo, na zemi boli miestami ešte kriedové obkresy zastreleného, dobodaného, alebo vyskočeného z okna. Nikdy som tam neprespala, ale viem, že o 3 ráno tam bývala pravidelná streľba.

Hneď ako sme odbočili, začala som trpko ľutovať výber sukne, obtiahnutosť trička. Napriek blbým samoopaľovacím krémom som bola najsvetlejšia biela tvár široko-ďaleko. Turista/cudzinec som mala vytetované na čele.

Po uliciach len tak behali deti a zúrivé pitbuly. Zaparkovali sme vo vybetónovanej sídliskovej časti, obohnanej drevenými „welfare housing projects“ (prosím Vás, nezdúvajte sa tu za to, že som to napísala po anglicky – tak to originálne nazývajú) a môj ešte nie muž sa na mňa otočil a povedal, že toto je tá najslušnejšia časť celého ghetta.

Zmohla som sa na „Hmmmm.“

V strede parkovacích miest medzi rozpadnutými šrotmi a našou zrazu celkom luxusnou Kiou bilo do očí metalízové custom made BMW s čiernymi diskami, stiahnutou strechou, koženými sedadlami, na ktorých sa musela brutálne lepiť riť počas tohto horúceho leta.

„Predpokladám, že tamto auto patrí miestnemu dílerovi.“, povedala som, lebo nie som úplne blbá.

„Tak nejak, nechytaj sa toho auta, dílerovi patrí aj ten pitbul, čo tu behá.“

A tak, nachystaná na stretnutie so svokrovcami v mestečku Barrie, v „picked fences“ susedstve vzdialenom 1 hodinu severne od Toronta, vystúpila som z auta v srdci Torontského ubytovania pre sociálne slabšie vrstvy, projektoch, podpore....volajte to ako chcete, v Torontskom ghette.

Vystúpila som s malou dušičkou, moje mizerné slovenské ego pomyslelo na to, že Petržalka je oproti tomuto Beverly Hills. Jasné, že keď si v Pétržke v jadre na 8mom prdneš, počujú to vo vestibule pri vchodových dverách, ale tu...tu pri kvalite týchto domových projektov v podstate stačilo urobiť v kuchyni mlynské kolo a nohami si vykopol sadrokartón v stene susedovi do obývačky, ktorý si tam, (v lepšom prípade), napríklad leštil zbrane alebo miešal sódu bikarbónu do lokálnej distribúcie koksu.

Takže Joe a Omar, to boli sľúbení kamoši z detstva. Joe bol, prekvapivo, skratkou od talianskeho „Giuseppi“. Jeho mama bola obrovská žena s dobrým srdcom a jednoduchou mysľou. Väčšinu času,  čo som ju stretla, si pred domom na stoličke holila predlaktia nasucho tupou žiletkou, aby boli hebké, keď príde vnučka na návštevu. Jej muž zvykol robiť šoféra talianskej mafii v Toronte, rozviedli sa už dávno, keď jej spravil 3 deti a prehral v kartách dom. Mame od nešťastia vypadali vlasy, zavesila sa na vládnu podporu a tak „Joe“ a jeho súrodenci nastúpili na štátnu ZŠ. Nie zlé deti, alebo zlí ľudia. Len zlé podmienky.

Omar, Afroameričan, bol tiež zaujímavá existencia. Bol to taký Kollárov finančný antoným. Mal asi 11 detí s 5timi ženami, ktoré označoval ako „babymama 1“, „babymama 2“... Všetky ženy a všetky deti veľmi ľúbil, asi aj preto, že mu na perách vždy visel veľký blunt (marihuanová cigara) a jeho oči boli dve zhulené hlboké akváriá.

Dohodli sa, že moje 5 písmenové meno je pre nich vysloviť príliš zložité a že ma teda budú volať „P“ a tak vznikol môj ghetto alias. Lepšie, než keď sa zahraničiari snažia vysloviť „Petra“ a vyjde im z toho „Píííííča“. Takže jednoduché P-éčko ma vôbec neštengrovalo.

Túto sociálne slabú Areu 51 som počas nasledujúcich rokov navštívila milión krát, Joe aj Omar boli super ľudia, super kamoši a keď sa dalo, boli sme im vždy pomôcť sťahovať, strážiť potomkov, niekedy doniesť nejaké potraviny – veľa ľudí aj nám nezištne v živote pomohlo.

Pokračovali sme v randení, prišla som za veľkú mláku natrvalo a nasťahovali sme sa neďaleko do domu v torontskej štvrti North York, ktorá je talianskou oblasťou medzi sociálne slabšími vrstvami a opačne, sociálne silnými vrstvami bývajúcimi smerom k centru mesta. Náš dom bol na miernom kopci, odbočovalo sa k nemu obojsmerným odbočovacím pruhom (jedno z najdebilnejších cestných riešení ever!), v ktorom som sa vždy len modlila, aby ma auto prichádzajúce oproti spoza kopca čelne nezrazilo, keďže sme obaja v tom istom pruhu a ja stojím.

A teraz k tej sľúbenej kúpenej videohre. Bol tuším rok 2008, blížili sa priateľove okrúhliny a chcela som mu kúpiť darček, ktorý by ho potešil. Na rozbiehajúcej sa novinke „google“ a „google maps“ som našla, že sa v mojom okolí nachádzajú tri predajne videohier a rozhodla som sa, že tá najbližšia bude najlepšia. Nakreslila som si mapu na ruku a vyrazila som. Na tajňáša, keď bol priateľ ešte v robote.

Toronto je, ako veľa severo-amerických miest, postavené systémom šachovnice. Rovnobežkové a poludníkové dlhočizné ulice udávajú pozíciu destinácie.  H8, D2,....ibaže tu sú to názvy ulíc. Takže križovatka ulíc Jane Street a Finch Street tvorí susedstvo Jane & Finch, jedno z najhorších susedstiev v celej 36 miliónovej Kanade, najnebezpečnejšia križovatka v celom 3 miliónovom Toronte, dodnes. Crime rate je tu vyšší než spúšť korony v domoch sociálnych služieb. Ale to som vtedy netušila.

Zaparkovala som náš rozpadnutý šrot pred komerčnou budovou so zopár obchodmi a jednou video game predajňou. Hneď ako som vystúpila, nastala situácia ako v reklame na Axe.  Nie, že by som skvele voňala (nuž, voňala som síce dobre), ale všetci prestali dýchať a všetky hlavy sa na mňa obrátili. Predpokladám, že som bola jediná naivná biela tvár, ktorá tam kedy vystúpila. Prešla som celé parkovisko smerom k budove a pri dverách som si bola istá, že som buď stúpila do hovna, alebo mám rozopnutý zips na gaťoch alebo škvrnu od horčice na tričku...niečo na mne púta VŠETKY pohľady. Prečo?

Vošla som suverénne dovnútra, pohľady pokračovali, hlavy sa na krkoch točili 360 stupňov, obočie mal každý prirodzene vyššie než Záborská umelo vytetované. Obchod s videohrami som vypátrala na prvom poschodí. Keď som vošla, namiesto regulárneho „ding-ding“ sa od dverí ozval agresívny tón, skoro až alarm. Týpkovi za pultom oči z jamiek vypadli.

Nie, že dobrý-deň-ako-sa-máte-s-čím-vám-môžem-pomôcť, ale vyletelo z neho Čo-chceš?

„What do you want?!“

Kokoz, prehltla som na prázdno. Nuž akúsi (už si nepamätám akú) videohru. Zase si ma neveriacky prezrel od hlavy po päty.

„You got the cash?“

Neviem, či mi rozumel, chcem videohru a nie kúpiť si drogy. Naša celá konverzácia sa zopakovala. Čo chceš? Videohru. Máš prachy?

Áno.

Týpek stlačil pod pultom akýsi knoflík. Dvere za mnou sa automaticky zavreli, za hlučného alarmu uzamkli, začali sa spúšťať železné žalúzie na výklade. Týpek sa na mňa celý čas pozeral spôsobom, že ak niečo skúsiš mám tu ďalší gombík, otvorí sa pod tebou šachta, ktorou sa prepadneš pod zem. Alebo držal brokovnicu.

Keď bolo všetko hermeticky uzavreté, odtiahol za sebou záves, za ktorým bol trezor ako v národnej banke. Nikdy som nič také naživo (ani neskôr v živote) nevidela. Niečo ako zo starých filmov, keď filmári preháňajú. Trezor, aký otvárajú v Káčerove Dlhoprstí. Vytočil tam dáku kombináciu, ozvalo sa hlasné „klik“ a dvere s hrúbkou asi pol metra sa pomaly otvorili. Vytiahol stade videohru, neveriaco mi ju podal, neveriaco si zobral peniaze a na pozdrav mi povedal:

„Good  luck!“

Ešte som sa dokonca zastavila vedľa, v obchode so spodným prádlom nazvaným čosi ako „B sexy bitch“, že si možno kúpim niečo pekné, tiež ako darček.  Ale aj veľkosť XS bola obrovská, všetko pre babymama 1, 2, 3... také podprdy, že keby som si dve prsia a hlavu nasúkala do jedného z košíkov, teda ups, stanov, aj tak by som podprsenku nevyplnila. Ďalší šokovaný predavač ma prstom namieril do „oddelenia“ (iného stojanu) pre deti a tínedžerky, kde som si kúpila spodné prádlo asi na 9 ročné dievča, o ktorom môj muž veľmi správne neskôr vyhlásil, že sa mu zdá „neprimerane infantilné“.

Prežila som, prišla domov, muž bol nadšený z darčeku, zo spodného prádla až tak moc nie. Až sme neskôr, asi o dva týždne sedeli v housing project s Joeom a Omarom a len tak mimochodom sa ma spýtali, že kde som tú videohru zohnala, že je v celom meste vypredaná, povedala som, že na križovatke Jane & Finch. Joeovi vypadli oči z hlavy a Omarovi vypadol blunt z papule.

„Oh, P, you either stupid or gangsta.“

Oboznámili ma s nebezpečenstvom, ktoré som si na seba sama privolala. A keďže nie som žiaden gangster, s hrôzou som si uvedomila, že v ten deň som bola viac-menej len nezodpovedná „Pííííča“.