Kanadská Alberta už dlho poskytuje perfektné miesto na život pre bohatých. Na prvý pohľad by sa človek začudoval kto, kua, by tu žil, keď máš peniaze na to, aby si žil vo Vancouveri, Toronte, alebo na americkej Floride či slnečnej Kalifornii? Odpoveď je vcelku jednoduchá. No predsa všetci tí, ktorí to majú „blízko“ do roboty k veľkým ropným machuliam na severe (dodávatelia, majitelia, poisťováci, právnici, supervisori alebo iné vyššie pozície). Zároveň, opakovaná pesnička, Alberta má len 5% daň štátu, provinčnú daň nemajú, lebo ju jednoducho nemusia mať, takže sa tu dobre odvádzajú dane. Žije tu tým pádom aj dosť amerických milionárov, ale aj biznismenov z Ontária, Britskej Kolumbie a pod.

 

Väčšina albertských milionárov sa koncentruje v dvoch mestečkách, ktoré sú priamo napojené na mesto Edmonton a stávajú sa jeho predmestskou súčasťou, splývajú s jeho infraštruktúrou, hoci majú vlastnú legislatívu a vlastnú (mega) snobskú filozofiu. Je to na severe Svätý Albert a na východe Sherwood Park. Rich man’s world, takzvaný White Collar neighborhood. Neustále so sebou súperia v chobotinách, ako napríklad koho detská bejzbalová liga je lepšia, kto má viac oplotených dog parkov pre ich Paris Hilton style čivavy a kto má lepší Wine store pre ich nezamestnané emancipované manželky plné názorov a botoxu.

Dnes by som Vám chcela porozprávať o období prežitom v milionárskej oblasti na východe od Edmontonu, Sherwood Park.

 

Presťahovali sme sa tam kedysi okolo roku 2010. Žili sme vtedy ešte vo väčšej dedine/skoro meste Whitecourt, asi 300 km z Edmontonu smerom na Aljašku. Pracovala som v miestnom rekreačnom centre so seniormi, tínedžermi (oh, yeah!) a tehotnými ženami na rehabilitačných športových programoch. Po večeroch obsluhovala v lokálnej „čínskej“ reštaurácii riadenej jednou skvelou mnohopočetnou vietnamskou rodinou. Môj muž robil s profesionálnymi atlétmi a mladými perspektívnymi športovými nádejami. Raz v neskorú kanadskú jar, čiže v júni, keď sa sneh rozpúšťa a Alberta chytá krásne žltohnedé farby zhnitej trávy, sa o jeho programe dozvedeli až zbohatlíci zo Sherwood Park, a začali sme tam jazdiť na víkendy. Po lete, keď už konečne prestalo snežiť a zima ešte nezačala, skúšali milionári žobrať, nech robíme programy v meste pre ich deti aj počas zimy. Dokonca nám po známostiach dohodili najlacnejší dom na prenájom. Bol „lacný“ (pre nich), pretože bol nezrekonštruovaný a bez nábytku. Nachádzal sa neďaleko väčšiny miestnych športovísk. V tomto dome sa mi roztopila tá krava v mrazáku, ak ste niekto čítali moje predošlé texty na dailymale a dostala pokutu za nepokosený trávnik, ak ste niekto náhodou naďabili na moje texty na blog pravda (stonerhousewife).

 

Nájomné sme mali vyššie ako zvyšok Edmontonu. Snobské predpisy milionárskeho predmestia tiež zahŕňali veľa extra poplatkov pretlačených emancipovanými mamičkami ako napr. Peace Officer hliadky každú hodinu, drahšie kvety na priechodoch (v kvetináčoch predsa nebudú mať púpavy!!!), policajti pri materských školách, viac požiarnych hliadok, atď, atď. Po zime nám došlo vyúčtovanie za kúrenie a hrali sme s manželom kameň, papier, nožnice o tom, kto z nás predá svoju ľadvinu... ale neodbočujme.

Prišli sme robiť programy a to predovšetkým pre deti. Áno, priznávam, opustila som tehotné ženy a seniorov a preorientovala väčšinu pozornosti na programy pre deti a mládež, ale to sú len vlastne staršie bábätká a mladší seniori.

Ako to už pri ženách býva, ostala mi na starosť predovšetkým organizácia a tak som počas nasledujúcich rokov spoznala obrovské množstvo rodín osobne. Dobrá správa – aj bohatí ľudia vedia úprimne ľúbiť a aj vychovávať svoje deti. Nie vždy peniaze lásku z človeka vytlačia. Spoznala som otcov, ktorí by pre svoje deti urobili všetko, i takých, ktorí viedli podvojný, potrojný život. Manželky, ktoré venovali všetok čas rodine a i také ktoré vykúzlili každý deň úsmev na tvári len vďaka Xanaxu a opiátom. Peniaze krivia charakter, ale to hlavne preto, lebo poskytujú viac možností. Veľa chudobných ľudí na tomto svete by sa stali hajzlami, keby si to mohli dovoliť financovať.

 

Niektoré rodiny sú nezabudnuteľné. Spomeniem rodinu Sammyho Oceľa, ak si to vieš preložiť. Dnes chalanisko, teda už chlap, hráva hokej v NHL. Vtedy mal ešte len nejakých 12 rokov. Mal sestru, staršieho brata a neskutočne milujúcich rodičov. 5 rokov spolu s otcom budovali zimný štadión na záhrade – a postavili ho. Každý šrób, každý diel mantinelu s otcom skrutkovali sami dvaja. Staršia sestra sa narodila ZŤP a to, bohužiaľ s veľkým dôrazom na „Ť“. Starší brat s nami tiež pracoval, až do jedného rána, kedy nám zavolal jeho manažér, aby nám oznámil, že ho našli mŕtveho ležať na gauči v meste, za ktoré hrával hokej. Navždy mi ostane v hlave obraz srdcervúceho pohrebu, ktorého sa vtedy zúčastnili stovky ľudí, v ušiach boľavé vzlyky ich sestry, ktoré zaplnili obradnú sálu.

Sammy makal tvrdo, každé skoré ráno, cez deň i večer, žiadne dovolenky. Každý víkend, celé prázdniny, pred školou i po škole. Svoj sen, hrať v NHL si vymakal a odtrpel do poslednej kvapky potu, do poslednej slzy za starším bratom.

 

Jedna z najhaluznejších mamičiek, ktorú som v živote stretla, žila neďaleko od nich. Nazvime ju Erika, podľa jednej herečky, neskôr možno pochopíte prečo.

Erika bola šupa. Keď som ju spoznala, mala už zrelých 50 rokov, ale aj tak bola brutálna šupa a každému pri pohľade na ňu bolo jasné, že za mladi musela byť najvyšupovanejšia šupa. Prirovnala by som jej vizáž ku Sklenaříkovej, ak niekto z Vás, káčerov, ešte vie, ako Sklenaříková-Karembeu kedysi vyzerala. 

Erika mala syna, ktorý, tak ako väčšina týchto detí, potreboval (jeho mama chcela) tréning navyše a tak sme s ním pracovali. Respektíve môj manžel alebo tréneri. Ja som s ňou zatiaľ sedávala na tribúne a mala obligátne rodičovské vykecávačky. Jedného dňa, keď už sme boli kamošky, pretože ja mám naozaj rada ľudí s farebným charakterom (a táto žena mala všetky spektrá farby), sa ma úprimne spýtala:

 

„Petra a ty si popri robote tiež privyrábaš vyskakovaním z torty?“

Zdvihla som obočie, pokrčila nos a odpovedala mojim veľmi sexi, hlbokým:

„Huh?!“

„Kedysi som za peniaze chodila na narodeninové párty vyskakovať z torty. Dnes to dievčatá v tvojom veku už nerobia?“

Predstava, ako zadrbaná od šľahačky vyskakujem z torty ma rozosmiala. Skúsila som ju odbiť slušne.

„Vieš Erika, nie každá žena vyzerá ako ty...“

Jedinú ženu, ktorú som v živote videla sexi spôsobom vyskočiť z torty je tá blondýna z filmu s Pištom Čajkom, Prepadnutie v Pacifiku, Erika Eleniak. Tak preto Erža, get it?

 

Ale aby ste, dievčatá milé, chlapci milí, nezúfali nad pohľadom do zrkadla a vašou neschopnosťou narvať sa do narodeninového koláča, Erika nemala na ružiach ustlané. Manžel ju surovo mlátil až tak, že sa jedného dňa zamkla do skrine (no skriňa, taký ten ich walk-in closet, kde by v Japonsku žila dvojgeneračná rodina) a odtiaľ volala 911. Požiarnici v sprievode fízlov sekerou vyrúbali vchodové dvere a odviedli muža do basy. Rozviedli sa, ona vysúdila deti a viac než polovicu jeho majetku. On začal (pokračoval) v trtkaní iných, ona začala (pokračovala) v chlemtaní vodky hneď po rannom behu až po zvyšok dňa. Niekoľkokrát sme ju museli požiadať, aby najebaná svojho syna neviezla autom, ale radšej si vzala taxík.

„Ako viete, že som opitá?!“

„Je 7 hodín ráno a Vy zvraciate vodku na parkovisku pred štadiónom.“

„Ako viete, že je to vodka?“

„Je mínus 40 a vaše zvratky nemrznú.“

 

Možno si myslíte, že som držala hodvábne vlasy tejto žene kým dávila raňajky kvôli peniazom. Ale milionári za verejné programy platili rovnakú cenu ako ostatní. Bolo mi jej jednoducho ľúto, ľudia sa jej zväčša vyhýbali a osud jej hádzal pod nohy všelijaké prekážky. Raz, cyklistu. Keď si bola ráno (v termokombinéze) zabehať, zrazila sa na chodníku s cyklistom (v termo prádle) a zlomil jej čeľusť i na dvakrát nos. Ale aj so zafačovanou hlavou vyzerala stále dobre.

 

Stretávala som ju dvakrát do týždňa na skorých ranných skate-och. Organizovali sme program na ľade, pre miestnych hokejistov a hokejistky, ktorí sa zliezali z okolitých fariem, pomiešaní s deťmi z milionárskej oblasti. Štadión sa nachádza na konci mesta, v začínajúcom hlbokom lese, program bol ešte pred školským vyučovaním. Z ľadu museli deti zísť už niečo pred siedmou, aby sa vedeli dopraviť do svojich vzdialených školských inštitúcií včas. To v realite znamenalo, že budiť sme sa museli ešte keď na hodinkách svietila ako prvá číslica 4. Vonku s vetrom sa teplota skurvená zima blížila k mínus 50.

 

Jedno z týchto rán, ako sme si to tak brieždili do roboty na zimný štadión v lese, vonku absolútna tma a sneženie, pokazilo sa nám vnútorné ohrievanie čelného skla. V momente sa nám vytvorila ľadová kryha na prednom okne a nevideli sme už vôbec nič. Môj muž v tejto ukrutnej zime vystrčil hlavu z okna a tak došoféroval pred zimný štadión. Keď sme tam dorazili, vyzeral ako Jack Nicholson na konci filmu The Shining. 

 

A s týmto obrazom sa s Vami, drahí moji, lúčim. Dajte si horúcu kávu, pozrite sa na vlastný účet a buďte radi, že je tam toľko, koľko tam je a pripomeňte si, že s peniazmi problémy neubúdajú. Bohatstvo sa nachádza v srdci. Stará dobrá gýčová pravda.