Ak si odmyslíme nechutnú a brutálnu šikanu pôvodného obyvateľstva, história kovbojov v Alberte je krásna. Možno ste to vedeli, možno tušili a možno sa dozviete teraz: kravy do „nového sveta“ so sebou preplavili až Európania. Najbohatšia kanadská provincia má tak dnes hovädzieho mäsa až-až.

Alberta je krajina prežúvavého dobytku. Generačne odovzdávané ranče a farmy produkujú vysoko kvalitné hovädá, v svetovom súboji napríklad s Brazíliou, Japonskom a slovenským parlamentom. Na oblasť s čosi vyše štyrmi miliónmi obyvateľov majú Alberťania takmer 20 tisíc veľkochovov. Ak vás toto číslo neohúrilo, skúsim to inak, počtom samotných zvierat. Slovensko v roku 2018 hlásilo niečo pod pol miliónom kráv, teliat, jalovíc a volov. Menej zaľudnená Alberta v roku 2016 spočítala svoj dobytok na 5.2 milióna kusov. Vrátane pôvodných bizónov na kontinente, z ktorých paradoxne 95 percent populácie vyvraždili. Prečo? Lebo! A ešte paradoxnejšie, sú svetovým lídromv bizóňom mäse. Tu by mohol každý rednek, olejár, imigrant vysadnúť na hovädzí chrbát a byť kovbojom. 

Naopak, pôvodní obyvatelia sa ku kravám moc nehrnú – zvykli ich za to totiž strieľať, keď si, lapaji jedni bezohľadní, niečo tak drzé dovolili. Kravy totiž oficiálne patrili pod britskú kráľovskú korunu. Statkári ich mali len „zapožičané“, a keď im nebodaj krava ušla a zatúlala sa (hoc aj na indiánsku rezerváciu), oficiálne tak bola „bez dozoru“. V realite to znamenalo, že keď jej kopytá opustili dohľad pseudomajiteľa, stávala sa tak absolútnym majetkom kráľa, či neskôr kráľovnej tety Bety. A veľkomožným sa na majetok siahať nesmie. Nejeden pôvodný obyvateľ na to doplatil životom. Dalo by sa až osočovať, že keď sa miestni nudili, pustili im kravy pobehovať pred típíčká naschvál.

Existujú dva veľké dôvody, prečo je v Alberte toľko kráv, statkov a hordy vysoko kvalitného mäsa. Po prvé, olej. Provincia má z neho tak veľa prachov, že kravy mať nemusí, ale môže. No stress, no problem. Nikdy tu nebol žiadny tlak na vývoz mäsa, ako je to napríklad v Uruguai, alebo iných oblastiach, kde je ekonomika krajiny od mäsa závislá. Dokonca, Alberťania majú dlhé roky natoľko plnú kasu, že si môžu dovoliť inovácie a developovanie technológií, o akých sa svetu často len sníva. Viem, že väčšina z vás si predstaví Slunce, seno a kravy s Vivaldim. Hovoríme však o technickom rozvoji podporovanom provinciou v desiatkach miliónov ročne.

Celý kravský biznis rozbehli rýchlo a viacmenej jednoducho, hneď pri osídľovaní, na začiatku 20. storočia. Keď ti vtedy zajebalo, a namiesto slnečnej Kalifornie alebo Britskej Kolumbie si sa rozhodol prísť sem, nemusel si z kráv platiť dane a ranč si dostal za jeden deravý groš. Takou malou nevýhodou však bolo, že keď ti prvé leto skapali, v zime si skapal od hladu ty. 

Keď už sme zasa pri tej skurvenej albertskej zime (pardon my language, sajnálom Zaki), geografická poloha tu hrá dôležitú rolu v kvalite mäsa. Väčšinu hoviad na svete je, predovšetkým z ekonomickej stránky, ľahšie džgať kukuricou. Až potom, v období „finishing“, teda „dokončovania“ výkrmu, blízko k dátumu zarezania, sa prehodí strava na trávu alebo zrno (jačmeň). Alberta si kukuricu nevie v tejto zime v dostatočnom množstve vypestovať, a tak stáda od začiatku kŕmia poctivo....bla bla bla, rovná sa kvalitnejšie mäsko. Najchutnejšie a najlacnejšie vás potom vyjde, ak ho kupujete priamo od zdroja, chovateľa. Tu pripájam svoju skúsenosť:

Jedného krásneho dňa Raz keď snežilo, prišla za mnou známa/klientka Cathy a ponúkala mi výhodnú cenu per pound na hovädzie mäso. Ak si cez ňu objednám kravu, jej kamoš, vážny a uznávaný statkár, mi ju naporcovanú privezie až domov za bezkonkurenčnú cenu. „Výborne, na tom niet čo pokaziť“, pomyslíte si hlúpo a naivne, keď ste ešte dvadsiatniktnik. Dohodli sme sa, že sa všetci stretneme – ako inak – v Tim Hortons, kanadskej drive-tru “kaviarni” s prístreškom.  

Zaparkovali sme svoje trucky, naliali sme si hnedej žbrndy, a Cathy mi takto predstavila kamoša:

“Toto je môj kamarát Derrick z AA.” 

Myslela tým, samozrejme, podpornú skupinu Alcoholic Anonymous, spolok anonymných alkoholikov. Keďže mi apadne vždy tá najväčšia blbosť, podala som mu ruku a hovorím:

“Not so anonymous anymore, right, Derrick?” hahaha, chro, chro. Ale nikto sa nesmial.

Skvelý začiatok, ľady prelomené. Dohodli sme sa, že písať budem ja, pretože nielenže nevedia dať fľašku z ruky dole, nevedia do nej ani vložiť pero. Ako správni farmári, ktorí sa venujú svojmu statku od úsvitu do súmraku, nebolo im nikdy potrebné naučiť sa písať. Ako správni Kanaďania, mi vysvetlili, že jedna krava je 160 kíl hovädzieho mäsa, to znamená dva a pol hokejovej tašky. Mäso je nasekané a zabalené. Časť z toho bude pomletá, potom aj dáke kosti na vývary, hovädzí jazyk, srdce a chvost. 

Povedala som, že neviem ako dlho by sme museli žrať celú kravu, ale že teda polovica nám stačí. Predstavovalo to 193 poundov mäsa, čo je dákych plus mínus 87 kíl. Za 2.95 kanadského doláča per pound to vychádzalo na 570 dolárov. Túto info som si dohľadala v emailoch z roku 2013, takže netliacham len tak z brucha.

Keď sa kravy najviac zakáľajú, kdesi v júni, zastavila pred našim domom a začala mi to zmrazené vykladať na verande. Hneď som sa buchla po čele, ako keď vstúpite do obchodu a zabudnete si v aute rúško na papuľu. Nemala som totiž dostatočne veľký mrazák. A tak som pálila do Walmartu a za ďalších 100 dolárov som si kúpila extra mrazák, taký truhlovitý, s deklom zhora. Ale ani tam sa to nezmestilo. Kto by to povedal, ale keď zamrazíte 90 kilo mäsa, je to kvôli krvi a vode ťažšie a tým pádom aj objemnejšie. 

Tak sme si cez inzerát zobrali ešte jeden mrazák, na stojáka, s dverami ako chladnička. Ten sa mi zase do basementu nezmestil, preto sme ho umiestnili do takej čudnej miestnosti, ktorá sa v dome nachádzala. Mala štvorcový pôdorys, ale nezmestila sa tam žiadna posteľ, ani len našikmo.  Aby bola ešte čudnejšia, majiteľ sa rozhodol z nej vytrhnúť koberec a dať jej na podlahu linoleum, šikmé čiernobiele kosoštvorce. Keď si sa do stredu miestnosti postavil a zatočil, mohol si sám seba priviesť do hypnózy alebo sa dobre z optického mindfucku zgrcať. Perfektné miesto na posledný odpočinok asi 40-ich kíl hoväda.

No a teraz, že prečo to tu celé opisujem. Ako to už býva, po čase sme sa sťahovali. Krížom cez mesto, ale aby sme ušetrili (my, slovenskí múdrosráči), sťahovali sme si to celé sami, truckom. A tak sme to robili niekoľko dní. Na záver nám na presťahovanie ostal ten stojatý mrazák. Nechali sme ho tam niekoľko dní, povedala som mužovi, že mäso z neho posledný deň ráno preveziem a potom  pôjde po robote previesť s kamarátom prázdny box. 

Osudné ráno som vošla do domu, a už pri dverách dal šíriaci sa zápach facku mojim nozdrám. Zišla som schodmi a otvorila dvere do čudnej miestnosti. Skoro ma porazilo. Scéna ako od Kubricka a nielen kvôli tomu sprostému opticko-klamlivému linoleu, ktoré svojim spôsobom (izoláciou) odvrátilo inú katastrofu.

Dodnes mi je záhadou ako, možno je to dôkaz, že duchovia existujú. Niekto alebo niečo totiž, ten mrazák vypojil zo zástrčky, otvoril a všetka tá roztopená krv z mäsa vytiekla. Vytvorila asi päť centimetrovú vrstvu karmínovej tekutiny, jazera, ktoré pokrývalo celú podlahu. Kvapkala z otvoreného mrazáku, kde pomaly, ale iste hnilo mäso. Ak by existoval stroj času, chcela by som sa do tohto momentu vrátiť a vidieť výraz svojho vlastného ksichtu. Na duchov moc neverím, alebo lepšie napísané – viac sa bojím živých ľudí než mŕtvych. S istotou ale viem, že ani ja, ani muž a ani majiteľ domu to neurobil.

Ako správnu ženu mi ihneď napadlo - čo ti jebe, toto ako upracem? A ešte horšie – ako zajtra odovzdám dom nášmu landlordovi? A, samozrejme, nech ma tu žiaden vegán, vegetarián, PETA-ista a iný bojovník za zvieracie práva neugriluje v komentoch, bolo mi fakt ľúto tej kravy. Je to iné, než si kúpiť hambáč v mekáči a nedožutý ho vyšmariť. Tunák štvrť kravy vytieklo na podlahu. 

Moje konanie bolo nasledovné. Mäso bolo nezachrániteľné, celá miestnosť smrdela a teda ma pri tom celý čas napínalo, a vôbec nie tak eroticky, ako to majú muži radi na péčkových stránkach. Zelená ako to mäso, v štvorsekundových dáviacich intervaloch, hádzala som hovädzí jazyk, kravské vnútornosti a časti tela do veľkých čiernych industriálnych sáčkov na smeti. 

Keďže snobské „white collar“ predmestie Edmontonu, Sherwood Park, má rovnako snobské predpisy o smetiakoch, nastal problém č. 2. Kam toto, kua, vyhodiť?! Kým som všetku krv z miestnosti vytiahla systém špongia-vedro, bol už večer. Priznám sa, bola som na seba na záver vcelku hrdá s vyčistením tejto kravskej murder scene.

Sherwood Park má nákupné stredisko Sherwood Park Mall a to malo kedysi Taco Bell. Jediné miesto v Alberte, ktoré ozajstné kravské mäso nikdy nevidelo, hoci sa tvária, že sa v ich laxatívnych výrobkoch nachádza. Smetiaky za Taco Bell boli vždy odomknuté, aby tam mohli chodiť vynášať zbytky toho humusu, čo ľuďom predávajú. V momente sa stali absolútnym stredobodom môjho záujmu. Vyniesla som tam tuším štyri takéto naplnené pytle naporcovaného hnijúceho mäsa. Sadla som do auta a s hrôzou zbadala, že sáčky sa kdesi vnútri perforovali a zo smetiakov sa valí krv. Na to som už plán B nemala. Ráno si dakto pomyslí, že tam leží naporcovaný človek. Naštartovala som, cítiac sa hovadsky, a odišla v ústrety ďalším skvelým životným zážitkom.