Práca s deťmi v Kanade mi prischla. Bola som vtedy (Roku Pána 2010), ešte nemama a tento hlučný, nevypočítateľný druh mikročloveka som obchádzala oblúkom. Okrem toho, že decká vedia brutálne zacákať všetko kečupom, šľahnúť sa o zem kdekoľvek a kedykoľvek, zničiť akékoľvek poťahy v aute či doma, sú v zahraničí pre Slováka aj slangovo nezrozumiteľné. Možno aj preto, že som mala diplom z anglického jazyka odovzdaný učiteľkou, čo v živote nebola v Hainburgu, nie to v ďalekom Londýne, nebodaj na vzdialenom kontinente, ktorý akože našiel Columbus. Nehnevám sa na ňu, málo Slovákov zaveje až tak severne za zemeguľu do Edmontonu. Ešte aj Višňovský, Lažo a v podstate i Cíger tam odmietli hrať NHL. Radšej povedali: „Nedohodli sme sa...“ než : „Ja na to v tejto zime jebem.“ Ani na nich sa nehnevám, keby som mala ich talent či možnosti, tiež by som zrejme zakotvila inde. Keby, keby.

Ale ako zvykol múdro hovorievať môj nebohý starý otec pri raňajkách: „Keby bolo hovno cukrom, srali by sme do kávy.“

A tak som skončila tu. Neangažovala som sa do detských programov, proste sa to stalo, pretože dopyt je dopyt a po XY školeniach a kurzoch som mala certifikáty na všetky možné športovo-vzdelávacie programy. Vyprofilovalo sa to celé tak, že som sa ani nenazdala, a zrazu som zistila, že pracujem so stovkami týchto egocentrických miniľudí po celej provincii. Až keď mi raz jedno milé dievčatko neprišlo na program, lebo sa 12-ročné obesilo pre školskú šikanu a keď sprostý otec zastrelil svojich dvoch malinkatých synov a potom seba, riešila som so sociálkou bité, týrané deti, plakávala usedavo dlhé noci, až sa mi roztopilo moje ľadové srdce a uvedomila som si, ako veľmi ich všetky v skutočnosti ľúbim. Jedna z najhorších vecí na starnutí vôbec, vidieť zbytočne zničené mladé životy. A preto, už vyše desať rokov neviem povedať na žiadny detský program nie.

Cŕŕn, cŕŕn, pevná linka, volali farmári pozdĺž Alaska highway #43. Žeby reku oné, program pre deti chceli. Počuli o nás, peňazí majú ako hnoja (čiže veľa...) a vymysleli si, že by išli s deťmi 25-ti na týždeň do campgroundu. 

-“I'm sorry. What?”

-“I saaaid, Canmore Caaaampground.”

Vysvetlila som im, že v prípade programov mimo mesta treba zabezpečiť hotelové ubytovanie a viem, že v národnom parku Jasper/Banff/Canmore je drahšie, no prerušil ma:

-“So you gon' teach kids about nature from a hotel?”

O prírode moc nevyučujem, ale dobre. Ťažko sa hádať s redneckou logikou – koniec koncov väčšinou mávajú pravdu. Nevadilo by mi (a už vôbec nie v dvadsiatke) kempovať. Útle detstvo som strávila na pramici na splavoch po Dunaji. Lenže kemping na Slovensku znamená zväčša stany a hlavne, pokiaľ viem, ani v Šamoríne či takom Komárne nemajú grizzly bears v lese. Alebo moose. Alebo cougar. Alebo šedého sto kilového vlka, ktorý loví albertské kravy… takže môj najväčší problém bol, že…

-“I don't own a camper.” (Nemám kemper ty debil).

-“Oh, ya don't say! That aaaaain't no problem. We'll show ya how we rednecks do!” (Žiadny problém, my redneci ti ukážeme, jak to s nami fičí).

Kemper, alebo “5th wheeler” je taký veľký karavan, obytné auto, ktorému sa vystrčia steny a v skutočnosti je to väčšie než slovenská garsónka. Prídeš do kempgroundu a pripojíš sa na plyn a elektrinu. Vodu si musíš doviesť, tá by tu v zemi v zime obviously zamrzla. Dovezieš si dom na kolesách, vystrčíš bočné steny na obývačku, pripojíš playstation, vyložíš nohy, kým mom and dad zahrejú BBQ gril. Ten sa vysúva tiež priamo z kempera, lebo kemper bez BBQ si kúpi len lúzer. Ostatne, jediné spojenie s prírodou je, že tam chodíš do lesa srávať. Ale lepšie než do kávy.

Onedlho naozaj volal iný rednek, 300-poundový Curtis. Úžasný chlap, jeden z mojich najobľúbenejších otcov, akých som v živote zažila. Farmár-statkár, ktorému žena porodila dve deti a keď bol chlapec 4-mesačný, preložila ho v noci k nemu do postele, odišla a už nikdy sa nevrátila. Bábätko plakalo, a tak si ho Curtis ráno o piatej priviazal šatkou na veľké brucho a išiel kŕmiť zvieratá, rodil s ním teliatka, vozil ho na traktore, prehadzoval s ním hnoj. Chlapec mu vyrástol na bruchu a keď som ho prvý krát stretla, bol 150-poundový 7-ročný chaloš, tak ako väčšina detí z fariem, odrastená na albertskom AAA steaku a Black Angus mäse.

Curtis povedal, že on má svoj pôvodný kemper, ktorý nám dokonca dovezie, zavesený za svojim kemperom. Musel si kúpiť nový, lebo ten prvý bol napiču, nemal výsuvné BBQ. To nám, po ich dohode, donesie rednečka zo Slave Lake a plynovú bombu zase iný rednek, dohodli sa naozaj veľmi rýchlo. 

Teraz pozor! Nemýliť si redneck s white trash, hoci niekedy sa množiny prestupujú. White trash býva poväčšine v trailer parkoch v traileroch, taký permanentný kemping. Keď si to nevieš predstaviť, pozri si film 8 mile s Eminemom. Vyzerá to rovnako, ako žije vo filme jeho mama, ale žiadna mama v reálnom trailer parku nevyzerá ako Kim Basinger.

Problém wajt trešov sú drogy. Crystal meth, alebo teda po slovensky (musela som si vygoogliť, takže correct me if I'm wrong) metamfetamín kryštálový, teda pervitín. Ak to niekto v tvojom okolí náhodou fajčí a záleží ti na ňom, daj mu jednu cez chrapu a radšej strč do papule jointa. Táto droga je zákerná kurva, ktorá ti do roka zničí život a do dvoch navždy ksicht. Alberta je toho tak plná, že som sa naučila čítať závislosť jedným pohľadom na detskú tvár. Lenže týmto smerom žiaden vtip nevedie.

Curtisa sme stretli po ceste na diaľnici pri meste či osade či vlastne zapadákove Evansburg. Jeho nový kemper by som označila dvoma slovami. Beyoncé bus. Curtis bol od hlavy po päty zajebaný od hliny, ale šoféroval to najluxusnejšie vozidlo medzi Torontom a Vancouverom. No a za ním ťahal taký ten zložený karaván, ktorý ide po ceste ako kockatá placka. 

Alberta je rovná pláň na východe, brutálne krásne Rocky Mountains na západe. Rovnou čiarou, trans kanadskou highway #16, max 110 km/hod, to trvá 4 hodiny z Edmontonu. Na tomto nudnom úseku mi za volantom zaspalo niekoľko klientov, vrátane 16-ročných detí, lebo tu posadia za volant aj byvola keď má learner's permit.

Opisujem vám to ale zbytočne, pretože sme išli starou Cowboy trail, bývalou kovbojskou cestou medzi Edmontonom a Calgary. Ide dole na juh a tesne pred Calgary zahne na západ a pretne hory „zdola“.

V Canmore majú pri vjazde do mesta kruháč s muškátmi – asi tam ostali po dákych snoboch z Rakúska. Curtis obtočil svoj Beyoncé bus asi do štvrtiny objazdu, potom to zvrtol a väčšinu muškátov na objazde zotrel ako raz ten opitý šofér v noci v Žiline. Poskladal nám búdu na kolesách sťa lego, naštartoval BBQ, vytiahol bedňu Bud light, lebo túto šťanku toto pivo majú Kanaďania z nejakého čudného dôvodu radi.

Cez deň sme učili veľké farmárske deti obratnosť, správnu stravu, dýchanie, pitný režim, mali hokejové tréningy na ľade, lebo v Kanade začína každá osada hokejovým štadiónom. Ale zakrytým, žiaden Žiar nad Hronom. Aj tu pochopili, čo v ŽNH až v 2018, že ak odpáliš puk do lesa diviakovi, ťažko sa tam potom hľadá.

Večery boli skvelé. Redneci sú super ľudia. Viem všetko o zbraniach, medveďoch, vlkoch, kravách, kravách, kravách, viem ako sa vymieňa olej v Dodge RAM truckoch. Takisto rednečky nie sú žiadne slepiče, sú to rázne ženské, často väčšie ako ich chlap. Keď si jednu noc chlapi rozprávali pri BBQ svoje príbehy, vykopla jedna manželka zo Slave Lake dvere na kemperi a zakričala na svojho muža:

“Hey Leonard, do you remember that time I knocked you the fuck out?!” (skúsim to preložiť takto – “Leonard, pamätáš, keď som ti takú prijebala, až ťa vyplo?!”).

Zasmiala som sa na tom neokrôchane, s miernym krochkaním. Ako pravý redneck.

Keď v roku 2011 Slave Lake a okolie (z)horelo, albertská vláda previezla obyvateľov do Edmontonu na parkoviská pred Walmarty a Costco (niečo ako slovenské Metro), nielen preto, že majú kvôli albertskej zime na každom parkovacom mieste elektrické zástrčky, ale aj preto, že sú obrovské a vedel by tam pristáť hoc aj Air Force One.

Našli sme veľa z nich v dave. Odovzdali im deky, bundy a plienky pre deti. Vrúcne sme objali asi tonu albertského rednectva.

Lebo život je jedna veľká haluz.