Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1937 mal Sovietsky zväz spolu 162 miliónov obyvateľov. To bolo menej ako odhadovaných 170 miliónov obyvateľov. A najmä ešte oveľa menej ako 180 miliónov, ktoré naplánoval Stalin. Josif Visarionovič sa ale nenechal zaskočiť a problém vyriešil elegantne – sčítacích komisárov nechal popraviť. Toto tu nepíšem, aby ste vedeli, aké nebezpečné je počítať obyvateľov, ale aby ste videli, aké nevďačné je byť diktátorom. Každý si spomenie na tých chýbajúcich 8 miliónov, ale nik si nespomenie na tých 162 miliónov, ktoré ste milosrdne nechali na žive.
Lenže ak zabijete tak veľa ľudí, tak logicky po nich ostane aj veľa sirôt. A ďalšie nezaopatrené detičky ostanú po tých, ktorí šli do gulagu. A otázka znie, čo s nimi? V tom čase 5-ročný Michail spomína, že po tom, ako jeho rodičov popravili, ho navštívila jeho bývalá pestúnka a povedala mu, že mali popraviť aj jeho s bratom.
Ale aby sme šli pekne po poriadku. Už v cárskom Rusku mali problém so sirotami (bezprizornikmi). Ešte začiatkom roka 1917 ich bolo v Rusku 2,5 milióna a po tom, ako prišli dve revolúcie v roku 1917 (Februárová a Októbrová), občianska vojna a hladomor v rokoch 1921-22, ich počet ešte narástol. Po Rusku sa potulovali skupiny mladistvých, ktorí sa venovali žobraniu, kriminalite, prostitúcii alebo dílovaniu kokaínu. Belgický konzul tvrdil, že v sovietskom Rusku je nebezpečné vychádzať po zotmení von. Po západe Slnka sa ulice stávajú rajom pre početné chuligánske bandy. A ďalší policajt prehlásil, že čím skôr bezprízorníci zomrú, tým lepšie... Je to beznádejná čvarga, z ktorej môžu vyrásť iba banditi. A tých máme dosť aj bez toho. Avšak v priebehu 20. rokov sa problém s bezprízornou mládežou podarilo z veľkej časti vyriešiť.
No ďalšie siroty sa začali objavovať, keď sa v 30. rokoch naplno prejavili dôsledky Stalinových čistiek. Ako som už spomenul, po ich obetiach ostalo množstvo detí bez rodičov. Z dnešného pohľadu by bolo najjednoduchšie umiestniť ich k nejakým príbuzným. Ale v atmosfére strachu a teroru sa mnohí báli vziať si k sebe potomkov nepriateľov ľudu. A aj sovietska vláda preferovala, aby tieto deti šli do sirotincov, teda vlastne detských domovov.
Podmienky v detských domovoch boli tak hrozné a mnoho ľudí vyjadrilo svoje znepokojenie z preplnenosti, špiny, chladu, hladu, zanedbávania a krutosti, ktorým boli deti systematicky vystavované. Mladším deťom sa menilo meno, otčestvo a priezvisko, aby im vytvorili identitu. Rozdeľovanie rodín bolo tiež bežnou praxou.
Demonštrujme si to teraz na príkladoch dvoch sestier - trojročnej Inessy a jedenásťročnej Melly, ktorých rodičia boli zatknutí ako trockisti v roku 1937. Innesa bola poslaná do Leningradu, Mella do Smolenska. Inessa spomína: Podmienky boli hrozné. Nemohla som ísť ani na záchod, dlážky boli až do výšky kolien pokryté tekutými hovnami... Okolo budovy bol tehlový plot. Bolo to ako byť uväznený v pekle... Riaditeľ decáku mi vždy hovoril: „Pamätaj si, kto sú Tvoji rodičia. Nerob žiadne problémy, len ticho seď a nikam nepchaj svoj špiónsky nos.
A Mella pre zmenu tvrdí, že ako trockistov ich ostatné deti šikanovali, nadávali im a hádzali po nich kamene. Po dvoch rokoch ich z detských domovov zachránila stará mama, zhrozená z toho, v akom prostredí vyrastali jej vnučky.
A vráťme sa ešte späť k Michailovi z druhého odseku. V jeho detskom domove od 7 rokov chodili pomáhať do kolchozu a od 11 rokov makali v textilnej fabrike. Keď mal 12, doktori prehlásili, že má 15. Postaršovanie bola bežná sovietska prax, aby mohli ísť siroty pracovať do ťažkého priemyslu alebo slúžiť do Červenej armády. Zároveň vo veku 12 rokov sa sovietski občania preklasifikovali z detí na príživníkov a ich prídely jedla boli znížené. Toto malých povaľačov motivovalo, aby šli pracovať do továrne, ak nechceli zomrieť od hladu. Dvanásťročný Michail tak 2 roky pracoval v hute 7 dní v týždni 12 hodín denne. Toto bolo v roku 1943, keď musel ťažký priemysel fungovať na 120%, aby chrlil tanky na boj s nacistami, ale aspoň máme približnú predstavu, ako to vyzeralo v socialistickom raji. Dokonca Michaila ani neplatili, pracoval len za stravu. Keď mal 14 (teda podľa doktorov 17), z fabriky utiekol a prihlásil sa do Červenej armády. Skôr ako vlastenectvo ho hnal hlad.
A napriek tomuto všetkému deťom v detských domovoch sa snažili vymyť mozgy a tvrdili im, že Sovietsky zväz je najúžasnejšia krajina na svete a aj oni sú najšťastnejšie deti na svete, lebo ak by žili inde zomreli by od hladu alebo zimy.
Avšak kvôli podmienkam v sirotincoch sa deti do nich moc nehrnuli. A ak tam boli, tak sa snažili ujsť preč. A tak sa opäť potulovali po sovietskych uliciach gangy mladistvých žobrákov, kriminálnikov a prostitútok. V roku 1935 sa znížila hranica trestnej zodpovednosti v ZSSR na 12 rokov. V období 1935-1940 odsúdili celkom 102.000 detí vo veku 12-16 rokov. NKVD dokonca malo aj gulagy pre mladistvých.
Ale zas ani bezprízorným deťom, ktoré neskončili v sirotincoch alebo gulagoch nebolo veľmi čo závidieť. Štrnásťročná Maja ostala žiť v byte po rodičoch, jesť chodila k tete a každý deň stála v rade pred miestnym veliteľstvom NKVD, aby odovzdala otcovi balíček. Až jej jedného dňa vrátili balík, lebo jej otec bol odsúdený na 10 rokov bez práva na korešpondenciu. A keď chcela poslať matke list do lágru v Potme, musela stáť v rade dva celé dni a noci. A takto Maja žila 4 roky, kým sa nepridala k obrancom Leningradu.
Samozrejme, že boli aj deti so šťastnejšími osudmi. Bolo veľa detí, ktoré mali šťastie na dobrých vychovávateľov, ktorí im vedeli poskytnúť aj lásku a pozornosť, ktoré dieťa potrebuje. Prípadne mohli udržiavať písomný styk so svojimi rodičmi vo väzení. Elena, ktorej otec sedel rokoch 1930-1938, dostala v roku 1935 od neho k meninám ako darček rozprávku o dvoch mačiatkach, ktoré sa vydali hľadať krajinu, kde ľudia, zvieratá a rastliny žijú spolu v harmónii. 31. augusta 1938 jej poslal list, kde ju vyzýva, aby sa dobre učila a poslúchala mamu. Bol to posledný list od neho. 17. septembra ho popravili.
No a potom tu bol ešte jeden spôsob, ako vedela sovietska moc využiť deti svojich príbuzných. Zinovievovi sľúbili, že ak sa prizná, tak ušetria jeho syna. Zinovieva popravili v roku 1936 a jeho syna (napriek Stalinovmu sľubu) v roku 1937. Okrem nich popravili aj jeho 3 bratov, sestru a synovca. Tri ďalšie sestry, dvaja synovci, neter, bratranec a švagor boli poslaní do gulagu. Rovnako tak boli zavraždení aj dvaja Trockého synovia a dvaja exzati (dcéru nepopravili iba preto, lebo spáchala samovraždu). Stalin ako fanúšik kaukazskej krvnej pomsty takto zredukoval klany Zinovievovcov a Trockých.
A sovietska moc sa neobmedzovala len na vraždenie detí svojich oponentov. Poľský špión Stanislav Kosior sa dostal do rúk brutálneho kata NKVD, no napriek mučeniu sa odmietal priznať. A to až dovtedy, kým priamo pred ním neznásilnili jeho 16-ročnú dcéru. Dievčaťu zničili celý život a pritom neurobila nič zlé, len sa narodila do zlej rodiny.
