1. Zoznámte sa - El Diablo
Nápad kúpiť si Vespu (vlastne v tom čase bola reč ešte len o skútri) v nás skrsol ešte na Veľkú noc 2018, keď sme už viac ako hodinu stáli v zápche, v snahe dostať sa domov z 5km vzdialeného supermarketu z nákupu pred sviatkami a závideli všetkým, čo nás veselo predbiehali na dvoch kolesách.
Po svadbe som sa presťahovala k najväčšiemu talianskemu jazeru Lago di Garda, do mestečka Castelnuovo del Garda, ktoré je tiež známe jedným z najväčších zábavných parkov v Taliansku a Európe - Gardaland. Zároveň sú Castelnuovo a Peschiera prvým prístupovým bodom k jazeru v smere od Benátok, Padovy a Verony, nakoľko je tu výjazd z diaľnice Miláno - Benátky, takže keď okolo Veľkej noci začne turistická sezóna, všetko sa tu na niekoľko mesiacov ucpe a väčšina voľnočasových aktivít domácich sa obmedzí na 1, státie v kolónach 2, státie v kolónach a 3, áno uhádli ste... státie v kolónach. Niekde pomedzi to si ešte stihnú ponadávať na hlavný zdroj sezónnych príjmov, a.k.a. turistov, a vypiť nejaký ten aperitív - v prípade, že sa dostanú do svojho obľúbeného (alebo aspoň nejakého) baru. A v prípade, že nájdu parkovanie (aspoň v treťom rade).
Skúter je však veľmi ľahký, rýchly, pohodlný, a relatívne lacný spôsob, ako vyriešiť problém s kolónami a vlastne aj s parkovaním. "Šupnete" ho viac-menej hocikde a pri nesprávnom parkovaní zvyknú byť strážcovia zákona zhovievavejší, ako pri autách (pozor, toto nie je návod na zlé parkovanie. V prípade prenájmu skútra v Taliansku to aplikujte až ako plán C, alebo D, ak iné parkovacie plány zlyhajú). V garáži nám v tom čase už dlhšie stál manželov nepoužívaný Yamaha Xmax 125. Mal však pár chybičiek krásy a aj nejakú tú technickú záležitosť, ktorú sa nám nechcelo riešiť a tak sme sa veľmi spontánne po vyložení nákupu rozhodli, že čo s načatým dňom, poďme na prieskum trhu...
Pôvodne sme išli obzrieť skúter podobný tomu, čo stál doma, no v predajni mi padlo očko na Vespu. Elegantný symbol Talianska! Biela Vespa s krásnou hnedou koženou sedačkou! Moje zreničky sa v momente zmenili na srdiečka. Cenovka ma príjemne prekvapila a tak som manžela potiahla za rukáv: "A čo tak Vespa?" On sa otočil, pozrel na úhľadne zoradené talianské "osy", taktne prehliadol moju vytúženú bielu a povedal "Nedbám, ale keď osa, tak žltá!" V tom roku mali v predajni limitovanú kolekciu farieb a medzi nimi svietila netradičná matne žltá. Predavač zacítil príležitosť... veľmi rýchlo pochopil, že môj muž je typ zákazníka "vidím koláčik-zjem koláčik" a tak nám rovno navrhol, že od nás odkúpi za dobrú cenu Xmax, dá nám nejakú tú zľavičku za rýchle jednanie, odpíše dépeháčku a my už len doplatíme rozdiel. Aké jednoduché. Výsledná cena sa nám pozdávala, bolo to menej, ako sme čakali a tak sme len pár hodín po našom zúfalom povzdychu z kolóny a spontánnom výlete držali v rukách podpísané papiere. Predajca expresne rýchlo vybavil zaregistrovanie ŠPZ, my sme si zas expresne rýchlo vybavili poistku a po Veľkej noci sme už cupitali do predajne, kde čakala novučičká Vespa označkovaná ako "EL 25666" (ak nás niekedy stretnete na talianskych cestách, zatrúbte nám na pozdrav). Jeden pohľad na ŠPZ, a s láskou sme ju hneď nazvali "El Diablo". A tak som ja nasadla do auta, manžel na Vespu a priviezli sme si ju domov.
#dueemezzoinvespa, aneb Talianskom na Vespách
2. Prvý posledný výlet
Manžel (dosť bolo formalít, ako papierovo oficiálny majiteľ sa tu ešte určite parkrát vyskytne, volajme ho teda pravým menom - Roberto) sa narodil a vyrastal v Taliansku a bol skúseným skútro-vodičom, koniec koncov po bicykli je to tu prvý motorizovaný dopravný prostriedok, ktorý používajú teenageri k samostatným presunom, taký prvý krok k osamostatneniu. Mne bol pridelený post spolujazdca - mala som si zvykať a naučiť sa, kedy sa kam nahnúť, aby nás to v zákrutách "nevykotilo". Po pár testovacích jazdách, ako inak do baru na aperitív (ako som vravievala turistom, ktorých som sprevádzala, vo Venete je vždy ten správny čas na aperitív - pred raňajkami, po raňajkách, namiesto raňajok, pred obedom, po obede, namiesto obeda,... chápeme sa), sme sa rozhodli naplánovať prvý väčší výlet.
Za cieľ sme si vybrali mestečko Mori na severnej strane Lago di Garda, vzdialené cca 75km. Plán bol spraviť si cestou pri jazere 1-2 prestávky na aperitív a krátky oddych a prísť do Mori na obed, do reštaurácie Zurigo, ktorá patrí známym mojich svokrovcov, na ich vychýrené Carne sala' (údenina typická pre región Trentino, tradične podávaná s teplým fazuľovým šalátom, varenou mrkvou a hráškom, varenými, či opekanými zemiakmi, a pre odvážnejších aj s miestnou kyslou kapustou).
Carne salà sa zväčša podáva v dvoch variantoch:
1, cruda / carpaccio - surové tenké plátky mäsa sú "uvarené" len v soli (celý postup žiaľ nepoznám), a jedia sa posypané parmezánom, alebo granou, a poliate olivovým olejom
2, cotta - tenké plátky sa pred podávaním bud osmahnú na panvici, alebo rýchlo opečú na grile
Na výlet sme nahovorili aj kamaráta, ktorý s radosťou súhlasil, že sa k nám pridá. Ak sa hovorí, že "cesta je cieľ", v našom prípade, cieľ bolo... jedlo.
Čo čert nechcel… teda vlastne chcel, veď nebudeme si klamať, niekde v procese čakania na plánovaný termín výletu som zistila, že čakáme potomka a som v polke tretieho mesiaca. Doktor povedal, že pokiaľ to zvládnem fyzicky, do cca polky tehotenstva by jazdy na vespe nemali byť problém, či riziko. Neskôr by problém mohlo predstavovať hlavne rastúce brucho. Na cestu sme sa teda vydali, ale začínajúce nevoľnosti a absencia opierky na chrbát sa ukázali ako väčšie problémy. Cestou na sever jazera sme mali viac prestávok, ako sme plánovali, v reštaurácii som rýchlo zjedla len zeleninu a zložila sa na jedno z lehátok v reštauračnej záhrade a venovala sa bohumilej činnosti zvanej siesta, kým Roberto a kamarát hodovali. Na cestu naspäť sme zvolili rýchlejšiu a menej hrboľatú cestu bez zákrut - Provinčnú cestu č.11, ktorá vedie údolím Val d'Adige a z jednej strany ju lemuje diaľnica A22 do Brennera a z druhej strany rieka Adige. No ani rovná cesta nepomohla a museli sme viackrát zastavovať, aby si môj chrbát a žalúdok oddýchli a tak sme zhodnotili, že je čas moju helmu zavesiť na klinec.
Tu by sa náš príbeh mohol nudne skončiť slovami "a odvtedy už Roberto používal Vespu len na cestu do práce", ale…
