13. San Marino - časť 1
Ráno vyrážame krátko pred 9. Hoci Montescudo priamo susedí s mikroštátom San Marino, do hlavného mesta Città di San Marino je to asi 35-40 minút cesty. San Marino sa skladá z deviatich castello (kastelo / obec) - my prekračujeme hranicu na juhovýchode, v Castello di Faetano. O 9:40 parkujeme na parkovisku č.7, pod druhou vežou. Hoci áut už je plno, miesta vyhradené na skútre a motorky sú voľné a tak parkujeme, rýchlo prechádzame cez priľahlý park a dostávame sa do centra.
Náš plán dať si najprv raňajky a WC pauzu prekazí Patrik. Hneď za Porta della Fratta, ktorou sme vošli do mesta si prečítal tabuľu, že sa tam nachádza múzeum kuriozít a expresne rýchlo mizne v útrobách múzea. Nájdeme ho pri pokladni, kde si už stihol vypýtať 3 lístky. Pani nám ich s úsmevom podáva a vypýta si €24 a dodá "to je ale šikovný chlapček". No veď počkaj, v puberte ti to vrátim aj s úrokmi. Neostáva nám teda nič iné, ako si múzeum pozrieť. Raňajky a WC musia počkať. Najprv si prečítame o najdlhších vlasoch, nechtoch, brade, najvyššom a najnižšom človeku… pozrieme si rôzne kuriózne vynálezy. Prehliadka NAJ NAJ NAJ nám zaberie asi 40 minút. Z múzea vychádzame krátko po pol 11. Patrikove nesmelé návrhy pozrieť si ešte o pár ulíc ďalej múzeum mučenia zamietame. Ráno bez kávy a raňajok je pre nás dostatočné mučenie. Ide sa jesť! Neskoré raňajky si dáme pod prvou vežou - palacinky, briošky, ovocie, káva, jemný vetrík a výhľad na okolité kopce. Idylka. Posilnení raňajkami sa vydávame na prehliadku mesta. Napriek teplu sa štveráme k druhej veži a v tieni stromov cestou Salita alla Cesta si obzeráme stánky su suvenírmi. Múzeum zbraní, ktoré sa vo veži nachádza vynecháme a vzhľadom na stúpajúce teploty a absenciu oblakov po chvíli vzdávame aj 400m vzdialenú vežu č.3. Cestou tam je to síce dole kopcom, no myšlienka na cestu späť hore kopcom na priamom slnku sa nám nepozdáva, necháme si to na inokedy. Otáčame sa a po kúpe pár suvenírov sa cez Passo delle Streghe vraciame smerom k historickému centru. Najprv si pozrieme výhľady z prvej veže, odkiaľ sa okolo Baziliky dostaneme až na námestie pri Cava dei Balestrieri (Lom kušostrelcov). Pôvodne sa tu ťažil kameň na opravu Palazzo Pubblico. Dnes sa tu konajú preteky v streľbe z kuše a iné stredoveké a historické predstavenia. Priamo na toto námestie sa bez väčšej námahy dostanete z parkoviska č. 11 aj lanovkou, ktorá tu má svoju konečnú stanicu. Po pár výhľadoch na more na horizonte sa uličkami vyberáme na Piazza della Libertá, kde sa nachádza už spomínaný Palazzo Pubblico. Palác bol vybudovaný v roku 1800 a dodnes slúži ako sídlo niektorých hlavných vládnych a administratívnych inštitúcií.
O 14 zhodnotíme že kalórie z raňajok už sú spálené a môžeme začať pomýšľať na obed. Cestou však spadneme do turistickej pasce. Pred jedným z obchodíkov je po slovensky písaná ceduľa "špeciálna ponuka pre Slovákov". Keďže predtým už sme nakúpili u Čecha, ktorý sa sem priženil, nedá mi to a chcem zistiť, čo je za tým. Nakoniec žiadni Slováci, len typický mandľový likér, dnes v akcii za €6,00. Každý deň vraj menia tabuľku a produkt, ale cena je vždy rovnaká pre všetkých. Tak aká špeciálna ponuka? Po krátkom žartovaní ukecám majiteľa na extra zľavu €1, keď už som z toho Slovenska. Všimneme si, že majú vzadu aj malý bar, kde robia typické piadine a tak si sadáme a objednávame. Chyba. Veľa peňazí za málo muziky. Piadinu síce ponúkajú, ale industriálne vyrábanú z obchodu. Pýtajú za ňu "majland" a navyše je tam málo miesta. Dajte si ju v hocijakej reštaurácii, či bare a zaplatíte menej, bude domáca a navyše budete mať väčší výber plniek a príloh.
14. San Marino - časť 2
Mesto sme si pozreli, najesť sme sa najedli, suveníry nakúpené. Pred návratom na ubytovanie ostávala posledná úloha - Patrik od rána fňukal, že si chce kúpiť vlajku. Aký problém? Obchody sú ich plné. Povzbudzujem ho k samostatnosti a posielam do obchodu - “Keď si vieš vypýtať lístky do múzea, vieš si aj kúpiť vlajku”. Na odplatu som teda nemusela čakať ani do puberty. O chvíľu však vychádza smutný “Nemajú.” To sa mi nezdá, modro biele vlajky všetkých veľkostí vlajú takmer nad každým obchodom, vchádzam teda dnu zistiť, kde je problém. Predavač ma víta slovami “Mrzí ma to, už som vášmu synovi povedal, že vlajku Ferrari žiaľ nemáme.”
Ferrari? Prečo by niekto hľadal vlajku Ferrari v San Marine!? Nevadí, nemusím chápať všetky myšlienkové pochody škôlkarov. Kde však zohnať vlajku Ferrari? Zo zamyslenia ma vyrušil predavač, ktorý si spomenul, že o pár ulíc ďalej vlastne je obchod, ktorý predáva oblečenie a iné licencované produkty tejto scuderie (stajne), tak sme sa tam hneď vybrali. Predavačky sa snažili, no našli len nejakú super oficiálnu vlajku za €300. Dieťa moje, ľúbim Ťa, ale toľko za vlajku nedám a z tvojho vreckového a našetrených peňazí (ktoré by Ti aj tak neboli stačili), Ti ostáva posledných €9. Mladšia predavačka chcela byť nápomocná, no deti asi nemá, takže najprv nechápala, že tričko, či šiltovka nie sú dostatočná náhrada. A "objednáme to a o 2 dni dostaneme tovar" tiež nepomôže. Zlatá moja, ale my ideme zajtra domov. Nakoniec ju osvietilo. Nad vchodom im visí jedna z tých za €15, ale už je trochu "ošľahaná vetrom, slnkom, a minulý týždeň pršalo". Chcela som navrhnúť zľavu, no Patrik ma predbehol "To nevadí, dám vám za ňu aj viac!". Čo? Viac? To som Ťa nič nenaučila? Nakoniec boli rozumnejšie ako on a dali nám ju za €10. To euro mi za zachovanie posledných zvyškov zdravého rozumu stojí.
Večer sme sa rozhodli znovu ochutnať miestnu kuchyňu. Tentokrát sme si vybrali reštauráciu majiteľky nášho B&B - Ristorante Zi Teresa. Región Emilia Romagna je povestný vynikajúcim jedlom a veľkými porciami (ak vás obsluha upozorní, že porcia vystačí pre 2 ľudí, počúvnite ich, dobre Vám radia) a tak sme chceli vyskúšať jej domácu kuchyňu a neoľutovali sme. Hoci je miesto zašité medzi kopcami, ďaleko od mora, či ruchu veľkých miest, stretli sme tu dvojicu zo San Marina, ktorá sa sem chodí pravidelne najesť a tiež pár z Rimini. Po výdatnej večeri sme si ešte pozreli majiteľkinu zbierku betlehemov a potom už len pobaliť všetko na vespu a dopriať si kvalitný spánok, zajtra nás čaká cesta domov.
Montescudo opúštame 14/08 krátko pred 10, zajtra je štátny sviatok, nie je sa kam ponáhľať. Cestou späť domov sme natrafili na rovnaký problém - SS16. Chvíľu sme skúšali nájsť alternatívu, no vlastne sme len bezradne blúdili uličkami a míňali jedno letovisko za druhým. Bellaria, Gatteo al Mare, Cesenatico, Cervia, Milano Marittima. Tam niekde sme to vzdali. Nemalo zmysel strácať čas a míňať benzín. Ide sa na SS16, smer Ravenna, odtiaľ to už nejako zvládneme. V Ravenne sme sa pôvodne chceli zastaviť na obed, nakoniec sme si dali len rýchle sendviče a potom už sme poľahky našli cestu domov. Augustové slnko nás však vytrápilo a tak sme si ešte spravili niekoľko zastávok na doplnenie tekutín, čo nám predĺžilo cestu.
14:40 opúšťame región Emilia Romagna a vchádzame do Lombardie, domov už je to len 90km. 16:50 príchod domov. Tento výlet zanechal v Patrikovi taký hlboký dojem, že keď sme sa koncom Novembra začali baviť o tom, že by sme šli do San Marina pozrieť Vianočné trhy, s hrôzou vyvalil oči a dostal zo seba len "Ach nie! Dúfam, že nie na Vespách!"
