3. …ALE
Prvých 5 rokov potomkovho života Roberto ozaj využíval Vespu len na presuny do práce (na jar a v lete). Na jeseň v roku 2023 však prišiel domov s pre mňa veľmi prekvapujúcou informáciou: “V Taliansku môžu deti od 5 rokov na skúter ako spolujazdci, v prípade, že dosiahnu potrebnú výšku a majú helmu.” Výška by bola, 5 rokov “na dohľad”, chýbala len helma. Rozhodli sme sa zabiť dve muchy jednou ranou a potomkovi sme k piatym narodeninám kúpili kvalitnú helmu.
V tomto momente, nakoľko žijeme na severe Talianska a nie v Neapole, prípadne v Indii, alebo v inej krajine, kde sa čas a priestor ohýbajú úplne iným spôsobom a na 1 skúter sa bez problémov zmestí 5-členná rodina, týždenný nákup a koza, sa nám vyskytol nový problém. My sme 3 a Vespa je jedna, takže spolu nikam nemôžeme ísť. V tom období sa mi zmenila aj pracovná situácia a z 28km vzdialenej Verony som mala od januára nastúpiť do 8km vzdialeného mestečka Monzambano. Na tak krátku vzdialenosť a v teplých mesiacoch, sa Vespa javila ako ideálny prostriedok, (navyše pri takmer minimálnej spotrebe) a pôvodných cca €20 benzínu, ktoré dovtedy nestačili na týždeň by mi zrazu stačilo takmer na celý mesiac… no neber to. Problém bol už len zohnať Vespu č.2. Ako začiatočník som nechcela hneď investovať väčšie sumy do nového skútra a nedajbože ho hneď niekde oškrieť (spoiler alert: to sa mi totiž podarilo hneď na druhom výlete, kedy zaúčinkovalo teplo + únava a cestou domov, počas čakania na semafóre sa jednoducho milá Vespa porúčala do jarku pri ceste... a ja s ňou).
Aj tento problém však veľmi rýchlo Roberto vyriešil. Niekoľko večerov intenzívne študoval ponuky v online priestore, až sa mu jedna zapáčila. 14-ročná používaná Vespa 50. Pre začiatočníka úplný ideál. Slovo dalo slovo a koncom Januára 2024 sme sedeli s kamáratom v aute, smer Miláno. Čakala nás nablýskaná modrá Vespa. Vyskúšali sme a nebolo nad čím rozmýšľať, na zaučenie bude super. Naložili sme ju, zaplatili a hybaj naspäť domov. Zase nás čakala nejaká tá administratíva: odpis, zápis, čakanie na ŠPZ, ktorá prišla aj tentokrát nečakane expresne rýchlo. Svietilo na nej X9X V3S… Nemohla som inak, nazvala som ju “vetrieska”. Tí skôr narodení pochopia… A tí neskôr narodení sa opýtajú, vygooglia, alebo, ako vravel moj profesor biológie na gymnáziu “zomrú sprostí”.
Vtedy Robertovi prišla na um ďalšia skvelá myšlienka: “Ty máš Vespu, ja mám Vespu, zapíšme sa do miestneho Vespa klubu. O pár dní majú registráciu členov. Spoznáme nových ľudí, zažijeme nové veci.” A tak sme o pár dní nervózne prešľapovali na parkovisku pred miestnou klubovňou Alpínov, kde sa koná každoročná registrácia do miestneho klubu. Po zaplatení členského poplatku, obdržaní welcome balíčkov, a výdatnej večeri hradenej klubom sme o pár hodín vyzbrojení o nové kontakty išli domov, v rukách kalendár klubových, národných a medzinárodných podujatí organizovaných v ten rok. A to Vám poviem, bolo z čoho vyberať. Hneď večer sme si kalendár podrobne prezreli, označili hviezdičkou podujatia, ktoré sme rozhodne nechceli vynechať a zavesili sme ho na chladničku, aby nám nič z toho neušlo.
4. 2 a pol na Vespe a Vespa Klub
Také členstvo vo Vespa klube… to vám je vec. Po pár mesiacoch som zhodnotila, že za 7 rokov, čo tu bývam, som nemala možnosť a čas tak dôkladne preskúmať bližšie, aj širšie okolie jazera. Ale poďme pekne poporiadku.
Neviem, ako to majú iné kluby. Ten náš má okrem kalendára plánovaných podujatí aj svoju whatsappovú skupinu, kde sa takmer každú sobotu, či nedeľu v sezóne organizujú tzv. “Aperitivo tour”. Základňou a východiskovým bodom pre tieto výjazdy sa nám čoskoro stal bar pri jazere, ktorý prevádzkuje Benátčan Marco a jeho Brazílska manželka Maria. Veľká záhrada, stoly v tieni stromov, domáce brazílske koláče, výhľad priamo na promenádu, Lago di Garda a majestátne hory v pozadí, dosť miesta na parkovanie a blízkosť na hlavné ťahy okolo jazera… A ako členovia klubu máme exkluzívny vstup do bar už hodinu pred otvorením, aby sme sa nerušene stihli posilniť a dohodnúť, aký bude cieľ našej cesty.
Na prvý aperitivo tour sme prišli s miernym predstihom, no pár členov už predsa len chlípalo penu z cappuccina, pochutnávali si na plnených brioškách a zaujato diskutovali o tom, kam sa dnes vybrať. Ich diskusiu prerušilo az vŕzganie brány a piskľavý hlások, ktorý tam v to ráno isto nikto nečakal: “Ciaooooo, ja som Patrik a toto sú moji rodičia. Prišli sme na vespách!”. Ktosi sa srdečne zasmial a vraví “Guarda che mezz´uomo!” (Pozrite, aký polovičný mužíček” (pozn.aut.: trpaslík, krpec, drobec). Odvtedy sme sa už na ďalšie akcie vždy hlásili so smiechom, že je nás “Dva a pol” (tam niekde vznikol aj nápad na #dueemezzoinvespa).
Za cieľ prvej cesty vybrali agriturismo La Part v 33km vzdialenej horskej dedinke nad jazerom, San Zeno di Montagna (680m.n.m.). Vyrážali sme z Peschiera del Garda (68m.n.m.), čakal nás teda riadny výstup. Hneď v prvých metroch do kopca, kedy sme za mestom Affi začali opúšťať rovinu, moja Vespa začala výrazne zaostávať. Kým skúsenejší jazdci na čele skupiny to ešte v tomto momente pripisovali môjmu strachu, či nedostatku skúseností, keď ma v polke kopca začali predbiehať účastníci cyklopretekov, začalo to byť podozrivé už aj Robertovi a mne. Táto Vespa 50 jednoducho nebola dosť výkonná na to, aby zvládala držať krok s ostatnými na ďalších plánovaných výletoch, z ktorých mnohé boli práve do okolitých hôr, a začínali sme mať obavy aj o to, ako a či vôbec zvládne cesty, ktoré sme si pomaly, ale isto plánovali.
