5. Papierovo 50… Srdcom… 125
Nasledujúce dni Roberto trávil intenzívnym štúdiom YouTube videí, čítaním rôznych moto-fór, nákupom náhradných dielov a konzultáciami s kamarátmi, ktorí sú v moto-svete ako doma. Po pár dňoch zamysleného chodenia hore dolu, skúšania, testovania a pokusov a omylov prišiel ten povestný “heuréka” moment. Zavolal ma, že je včetko tak, ako má byť a ideme na testovaciu jazdu. 90km/h po rovinke nám dodalo novú nádej. Krst ohnom bol naplánovaný na začiatok mája - prvá klubová akcia - výlet na Lago d’Idro ležiacom v horách na západnom brehu Lago di Garda. Oproti poslednému výletu do hôr náš dnešný cieľ bol vo výške len necelých 370 m.n.m.
Keďže na takýchto klubových akciách sa väčšinou zúčastňuje väčšie množstvo členov, ako na víkendových aperitívoch, klub podrobne zorganizoval jednotlivé zastávky aj niekoľko prestávok na občerstvenie a nakoniec spoločný obed - spiedo Bresciano (rôzne druhy mäsa a zemiaky napichnuté na ražni a pomaly pečené nad tlejúcim uhlím). Špecialitou varianty Bresciano je, že na tejto strane jazera, teda v provincii Brescia sa okrem králičieho, kuracieho a bravčového mäsa na ražni opekajú aj drobné poľné vtáky, ako drozdy a pod.
Začiatok cesty bol tradične z Peschiera del Garda. Pozvoľnou jazdou sme smerovali k mestečku Saló na západnom brehu jazera. Ešte sme sa len zahrievali (my, aj motory), predsalen, bolo krátko po 7 ráno, vonku na máj netradične chladný vzduch. Cesty už boli plné, no pri týchto veľkých presunoch sú vždy na začiatku skupiny navigátori, za nimi sú najskúsenejší jazdci, z ktorých 2-3 na každom kruhovom objazde na chvíľu zastavili premávku, aby celá skupina plynule prešla a nikto sa nestratil. Na konci skupiny idú ďalší 2-3 skúsení jazdci, ktorí sa uistia, že prešli všetci, prípadne pozbierajú oneskorencov, alebo hlásia, ak má niekto technické problémy, čo nikdy nie je vylúčené, keďže sa často zúčastňujú aj historické vespy z 50-60 rokov. Dnes však šlo všetko hladko.
Keď sme dorazili do Saló, pomaličky sme začali odbáčať od jazera, nabrali sme smer na dedinku Vobarno odkiaľ sme sa cez serpentíny začali šplhať smerom na Santuario Rio Secco. Kúsok pod týmto malým pútnickým miestom schovaným uprostred hôr moja Vespa nabrala druhý dych a ako som predbiehala dvojicu predomnou, spolujazdkyňa na mňa sprisahanecky mrkla a zakričala “Nie je to tá Vespa 50, čo ju naposledy do kopca predbiehali bicykle? Čím ju kŕmiš?”. Usmiala som sa a vravím jej “Je. Papierovo je 50. Ale v srdci už je to 125.” Ostávalo mi len dúfať, že tento detail ujde pozornému oku prípadných cestných kontrol. Ako môžete tušiť, samozrejme sme sa po úpravách neobťažovali zmeniť to v papieroch, alebo nebodaj ísť vymeniť malú štvorcovú ŠPZ pre malé motocykle za regulérnu ŠPZ.
6. Výlet s prekvapením
Naša cesta zo Santuario Rio Secco ďalej pokračovala do Rifugio Passo Cavallino della Fobbia v dedinke Capovalle. Tu sme všetci na priestrannom parkovisku zaparkovali a každý účastník si vyzdvihol od organizátorov lístky. Tie sme vymenili za chutný aperitív: čakalo nás prosecco, domáce víno, voda, džúsy, a neodmysliteľné domáce salámy, údeniny, domáce syry a chlieb a vynikajúca giardiniera (nakladaná zelenina). Čo je skvelé na Talianských reštauráciách, že tu nikto netrvá na tom, že jednotlivé ingrediencie musia byť hygienicky zabalené v troch vrstvách igelitu, ideálne s faktúrkou z modrožltého veľkoobchodu. Aj tie najfajnovejšie reštaurácie kladú dôraz na čerstvé, lokálne a úplne ideálne domáce suroviny.
Posilnení chutným jedlom sme ďalej pokračovali do dedinky Lemprato na južnej strane jazera Lago d’Idro. Tu sme si v tieni stromov chvíľku oddýchli, dali si rýchlu fotopauzu a nabrali smer do cieľa našej cesty - Ristorante Perlonc v dedinke Treviso Bresciano. Ak budete niekedy v tejto časti Talianska, rozhodne odporúčam návštevu. Reštaurácia (aj s ubytovaním) je učupená uprostred malého údolia, naokolo lúky a lesy. Pre deti je dostupné obrovské ihrisko, či jazdy na koňoch dokolečka, alebo po okolí so sprievodcom. Nás ale už čakali stoly, ktoré sa prehýbali pod jedlom. Kone museli počkať. Potomok vysondoval, aké je obedové menu, a keď to zistil, prehlásil sa za vegetariána, vzal kus syra do jednej ruky, plyšového sloníka do druhej a vybral sa na ihrisko. No a kto som ja, aby som mu v tom bránila? Predsa si nenechám ujsť možnosť prvýkrát po 5 rokoch sa v kľude najesť. Koniec koncov, čo by sa mu tam už len mohlo stať.
Aaaa ja som v minulej časti spomenula, že dnes šlo všetko hladko? Prd makový. To by nebol náš “mezzo”, keby si pre nás nepripravil prekvapenie na záver. Kto máte, alebo ste mali 5-ročné deti, nechám vám minútku na hádanie…… máte? Ideme na to… Myslela som, že svoje dieťa poznám a že som pripravená na všetko. Nehody najrôznejšieho druhu, skupenstva, farby a vône, dážď, nuda, ani mláky by ma v ten deň nezastihli nepripravenú. Nebola som však pripravená na to, čo malo prísť… Zhruba 10 minút po našom rozlúčení som začula plač a zbadala jeho uplakanú tvár zaborenú do sloníka. V prvom momente som si myslela, že sa len zľakol, že sa stratil. Vzala som mu sloníka, že ho vezmem na ruky a upokojím a v tom krv… Potomok sa rozhodol postaviť sa vyššej sile, tiež známej ako gravitačná. Chcel vybehnúť hore po šmykľavke, no sila sa nedala zahanbiť a v poslednom momente zapôsobila. V ¾ cesty stratil rovnováhu, spadol…a rozťal si sánku. 3,5cm. Najbližšia pohotovosť? 34km… Provizórne sme mu to ošetrili za pomoci lekárničky z kuchyne a upokojili sme ho. Cestou späť (potomok vždy jazdí s ockom a ja za nimi), mi nedalo nevšimnúť si, že mu zrazu kväcla hlava do strany. Najskôr som si myslela, že mu prišlo zle. Omyl… len sa mu z toho všetkého začalo driemať. Nás však čakalo ešte 65km. Strávili sme ich tými najrôznejšími spôsobmi, ako ho udržať v bdelom stave: rozprávali sme mu vtipy, spievali, kričali… proste čokoľvek. V polke cesty späť niekto navrhol prestávku, vraj im vysmädlo a drobcovi isto dobre padne oddych. Čo už by sa len… no nič. Ja vám to rovno poviem. Bar mal ihrisko. Mini-pidi. A on spadol. Z preliezky. Na tvár. Nemám slov. Na dnes končím… Prosím nesúďte matky, ktoré pijú. Už viete, prečo.
