7. I mangiari - Mantova
Na tento výlet som sa extrémne tešila. Taliani sa mi niekedy zdajú ako veľkí “puritáni”, čo sa týka jedla. Nechápte ma zle, Talianská kuchyňa je vynikajúca a rozmanitá, to je hádam jedna z mála vecí, na ktorej sa väčšina ľudí bez problémov zhodne, avšak moje chuťové bunky, ktoré sa dlhé roky stravovali v rozličných medzinárodných reštauráciach, ktoré ponúka Bratislava sa občas preberú k životu a pýtajú niečo nové. Bratislava samozrejme tiež čo sa ponuky týka, nie je zrovna druhý Londýn, či New York, ak ale v Taliansku nebývate vo väčšom meste, výber zahraničnej kuchyne je veľmi často obmedzený na sushi (a už aj tu som zažila taký fusion talianskej a japonskej kuchyne, že už si dávam pozor, kde chodím jesť. Skúste niekedy sushi s hľuzovkami a parmezánom. Alebo radšej nie.) / čínske jedlo, brazílske steakhousy a sem-tam nejaký ten kebab.
Keď som teda videla, že I Mangiari je festival talianskej A medzinárodnej kuchyne, nemohla som odolať. V ponuke okrem regionálnych špecialít boli totiž aj stánky s gréckou, španielskou, mexickou, argentínskou a indickou kuchyňou. Ázijskú kuchyňu, ktorá sa reálne podobá tej tradičnej si zvyknem užiť jeden až dvakrát ročne na veľtrhu Festival dell´Oriente, takže tu ma zaujala hlavne tá Grécka a Mexická ponuka. Festival sa každoročne koná v príjemnom prostredí parku Giardini Marani, ktorý sa rozprestiera na nábreží Lago Inferiore (Dolné jazero), hneď za múrmi historického centra Mantovy.
Po príchode do Mantovy sme prešli cez Ponte dei Mulini, ktorý vedie ponad rieku Mincio - tá v Mantove vytvára tri jazerá obmývajúce historické centrum - Lago Superiore (Horné jazero), Lago di Mezzo (Stredné jazero) a Lago Inferiore (Dolné jazero) a zaparkovali na chodniíku pri múroch mesta. Po obligátnej skupinovej fotke úhľadne zaparkovaných skútrov a vtipkovaní o tom, že fotky nám neskôr poslúžia ako dôkazový materiál pre poisťovne v prípade krádeže, sme sa vybrali do parku na prieskum. Ak sa niekedy vyberiete na tento festival, odporúčam večernú návštevu. Nielen, že má festival po západe slnka v svetle stoviek malých svetielok úplne inú atmosféru. Hlavný dôvod je, že cez deň je otvorená asi len polovica stánkov.
Mesto Mantova má rozhodne čo ponúknuť každému… nádherná Piazza Sordello, Palazzo Te, Dóžov Palác (Palazzo Ducale) Bazilika sv. Andreja, Rotunda sv. Lorenza, Múzeum Tazia Nuvolariho (legendárneho jazdca, ktorý v 30-40' rokoch jazdil preteky za stajne ako Alfa Corse, či Ferrari), alebo Teatro Scientifico del Bibiena.
U nás však aj dnes cesta bola cieľom. Pardón, jedlo bolo cieľom a preto keď sme sa posilnili streetfoodom (a pivom), ostal nám čas už len na rýchlu prechádzku centrom s vidinou osviežiť sa v nejakej cukrárni talianským gelatom. My sme si to naše dali po odporúčaní miestnych v Gelateria Loggetta na námestí Piazza Brolleto. Údajne tu zmrzlinu vyrábajú už od roku 1939. Určite vyskúšajte aj tradičný zákusok z Mantovy, torta sbrisolona (Taliani si ju zvyknú poliať grappou, keďže je to vlastne taká upečená mrvenička s mandľami).
No a keďže cieľ našej cesty sme úspešne splnili, nastal čas vyraziť naspäť domov.
8. Labutia pieseň pre vetriesku
Predchádzajúci výlet do Mantovy bol labuťou piesňou pre vetriesku. Definitívne sme zhodnotili, že proces môjho zaúčania sťaby samostatného jazdca je ukončený a vzhľadom na plánované výlety na väčšie vzdialenosti by bolo lepšie obzrieť sa po niečom novom a spoľahlivom. Tiež sme nechceli riskovať, že niekomu padne do oka štvorcová značka, ktorá značí objem motora 50cm3 a teda najväčšiu možnú rýchlosť okolo 45km/h, zatiaľ čo vetrieska bez problémov utiahne 85km/h, v miernom klesaní aj 90km/h. Dokonalá karoséria a stále slušne pracujúci motor zabezpečili, že sa po nej na internete len tak zaprášilo.
My sme sa znovu vybrali obzrieť, čo ponúka trh. Vo Verone som si vyhliadla u autorizovaného predajcu bielu Vespu s hnedým sedadlom, presne takú, o akej som už roky snívala. Bola takmer nová, mala najazdených len 1000km, motor bol už teda zabehnutý. Po príchode do predajne sme však zistili, že hoci tam Vespa ešte stále stojí, ráno sa predala a už len čaká na výstupnú kontrolu. Mne ostali oči pre plač. Biele s hnedými sa vraj už nerobia, bol to minuloročný model (#firstworldproblems). Čakali nás výlety, a ja som bola bez skútra, bolo treba rýchlo sa rozhodnúť, takže po expresnej výmene naše rady 28/06/2024 obohatila novučičká modro-strieborná (oficiálne obláčikovo šedá) Vespa Sprint 125. Tú však bolo treba zabehať, prvých 1000km sa neodporúča prekračovať rýchlosť 60-70km/h takže sme okrem štandardného okruhu “do práce - z práce“ naplánovali niekoľko krátkych výletov po okolí. Pozreli sme si vežu a múzeum venované prvej a druhej svetovej vojne v San Martino della Battaglia, jednu z najkrajších dediniek označovaných ako “borgo” v Taliansku - Borghetto sul Mincio - známe svojimi miniatúrnymi tortellinami, San Zeno di Montagna, niekoľko výletov k jazeru, či len tak na zmrzlinu do Peschiera del Garda, a stihli sme aj prehliadku historických skútrov Vespa vo Villafranca di Verona.
Ani sme sa nenazdali a prvá tisícka na tachometri bola na svete. O týždeň nás čakalo more, museli sme sa teda rýchlo ešte sa objednať na servisnú prehliadku po prvých 1000km u predajcu. Musím povedať že keď sme tam vchádzali necelý mesiac po kúpe, predajca bol prekvapený. Vraj nás tam tak skoro nečakal, prvú servisnú prehliadku zvyknú robiť po niekoľkých mesiacoch, niektorým vraj prvá tisícka trvá aj viac, ako jednu sezónu. My sme ale mali naponáhlo…
