9. Vespou k moru
Už som spomínala, že Vespa je jedným z najlepších možných spôsobov, ako sa vyhnúť zápcham. A kam vedú skoro všetky zápchy a kolóny v lete? No predsa k moru. Nemohli sme si teda nechať ujsť plánovanú akciu nášho klubu “predbehni sa aj ty v kolóne” - predĺžený víkend pri mori.
Nie som si celkom istá, ako je to na Slovensku, či v iných štátoch Únie. Do minulého roka platil v Taliansku zákon, že motorové vozidlá s objemom motora nižším ako 149cm3 nie sú na diaľniciach a rýchlostných cestách vítané. Plne (takmer, ale o tom niekedy nabudúce) k dispozícii nám však ostávali regionálne, provinčné a štátne cesty (ktoré poväčšine lemujú diaľnicu). Skútre Vespa zvyknú vyrábať v štyroch rôznych kubatúrach: 50, 125, 150 a 300. Na posledné dve je potrebný VP na motorky, preto väčšina ľudí, ako aj účastníkov tohto zájazdu (rozumej 6 zo 7) vlastní klasické 125ky. K moru sme teda zvolili alternatívnu trasu. Odchod z Peschiery bol naplánovaný na 6:00, keďže nás čakalo 152km a priemerná rýchlosť v takto malej skupine je zhruba 60-70km/h. Prestávku na doplnenie tekutín a benzínu sme naplánovali na polovicu cesty - mestečko Montagnana. Obdĺžnikové historické centrum je obohnané múrmi, trávnikom a niečo, čo asi vzhľadom na prítomnosť mostov kedysi bývalo vodnou priekopou, už dnes pripomína len úzky pás stojatej vody, ktorý sa miestami úplne stráca. My sme z objektívnych dôvodov nemali čas na viac ako len natankovať na pumpe s výhľadom na múry a kostolnú vežu a pobrať sa zas ďalej. Určite sa sem však chceme ešte niekedy vrátiť a prejsť si centrum a v rámci možností to spojiť aj so 16km vzdialeným mestečkom Este. Tým sme tiež len prefičali. Nezastavili sme, mali sme už spoždění… Napriek kolonám, ktoré sa začali tvoriť zhruba 10km pred cieľom sme naše 15 minútové meškanie síce nedohnali, ale ani sme ho nezvýšili. O 10:15 sme zaparkovali pred hotelom. Vespy hneď putovali do garáže - najbližších 24 hodín ich nebudeme potrebovať. Rýchly check-in a hor sa na pláž.
K pláži ako takej sa vyjadrovať nebudem. Je to pláž presne taká, akú by ste čakali kúsok od Benátok a ešte pár stoviek kilometrov južne po riviére - piesok a pri brehu číra, no ďalej teplá zelená voda. Nepoteší… ale neurazí.
Obed a všetko občerstvenie sme za rozumné ceny riešili v miestnom plážovom bare a priľahlej plážovej reštaurácii. Jedlo vynikajúce, jediné, čo mi vadilo boli všadeprítomné automaty na hračky a tetovačky, v ktorých potomok obúchal takmer celé svoje vreckové. Ale to patrí k miestnej kultúre, s tým nič nenarobím. A za pár minút ticha mi vlastne tých pár eur stálo.
10. Komárie hody
Ako už je naším zvykom, aj tento výlet sa zmenil na gastronomický. Neušlo našej pozornosti, že sa v tých dňoch koná v neďalekom mestečku Chioggia tradičný pouličný festival “Sagra del Pesce a Chioggia”. Sagra je vlastne niečo ako jarmok, či hody. Takmer každé mestečko má vlastnú sagru, ktorá sa celá točí okolo nejakého typického miestneho jedla, či ingrediencie. No a pri mori bolo nad slnko jasnejšie, že pôjde o ryby.
Chioggia je od letoviska Sottomarina čo by kameňom dohodil (ak teda zvládnete dohodiť cca 300m). Oddeľuje ich len most a Isola dell’Unione. Rozhodli sme sa preto vybrať sa na hody pešo. Podľa mapy to malo byť niečo okolo 1,5km. V hoteli nám odporučili ísť čím skôr, aby sme našli miesto. Keďže v Taliansku sa zvykne večerať neskôr, o 19 sme vyrazili z hotela. Spoiler alert: poradili nám zle. Ak sa rozhodnete tento festival niekedy navštíviť, dajte si v kľude aperitív, dlhú sprchu, či šlofíka a na Corso del Popolo, kde sa hody konajú, sa vyberte až okolo 21.
Ďaľší, kto nám zle radil, bol ten (ahoj svokor), kto nás presviedčal, že “pri mori komáre nežijú” a repelent určite baliť nemusíme. Štandardne možno nie, hoci sa mi to zdá veľmi zvláštna teória. No celá ulica bola plná ľudí a dopočuli sa o tom zjavne všetky komáre z regiónu, ktoré si tam zorganizovali vlastnú sagru. Roberto a známy sa z výpravy do bankomatu vrátili celí poštípání. Naše ďalšie kroky smerovali do lekárne. Vystáli sme si rad a za slabých €13 kúpili posledný repelent v okruhu pár km, čím sme si vyslúžili pár nepekných titulov od ľudí v rade za nami, ktorí mali pocit, že na ten repelent mali väčší nárok práve oni - vraj čím sa majú teraz akože nastriekať oni a ich bambini. Keby si v tom momente niekto otvoril vonku stánok a ponúkal by postrek proti komárom hoci aj za euro, dnes už by sa podľa mňa váľal vo vile na Bahamách a mal rodinu zabezpečenú minimálne po tretiu generáciu.
Zaujímavosť na Talianskych sagrách je v tom, že na to, aby ste sa najedli, vam nestačí vystáť jeden rad. V prvom rade si len vyberiete, čo budete jesť a piť, zaplatíte a dostanete lístky. Tie potom v osobitných radoch vymeníte a tak si musíte počkať ešte párkrát - na cestoviny a predjedlá, na hlavné chody, na hranolky a na nápoje, kávu a zákusky. A potom vás ešte čaká posledná najťažšia úloha, nájsť voľný stôl. Rýchlo sme zhodnotili, zvolili stratégiu – rozdeliť sily. Bolo nás 7,5. 2,5 z nás sa vybralo hľadať miesto, jeden do radu na lístky, ďalší traja do radov na prvé a druhé chody, kde čakali kým im ten neborák prinesie zaplatené lístky a či to vôbec stihne skôr, než prídu na rad. Posledný sa staral o náš pitný režim, lebo napriek vysokým teplotám rad pri tomto okienku postupoval najrýchlejšie a pravidelne nám nosil vodu, prosecco, pivo a nealko. Celý tento proces čakania na jedlo nám trval takmer 1,5 hodiny. Keď sme sa konečne pustili do jedla, rady sa začali vytrácať, námestie a miesta pri stoloch uvoľňovať. Jedlo bolo vynikajúce, ale nabudúce budeme vedieť, že stačí prísť o 21.
