5. kapitola
Čo sa stalo, už sa neodstane, počul som v mozgu hlas svedomia, keď som sa zamýšľal nad tým, že moja pýcha ma prvýkrát v živote zradila. Kým ryšavá krásavica hopsala na mojom kline, zmocnila sa ma sila okamihu a uvedomenie si všetkého, čo sa stalo. Niekde za dverami šuchotali akísi ľudia zbierajúci mŕtvoly tých, čo umreli mojou rukou a v ďalšej miestnosti sa nachádzalo telo mladého Zahendu a jeho kumpána, ktorých prevŕtali fosforové projektily. A ešte tu bol kocúr. Nevinné zviera, ktoré skonalo kvôli roztopaši ľudí. Hlúpym spôsobom som sa dostal do nezávideniahodnej situácie, v ktorej ma ryšavá stvora držala za vajcia. Doslova!
„Prestaň!“ zrúkol som na ňu. Liezlo mi na nervy jej hrané vzrušenie. „Koho to mám odkrágľovať?“ opýtal som sa. Žieňa sa postavilo, natiahlo si nohavičky a otočilo sa ku mne.
„Tu je všetko, čo potrebuješ vedieť,“ ukázala mi fotku ženy a zamávala mi pred očami telefónom. „V mobile je adresa, kde ju nájdeš. Očakávaj armádu osobných strážcov. Dobre vycvičených a pripravených."
„Potom mi dáš dole tú vec z vajec?“ zisťoval som.
„Čo myslíš?“ usmiala sa, rozopla si blúzku a z ľavého košíka vytiahla pekný prsník s ružovou bradavkou, cez ktorú mala prevlečený pírsing v tvare hviezdy.
„Čo je to?“ nedochádzalo mi.
„Každý niekoho drží za gule a všetci sme za vajcia držaní,“ utrúsila a schovala prsník späť do blúzky.
„Tak tú hovadinu rovno odpáľ! Je len otázkou času, kedy sa rozhodneš stlačiť to prekliate tlačidlo,“ zmocnila sa ma čudná nostalgická depresia. Potreboval som si šňupnúť.
„Nie, nie, nie! Priateľu! Ty mi musíš pomôcť. Ak je tebe život ľahostajný, je to tvoja vec. Ja chcem žiť,“ vyzerala že nad niečím premýšľa. „Možno si budeme vedieť pomôcť navzájom,“ dodala, uvoľnila mi putá, i popruhy na nohách. Vstal som. Podala mi fotografiu ženy a telefón.
„Budeš potrebovať zbraň,“ začala, ale mávnutím ruky som ju umlčal.
„Nič nebudem potrebovať!“ z vrecka som vytiahol sračku od Jorqueho a doprial si poriadny šňupanec do oboch nosných dierok.
„Čo je to?“
„Mňamka!“
„Môžem okoštovať?“
„Odtrhlo by ti dekeľ!“ zasmial som sa a vykročil k dverám.
„Ešte jedna vec!“ zvolala za mnou. „Nepokúšaj sa dať si tú vec dole. Nedopadlo by to dobre a telefón maj stále pri sebe.“
Neodpovedal som. Vyšiel som z dverí, prešiel pomedzi upratovaciu čatu, zmývajúcu krvou sfarbenú podlahu k schodom, po nich hore, pokračoval k vchodovým dverám, von z domu, nasadol do auta a odfrčal preč.
Najlepší plán je nemať vôbec žiadny plán. Improvizácia je plán. Bežalo mi hlavou a napriek tomu, že som si šňupol fajnoty od Jorqueho, mal som skleslú náladu. Mal som pocit, že nech spravím čokoľvek, nemôžem vyhrať. Hnal som sa mestom, ktoré vyzeralo, že ho každú chvíľu zasiahne ranné brieždenie k miestu, kde sa mala nachádzať osoba, ktorú som mal odprevadiť na onen svet.
Vila stála vo štvrti zbohatlíkov na samostatnom, rozľahlom pozemku, ktorý bol obohnaný murovaným plotom, vysokým dva a pol metra. Zastal som pred kovovou bránou, za ktorou sa nachádzala vrátnica s dvoma strážnikmi v jej vnútri. Doprial som si ešte jednu dávku mňamky. Keď začala účinkovať, zošliapol som plynový pedál, vletel do brány, prerazil ju a volant zvrtol smerom k strážnici.
„Mínus dva,“ povedal som si keď dvojica zo strážnice nevykazovala žiadne snahy brániť mi v prejazde. Z trosiek som vydoloval jedného, čo sa trocha triasol a vzal mu pištoľ. Obyčajný glock. Celý pozemok rozžiarili reflektory na stožiaroch a z domu sa začali niesť rozkazy. Videl som množstvo postáv, formujúcich sa do pripravených útvarov. Jedni ma šli obkľúčiť, iní čakali v zálohe, ďalší sa vydali do útoku a tí poslední ostali strážiť osobu môjho záujmu v dome. Opantala ma zlosť, telom prebehla vlna adrenalínu. Rozbehol som sa v ústrety nevyhnutnému.
Z ľavej strany sa ku mne blížila dvojica ozbrojencov, z pravej štvorica a naproti mne sa viezla posádka na dvoch džípoch. Vedel som, že keď to prežijem, budem svoje rozhodnutie ľutovať.
Rozbehol som sa ako doposiaľ nikdy. Mal som pocit, že sa mi svalstvo na stehnách a lýtkach trhá pod náporom, akým som prepínal svaly a zaťažoval šľachy. Nadobudol som RÝCHLOSŤ. Dvojica po mne pálila, no guľky ktoré ma mali zasiahnuť kopírovali moju stopu dobrý meter za mnou. Kľučkoval som, menil smer a stále sa k nim približoval. Prvému som v zlomku sekundy strčil ukazovák a prostredník do úst, chytil ho za sánku a trhol mu hlavou z celej sily. Temenom sa dotkol krčnej chrbtice. Druhému som podkopol nohy a z otočky mu vrazil lakeť do tvárovej časti. Tvár som mu vtlačil do lebky, vyšvihol som sa z rúk na nohy, vzal mu škorpióna, skočil za kameninový kvetináč a začal zbraňou odpovedať na streľbu približujúcej sa štvorice. Kvetináč chvíľu odolával guľkám, kým sa nezačal drobiť pod ich neodbytnosťou. Na hlavu sa mi sypal kameň.
„Boha vášho!“ vyskočil som spoza dočasného úkrytu a začal paľbu opätovať. Do karát mi hrala rýchlosť a presnosť, s akou som ciele triafal. Štvorica pálila a dve autá začali okolo mňa krúžiť bez toho, aby svojim kolegom pomohli. Prišlo mi to čudné, no nemohol som si dovoliť dumať nad nelogickosťou ich konania. Glock strieľal ako spľúvatko. Vydával smiešny zvuk, pripomínal mi skôr detskú imitáciu zbrane než zbraň skutočnú, ale diera v čele jedného z ochrancov vily ma utvrdzovala v tom, že glock je skutočne zbraň.
„Koľko to má nábojov?! Deväť? Krista! Keď nezoženiem nový zásobník, alebo inú zbraň, tak som v riti!“ Bežal som, skákal, vrhal sa do kotúľov a celý čas sa pokúšal vyhnúť guľkám. Darilo sa. Snažil som sa dostať k tomu s dierou v hlave. Vedľa neho ležal kolt s dlhou hlavňou a úctyhodným kalibrom. Také malé delo. Vyskočil som, pristál na chrbte, dopad stlmil kotúľom, vzal zbraň a vystrelil na jedného z trojice. Odhodilo ho dozadu. Zvyšní dvaja sa dali na útek. Vystrieľal som po nich celý zásobník. Prvý to schytal do chrbtice, druhého som si vychutnal: ľavé koleno, pravá časť lonovej kosti a keď padal, zasiahol som ho najprv do lakťa, lopatky a troma poslednými ranami som mu rozmrdal hlavu. Delo potom cvaklo naprázdno.
Až keď som dvíhal ruky nad hlavu, všimol som si, že posádka v džípoch ma sleduje z bezpečnej vzdialenosti, bez toho, aby akokoľvek zakročila. Z jedného auta zaznel potlesk. Takmer mi vypadli oči z jamôk.
Z dverí auta vystúpila tá ryšavá mrcha a tlieskala.
„Kurva piča! A toto má čo znamenať!?“ opýtal som sa, keď sa predo mňa postavila s rukami skríženými na prsiach.
