Prečo nás deti neposlúchajú? Je to náš trest za to, že ešte funguje Čistý deň? Že Kollár je symbolom otcovstva? Miro Jaroš úspešným detským pesničkárom? Hoci je pravda, že za uvedené lapsusy by sme si ako národ zaslúžili vyšľahať syrovým korbáčom po dvojkrížoch, deti sú neposlušné už od nepamäti. Veď predsa už malý Ježiško bol známy tým, že na počkanie premieňal vodu na víno, čo síce ocenil Jozef s partiou, no oveľa menej radosti prejavili rodičia ostatných detí na hodinách plávania s bábätkami. Kde teda ako rodičia robíme najčastejšie chyby?

1. Chýbajúce hranice

Rovnako ako pred vyše 2000 rokmi, aj dnes je dôležité, aby mali deti jasne stanovené mantinely, v rámci ktorých je ich správanie vhodné a tolerované. Zároveň musia presne vedieť, kedy bude ich prekročenie prísne posudzované odbornou komisiou v zložení: milujúca mama, polonadrbaný otec. Aj keď v súčasnosti je veľmi obľúbeným trendom definovanie hraníc prostredníctvom vysokých plotov a múrov, v oblasti výchovy potomstva je hranica myslená symbolicky (ak si však trúfate ohraničiť detský priestor povedzme rozsypaným sklom, či horiacim ostnatým drôtom, smelo do toho). V praxi to znamená, že dieťaťu dáme jasne najavo, čo smie a čo nie.

Príklad: Máme doma parchanta, ktorý práve začína chodiť, a tým pádom objavovať doposiaľ nedostupné klenoty našej domácnosti. Hneď ako do svojich pazúrov schmatne niečo nežiaduce (keramickú sošku anjelika, vzácne náušnice po babičke, zberateľskú edíciu Smrtonosnej pasce 1 až 5), čo najskôr zakročíme. Spomenieme si na Krvavý šport s Van Dammom a dvomi, tromi rýchlymi pohybmi dieťa zbavíme cennosti a následne uzemníme. Ak sa o rovnakú vec pokúsi opakovane, môžeme pristúpiť k adekvátnemu trestu - zatiaľ čo odobratie obľúbenej hračky/sladkosti je vcelku vhodné, 15-minútové kľačanie na zrnkách soli je už mierne cez čiaru.

2. Nejednotná výchova

Absolútne klasický problém, ktorý v mnohých rodinách pretrváva v zásade počas celého života pod jednou strechou. Je pochopiteľné, že každý rodič má v sebe inú mieru trpezlivosti, tolerancie či hladiny alkoholu, od čoho sa logicky odvíja jeho vzťah k dieťaťu. Napriek tomu je nesmierne dôležité nájsť zlatú strednú cestu, ktorá bude vyhovovať všetkým (okrem vás). Ak máte pocit, že to je príliš náročné, skúste sa inšpirovať ľuďmi, ktorí to zvládajú s absolútnou noblesou – našimi chujmi z NRSR. Je úplne jedno, akým ste boli v minulosti bojovníkom proti korupcii, keď ste už tam, radšej občas zavriete oči a otvoríte peňaženku. Veď sme rodina. No a podobný princíp platí aj doma.

Príklad: Dieťa ide doobeda na prechádzku s mamou. Štýlovo oblečené, tričko zapravené, jarná čiapka nasadená. Prevarená Lucka a biomrkva v kabelke. Prejdú sa po parku, pohrajú sa v piesku, cestou domov si hovoria riekanky. Podvečer ide na prechádzku otec. V jednej ruke modrá kamelka, v druhej langoš s kečupom, z mobilu hrá Behemoth. „Čiapku sme asi stratili... Aká mrkva? Však sme neboli stavať snehuliaka... Nie, určite mi nesmrdí bunda od dymu.“ Cítite tam tú nekonzistenciu? Pokiaľ budete mať ako rodičia diametrálne odlišný prístup k dieťaťu a k jeho celkovej výchove, vráti sa vám to nečakane ako Mečiar na televízne obrazovky. Aké je teda riešenie? Kompromis. Raz budete ponúkať kamelku, inokedy mrkvu. Áno, možno budete na striedačku milovaný a zatracovaný, no taký je už osud veľkých otcov národa.

3. Prílišné rozmaznávanie

„Ňo, ty mój mucineško klásny, daj si hamiki papiki kašičku, hááám. Nechceme papať kašičenku? Dóóbre, nemusíme, kukurička klásna, no ale treba niečo dať do tohto brušinečka hladnuškého. Áhá, čo má maminečka, Fidorečku v bielunkej čokinke, hám, ty mój vykotúľaný šibalko.“ Poznáte to, tvrdé spoluhlásky sú pred deckom väčšie tabu ako tvrdé porno. Extrémne infantilná komunikácia je však iba jedným z prejavov prehnaného rozmaznávania dieťaťa. Nadmerná opatrnosť až „uprdnutosť“ niektorých rodičov je pritom často tým najhorším faktorom ovplyvňujúcim jeho vývin a výchovu. V spojení s absentujúcou schopnosťou korigovať detské výstrelky ide o smrtiacu kombináciu na úrovni dueta Lučeniča s Nvotovou.

Príklady:

  • vonku je 30 stupňov, Ninka musí mať pančušky,
  • Sebastianko prehltol neumytú čučoriedku, ideme na pohotovosť,
  • preboha, Sárinka pohladkala toho psa, rýchlo, kde je Detol,
  • jáj, Tadeáško skoro padol na riťku, ešteže so sebou všade nosíme príručný vankúš Dormeo,
  • jasné, Lauruška, pokojne ma udieraj kameňom po spánku,
  • Brunko, nevadí, že si tomu chlapčekovi na ihrisku natrhol uško, hlavne, že nemáš rúčku od krvičky.

Na o potom budete darmo dumať, prečo je to odrazu s deťmi taká oštara. Furt sú len choré a keď im zakážete otvárať zásuvku s nožíkmi, prinajlepšom vás prepichnú iba pohľadom.

Nádej na záver

Výchova dieťaťa je beh na dlhé trate. Vlastne je to taký maratón cez prekážky. V daždi. Holý. A s Katarziou v slúchadlách. Navyše často netušíte, čo robíte. A keď si myslíte, že viete, čo robíte, tak to polovicu času robíte úplne na hovno. Napriek tomu je to úžasná príležitosť formovať ľudskú osobnosť od jej narodenia a vychovať človeka, za ktorého sa nebudete musieť hanbiť preto, že bude o 20 rokov tvrdiť, že Uhrík bol najväčší slovenský štátnik.

Tak to neposerte.