...alebo moja skúsenosť s tou mrchou. Upozorňujem, že určite neradím, čo robiť, nie som doktorka medicíny, ani šamanskej, ale mám čerstvú skúsenosť s čiernou mágiou, to priznávam, to áno. Nepýtam si pozornosť, stretla som sa aj s takým názorom, ani nehľadám súcit. Iba opisujem veci tak, ako sa udiali, pretože sa asi potrebujem vypísať. To je všetko.

Článok je jedna emocionálna húsenková dráha so skutočne ostrými zákrutami a je hutný a dlhý, ozaj dlhý. Radšej si to rozdeľte na 5 dní, nech máte zábavu na celý pracovný týždeň. Nie, kniha „Ako som síce nevozila Nórov, zato ale slovenské zdravotníctvo povozilo mňa,“ nebude.

Tak si teda držte sisalové klobúky, pretože depresia je ako opera: Je v tom príliš veľa drámy, v dlhej róbe sa nevieš hýbať, predstavenie ťa vlastne vôbec nezaujíma, a niekde v polovici už máš toho všetkého dosť, omína ťa korzet, rozpadáva sa ti ten drahý účes na hlave a chceš sa nenápadne vytratiť a pozerať Die Hard.


1. Predohra

Takmer som sa utopila. Stalo sa to na verejnom kúpalisku. Bola som vtedy malý špunt a chcela som bazén preplávať, ale z ničoho nič som prestala zaberať rukami a nohami. Moja vlastná váha ma stiahla pod hladinu. Mala som otvorené oči a veľmi dobre som vnímala, čo sa deje nado mnou. Videla som rozmazané obrysy ľudí vo farebných plavkách, pretínané modrými vlnkami a zo všetkých možných pocitov, ktoré sa ma mohli zmocniť, sa ma zmocnil pokoj. Vravela som si, že toto nie je zlé. Kebyže tu teraz len tak zostanem, všetko zmizne: Dvojka z telesnej, za ktorú na mňa doma nakričali, kamarátka, čo sa proste odsťahovala, a ani sa nerozlúčila, fotrovo hulákanie na celú ulicu, keď ma učil bicyklovať, a nešlo mi to, a ten zážitok vo mne zostával ako séria nevydarených padajúcich gifiek, domrvená olympiáda z matematiky, za ktorú som sa hnevala sama na seba, pretože viem riešiť zložité logické príklady, ale bez kalkulačky nedávam ani násobenie dvomi a mama si myslí, že ju týmto trolujem, občas stratí nervy a dá mi facku, to všetko, kebyže tu zostanem chvíľu dlhšie, zmizne. Každé ráno, keď vstanem a raňajkujem, pijem teplé kakao a chystám si desiatu do školy, mám v srdci beznádej a mám chuť to vzdať. Nie som emocionálne silný človek a vždy si volím ľahšiu cestu. Prestanem šľapať. Zatvorím oči. Zhlboka sa nadýchnem. Koniec príbehu. Aké jednoduché!

Ale čo ak dnes tu pod hladinou nezostanem? Ak si zajtra ráno zbalím desiatu do tašky a pôjdem do školy? Čo bude potom? Čo bude po škole? Pôjdem na ryby. Vezmem si udicu a aj poľnú lopatku. Kamarátka spomínala, že pri jašteričom hniezde je zakopaný poklad. Legenda si žiada trochu viac explorovať. Zamávala som rukami, začala kopať o život a vynorila som sa. Zomrieť môžeš kedykoľvek, vieš. Veď skôr či neskôr všetci zomrieme. Nenadarmo sa hovorí, že jediné garancie v živote sú dane a smrť. Tak načo sa ponáhľať?


2. Jednohlasná ária

Na príhodu som si spomenula o dvadsať rokov neskôr, keď som sa zo dňa na deň začala cítiť veľmi zle. Každé ráno si v robote robím kávu a mám v srdci beznádej a mám chuť to vzdať. Život ma konečne dostihol. Už príliš dlho mi bolo dobre. Udiala sa vec, nie tragická, ani nijako obzvlášť hnusná, ktorá ale zapôsobila ako rozbuška v trhavine roky poctivo naznášanej na jednu kopu: Choroba mysle sa nedá ošetriť ľahko a rýchlo ako pľuzgiere na ruke, a kiežby existovalo proti nej očkovanie ako proti chrípke. Záchvat úzkosti je niečo veľké, komplexné a škaredé, s dôrazom na veľké. Zachváti a pohltí ťa celého. Predstav si nákladný vlak, rýchlosť, mohutnosť a číru silu, akou sa tony ocele rútia po koľajniciach. Si ohromený, lomcuje tebou prvotný strach, srdce búši ako najhlasnejší vojenský bubon, vnímaš ako sa s tebou trasie zem celým svojím bytím, a ak stúpiš vedľa, ten vlak ťa prejde. Toto bol môj záchvat úzkosti.

Už nejaký čas predtým sa mi zdalo, že tu nie som. Pocit neexistencie zrazu zosilnel o 120%. Práve som bola na dovolenke v Taliansku, a po celý čas tam som sa mala za blázna. Samozrejme som do miestnej populácie pekne zapadla. Rozprávala som sa s personálom hotela, keď mi začala vypadávať slovná zásoba a pocit, že toto tu a teraz nie je reálne a ja tu vlastne ani nie som, bol stále silnejší a silnejší. Vrátila som sa domov. Doma mi nebolo lepšie. Keď som v noci spala menej ako štyri hodiny, pretože záchvaty úzkosti ma strhávali zo sna, už som si bola istá, že to nezvládnem a zavolala som geograficky najbližšiemu cvokárovi. Povedal mi, že potrebujem výmenný lístok od obvodného lekára. Ha ha, dobrý vtip. Nemám od akého, obvoďák sám sa zosypal... Ako prosím? Nie je to vtip? Fakt??? Pán doktor, vy sa mi snáď zdáte! Mám vysokú školu a hádam viem posúdiť aj sama, že či mi jebe, nie?!?

Telefonický rozhovor s cvokárom pre mňa bol ako zbrklé a hlúpe rozhodnutie hlavnej postavy, čo jej predpisuje urobiť scenár, ale do charakteru postavy alebo do deja nijako nezapadá, a teda potrebovala som dýchať. Vybehla som nachvíľu von vyniesť odpadky. Nie, nie je to eufemizmus pre čierne myšlienky v mojej hlave. V koši už týždeň páchli zvyšky vyprážanej ryby. Stretla som susedu, o niečom sme sa bavili, netuším o čom, ale pamätám si, že som mala problém formovať koherentné vety. Musela si myslieť, že som opitá. Čo som nebola. Zaujímavé bolo, že som všade čítala, ako ľudia zvyknú prepadnúť alkoholu, ale počas oných týždňov mne piť alkohol nechutilo.


3. Druhý hlas

Zavolala mi kamarátka. Počas toho, ako sme sa bavili o jej krátkom stinte v Egypte, sa ma opýtala, či som v poriadku. Jej úprimný nefalšovaný záujem a prívetivý tón jej hlasu lemovaný znepokojením ma zlomili. Zosunula som sa do kresla vo svojej mini pracovni. Rozplakala som sa, čiastočne preto, lebo som vďačná za to, že ju mám a čiastočne z čistého zúfalstva, šmátrajúc popri tom po stole a vreckách a hľadajúc výmenný lístok, ktorý som nemala, o ktorom som vedela, že ho nemám, nemám ho odkiaľ mať – to všetko s kamarátkou stále na telefóne.

Kto je to kamarát, hm? Môj skromný názor je, že je to blízky človek, ktorý sa v jednej sekunde vie s tebou smiať a v druhej vystrašiť, keď zistí, že si duševne mimo prevádzky, otrasie sa v tretej a prinúti sa odosobniť pre to, čo bude nasledovať. Je tu pre teba. Snaží sa pomôcť. Drží ťa pritom mentálne za ruku. Hovorí ti chlácholivé slová, aj keď vie, aká dlhá a náročná rekonvalescencia ťa v najbližšom období čaká. Je to tvoj hrdina. S chladnou hlavou Angličana sa zároveň pozrie na problém zhora, zaloví v pamäti po skúsenostiach, niečo múdre si narýchlo prečíta a doporučí cestu domov-domov.

S domovom sa spája familiarita, dôvera, bezpečie a hlavne všednosť. Rutina je super. Rutina je to, čo naozaj chceš a potrebuješ, keď si duševné zdravie zbalí kufre a odíde na lyžovačku do Álp, alebo kam tak zvykne chodiť. Spomienkový optimizmus ma presvedčil, že doma-doma som sa cítila bezpečne, šťastne a jednoducho živo, keď som bola malá. Pobalila som sa a išla, smokliac za volantom, nešťastná z toho, že svoju druhú rodinu nechávam za sebou, a z toho, že som sa asi zbláznila. Prišla som domov-domov, otvorila dvere do starého bytu – a samozrejme, že som nebola zázračne vyliečená. Odhliadnuc od toho, že prísť do bytu svojich rodičov nie je to isté ako cestovať v čase, mama sa akurát v tom období rozhodla prerábať kúpeľňu. Jediným mojím želaním bolo normálne sa vyspať v mojej normálnej posteli, v mojej normálnej izbe, aby som sa opäť cítila normálne. Namiesto toho som bola rozbitá a v rozbitom domove a nevedela som prestať plakať.

Išla som omrknúť svoju starú základnú školu. Stále funguje. Nádvorie je porastené hustými pichľavými kríkmi rovnako ako predtým. Rovnako ako vždy. Nie z nedbanlivosti, ale ako neodmysliteľná súčasť koloritu tohto pitoreskného budúcich-elonov-muskov-vychovávajúceho štátneho zákutia. Túlala som sa okolo. Nemyslím si, že mi to pomohlo. Mala som pocit, že práve vyrašená tráva a sedmokrásky zostarli behom desiatich sekúnd a ja s každým jedným krokom starnem rovnako rýchlo. Bola som unavená, bože tak strašne unavená, akoby som posledné tri dni nespala vôbec.

Pripomínalo mi to stav opitosti po fľaške vína a dvoch panákoch tequily, jedna z najhorších kombinácii, aká v baroch tam vonku je, ktorý už ale trvá týždne: Som unavená, opitá a chcem ísť domov, ale neviem kde mám kľúče a začína mi byť zle od žalúdka, v ústach sa mi bijú pachute, ktoré by nemali existovať, nohy ma neposlúchajú a neviem sa s nikým porozprávať, pretože som zabudla ako rozprávať, všetko je zlé, divné, hlučné, strašidelné, začínam sa ľutovať, aká som sprostá, že si toto robím, a nejaký zlomyseľný debilný škriatok sa pohral s jasom a saturáciou farieb a strašne ma bolí hlava. „To je depresia,“ povedala kamarátka v telefóne. „Ale no tak! Iba som smutná. Ty si tiež mrnčala, keď si dokukala Notebook,“ oponovala som. „Nemám poruchy nálady. Teda, mám, ale viem presne ukázať prstom na udalosť, ktorá ich spustila. Som smutná a je mi mizerne a viem, kvôli čomu som smutná, a kvôli čomu mi je mizerne.“ Počula som šušťanie papiera na druhej strane spojenia. Buď kamarátka listovala v múdrej knižke, alebo si šúľala cigarety. „Posledný mesiac? Alebo už druhý? Áno, presne, toto je depresia. Prvý krok k uzdraveniu je priznať si, že máš problém. Gratulujem. Chlebíčky a servítky sú na stolíku pri dverách, ponúkni sa a pohodlne sa posaď.“ Začala intervencia v mojom súkromnom Iraku.


4. Intermezzo

Tým, čo sa dočítali až sem, takisto gratulujem. Kiežby z tých chlebíčkov bolo niečo zostalo... Každopádne, uvedomila som si, že toto sa mi naozaj deje. Neustále som sa cítila ako slepá a opitá, ako naozaj, naozaj poriadne najebaná. Počuješ, cítiš, dýchaš, ješ, žiješ, a keď musíš, rozprávaš sa. Objektívne si na tom dobre. Ale vidíš veci okolo seba a vnímaš ich tak inak, zvláštne, plávaš pod hladinou ako vtedy v tom bazéne. Nemôžeš sa nadýchnuť. A nie si na tom dobre.

Apropo plávanie, čerešničkou na tej depresívnej torte bola priestorová dezorientácia. Nikdy predtým som nič takéto nezažila. Nechápala som, čo sa to so mnou deje, čo sa mi to porobilo, a prečo kurnikšopa práve mne. Viem, že kamarátka hovorila, že to máva, u nej je spúšťačom ale niečo úplne iné. Naozaj som si dovtedy myslela, že kecá, keď raz si len tak kráčam tralala úzkou malebnou viedenskou uličkou lemovanou historickými budovami. Jedna pätina Slovákov pozná Viedeň ako svoje topánky, ktoré tam chodí nakupovať. Zahúkala električka, zapôsobil Dopplerov efekt a zvuk sa odrazil od stien starých domov a dostala som takú šupu do svojho prijímača ako stavbárskym kladivom a s rozbehom. Zamávalo to so mnou, doslova, zakolísala som sa na nohách. V momente ma rozbolela hlava. Mobil s otvorenou navigáciou mi skoro vypadol z ruky. Zdvihla som od neho oči a pozrela sa do ulice, ulica plávala a autá a ľudia v nej tiež. Navyše, oná ulica zrazu nekorešpondovala s tým, čo vidím v navigácii. Nevedela som, kto som, čo som, kde som, ani čo tu robím. Sadla som si na schody jedného starého domu a dýchala, kým to prešlo, kým sa mi niečia neviditeľná žeravá ihlica prestala šprtať v pravom oku a za pravým uchom. Stratiť hlavu nadobudlo v mojom živote nový význam.

Ešte pred pol rokom som duševným poruchám vôbec nerozumela. Keď som počula o niekom, že má depresiu, moja rada bola, však nech si predstaví šteniatka a dúhy. Teraz chápem, že je to oveľa mocnejšie a je to v tvojej hlave a v srdci usadené hlbšie než šteniatka a dúhy, je to ako vodný kameň, ktorý sa usádzal posledných tridsať rokov. Ak ste tento stav nikdy nezažili, super, teším sa a myslím to úprimne, že sa môžete cítiť normálne a ste šťastní a môžete si užívať život. Skúste byť tu pre tých, ktorý sa momentálne čvachtajú v mentálnych sračkách. Dala by som hrozne veľa vecí zato, aby som depresiu mohla vypnúť jedným blbým tlačidlom a začala normálne fungovať. Nemohla som. Nevedela som ako. Netušila som, kedy uvidím svet opäť normálne.

Áno, môj obvoďák mentálne stále pretrvával v skupenstve kypriaceho prášku do pečiva. Nie, cvokár ma nevidel, lebo kým scvoknutý obvoďák neusúdi, že som dostatočne scvoknutá, alebo kým sa na ľubovoľnej hlavnej vlakovej stanici nevyzlečiem donaha a nezačnem spievať árie z La Traviaty, tak vraj nemusí. Videla ma ale gynekologička, nepýtajte sa, stručne, z mojej armády doktorov jediná bola ochotná mi v časoch korony urobiť pestrú škálu krvných testov na zápalové, onko- a neviem aké markery, aby sme vylúčili všetko ostatné. Áno, samozrejme, že cvokárovi som od vtedy dala niekoľko veľmi nápaditých prezývok, mne osobne sa najviac páči Doktor Povrazník, lebo jeho rady v telefóne vyvolali vo mne presne taký dojem. Nie, nemám z prezývania pána doktora výčitky svedomia. Áno, platím si zdravotné odvody, za ktoré potom zadarminko ošetria na urgente z incestu vzídeného cigáňa Berkyho s pokrivenými zubami a morálkou, čo v živote nepracoval ani jeden deň, ani len zo srandy, keď sa mu v krku vzprieči kostička z maltezáka.


5. Suchý recitatív

Jedného rána som sa zobudila a dostala som neodolateľnú chuť prestať existovať už definitívne - v zmysle nie postaviť sa na parapet okna a presvedčiť sa, že gravitácia nie je hoax, len tu a teraz takrečeno prestať existovať. Ak by technicky bolo možné moje zvyšné roky života niekomu len tak darovať - Na, tu máš, ty trtko a neopováž sa ich premrhať ako ja hraním počítačových hier a žraním pizze a nevynájsť liek proti rakovine! - urobím to. Ale nie je, čiže som urobila to, čo robím bežne, keď neviem, čo mám robiť. Bol to klasický pracovný deň. Vymyslela som plán: Budem sa správať normálne. Detonácia mysle, tyvole. Dofrasa, keď ja nechcem, aby ma to... definovalo... akože... „Čaute, som Kyrenaika a mám rada prechádzky na pláži pri západe slnka, pizzu a depresiu, a toto bol môj výlet do Mentálova! Don't forget to like & subscribe!“ Radšej budem v tomto tak trochu cvok a budem si robiť srandu aj z toho, čo je spoločensky považované za dosť nesrandovné veci. Však čo iné s tým môžem robiť, že.

Navonok fungujem normálne ako každý iný normálne fungujúci človek, a o to predsa v živote ide: O pretvárku. Občas sa mi zdá, že sa pred okolím musím skrývať a dívam sa na ľudí skrz displej terminátora. Občas sa uprostred pracovného dňa zbalím a musím odtiaľto preč. Ale stále žijem a tvorím na planéte Zem, hoci sa mi nechce. Stále sa viem zasmiať na blbom vtipe. Chutí mi jesť. Pijem veľa vody. Zaspím pred polnocou a zobudím sa o šiestej. Stretnem sa s kamarátom a úprimne sa z toho okamihu teším. Chodím na silový tréning dva razy do týždňa. Snažím sa byť na seba dobrá. Sobotu mám rezervovanú pre seba. Odmením sa, keď urobím niečo dobre, snažím sa veľmi neváľať sa vo vlastnej vine, keď nie. Dýcham. Nie, toto ma veru nezožerie.

S pokrikom Zober mačiatko hebké, a nepodľahni depke! sa s vami pre dnešok lúčim. Búchanie do klávesnice štyri hodiny v kuse nie je až taká sranda. Potrebujem teraz ponoriť prsty do studenej vody a hlavu možno tiež. Ale iba nachvíľu.