Zdravím všetkých priaznivcov športového náčinia z lešenárskych trubiek, hliníka, uhlíka, všemožných rozmerov a tvarov. Prežil som a odtrpel ďalší maratón na bicykli. Ortodoxní nihilisti môžu ísť smelo priamo do diskusie. Zvyšok z vás, ktorí sa nudia, cestujú, vykonávajú potrebu, alebo ich to len tak zaujíma, čítajte ďalej.

Posledný tréning pred maratónom som absolvoval vo Svite na Horalovi. V stredu som si povedal, že by aspoň stálo za to vyčistiť a premazať reťaz. Po zhodnotení vizuálu a predstave, že ju budem hodinu prať, čistiť zubnou kefkou a aj tak v nej ostane určite bahno, ma osvietila myšlienka. Čo tak odmerať, či už netreba novú? Zobral som posuvné merítko ej kej ej "šubléru" a čísla mi dali za pravdu. Vyťahaná ako Mázikovej tieto, no veď viete. Takže roznitovať, skrátiť novú, nahodiť, zospojkovať a voalá, všetko je ako má byť. V piatok strkám kozu do kufra, prihadzujem lycrový dres MAMIL-a a vyrážam smer exit. V sobotu ma budí nádherné počasie, balím sa a odchádzam na registráciu, všetko prebehne hladko. Dostávam v balíčku nejakú semiačkovo-orieškovoidnú tyčinku. Pre mňa lepšie ako gél. Idem k autu nahodiť sa do gala a obzrieť si Podlesok. Dosť sa to tam zmenilo, musím povedať, že k lepšiemu.  Zožujem ešte flapjacka kúpeného v lekárni. Celkom sa osvedčil a dodal dosť energie, asi ho zaradím do predštartového jedálnička.

Motkám sa ku štartu, je nás tam natlačených okolo 400 kúskov. Takticky vyčkávam vzadu, aby som potom neohrozene mohol zaútočiť na posledné pozície. Tomaggio moderuje a odrátava štart. Výstrel a dupači vyrážajú za safety carom. Celé Hrabušice sú vonku, ľudia mávajú, za dedinou to stáčame do poľa a ťaháme sa v obrovskom vláčiku. Počiatočných 10 km je skoro po rovine, prvý kopec nastane, keď stúpame kdesi za Tomašovským výhľadom. Nasleduje parádny zjazd po lúke na Čingov. Dosť ľudí odtiaľto ide bez fľaše alebo duše. Pri pomyslení, že stratím kapsu s kľúčmi od približovadla, ju podvedome častejšie kontrolujem, či sa so mnou ešte vezie. Dám sa trošku do reči s jednou maminou, na bicykli má nosič sedačky, dole klobúkom, má môj obdiv. Život s dieťaťom nemusí nutne znamenať vyťahané tepláky a modrého slona. Na Čingove stojíme, lievik nepustí, treba zosadnúť na kratučkom úseku, zopár pretekárov tam zahučalo do kriakov, keď neodhadli klesanie. Začíname sa premotávať pomedzi turistov, ktorí práve vyliezajú z prielomu Hornádu. Odkláňame sa od rieky a ideme k brodu cez potok. Organizátor ho však prehradil páskou a núti pretekárov zosadnúť a preniesť bicykel po úzkej drevenej lávke, v tretrách číra zábava. Ten brod som prešiel hádam stokrát, vody v ňom bolo tak 10 cm, takže obchádzam pásku a idem cez vodu. Čoskoro však odbočujeme na lesnicu a po krátkom stúpaní a celkom dobrej asfaltke sa spúšťame na Košiarny briežok. Potiaľto som to poznal, celú strednú školu som tam chodil krútiť pedále.

Od tohto bodu nasledovalo stúpanie po asfaltke. Nekonečné stúpanie. Slniečko pieklo, km ubúdali veeeeľmi pomaly a ak som dobre pozeral, v kuse sme šli do kopca cca 4 km. Na prvom bufete som dolial vodu do chladiča, hryzol niečo pod zub a šlo sa ďalej. Cesta sa zmenila na štrkovú a striedajú sa kopčeky a dolinky, všetko sú to len desiatky výškových metrov. Naberáme smer Geravy, objavuje sa aj trávnatá časť a úzka zarastená cestička. Pekné lesné lúky zaliate slnkom, počasie ako z gýčovej pohľadnice. Pohľady do dolín sú fenomenálne, zosypať by som sa nechcel. Jeden úsek je znovu na zlezenie z bicykla. Je to prudko dolu v takom žľabe, sú tam korene a šmýka sa na nich. Skúsim to najprv na pedáloch, ale po prvom šmyku si to rozmyslím, rozbiť papuľu si môžem aj bližšie k civilizácii. Opäť stúpame po širokej ceste a moje stehná už začínajú pyskovať, že takto si to nepredstavovali. Odmením ich krásnym kľukatým zjazdom a blížime sa k občerstvovačke. Ja už nemám ani vodu, ani jonťák, takže to prišlo veľmi vhod. Vygrcaný som ako lečo, ale podľa profilu by to už malo ísť skoro stále z kopca. Doteraz sa nám uhýbali všetci turisti, za čo im patrí veľká vďaka. Keďže bolo pekne, tak bol snáď v lese každý, kto vládze chodiť. Akurát jeden tatko to ťažko znášal, niečo vykrikoval o bicykloch a zákazoch a Slovenskom raji. Asi si chudák nevšimol, že sme boli na značenej cyklotrase. Mal som sto chutí mu jeho hlavu pritisnúť na značku na strome, ale nevládal som. Nabudúce zoberiem Kňoura so sebou a ten mu to elegantne vysvetlí. Po niekoľkých kilometroch lesom sa ocitáme na Kláštorisku. Pekné to tam je. No keďže ideme stále dole, nestihnem to veľmi okukať, len plno turistiek v kraťasoch a legínach. Tento úsek až do cieľa tvorí kamenitý široký chodník a človek musí rozmýšľať, kde a koľko si dovolí povoliť brzdu, aby následne nehodil papuľniaka. V cieli som videl dosť oškúlených ľudí, celkom sa padalo. Plus, musel som pospomínať všetkých svätých, aby som nesekol gumu. Zopár šťastlivcov sa tomu nevyhlo a zúfalo lepili, čo sa dá, prípadne tlačili neopraviteľné. Letím zjazd do cieľa a takmer sa vydrbem. Akosi som nečakal, že tesne pred cieľom je 90° vpravo, ako tak to ubrzdím, odbočím a mám to za sebou.

Stehná mi horia, dych napodiv v pohode, asi som sa stihol vydýchať pri zjazde. Suma sumárum: som rád, že som to absolvoval a došiel do cieľa. Bez pádu, bez poruchy na koze a s časom pod 4 hodiny, čo je pri mojej schopnosti trénovať a váhovej kategórii podľa mňa celkom fajn. Odkrútil som 53 km, nastúpal 1392 výškových metrov. Zistil som, že toľko živej váhy je fuška vytrepať na kopec a bolo by dobré niečo zhodiť. Na druhej strane fyzika funguje aj z druhej strany kopca a čo sa raz dostalo hore, musí aj dolu. Gravitácia funguje (i keď je to len obyčajná hustota) a mňa to dolu ťahá efektne aj bez krútenia. Občerstvenie po preteku bolo vcelku príjemné prekvapenie, najesť sa príborom na slušnom tanieri oproti plastovému riadu. Akurát by som to nenazval bryndzovými haluškami, trošku bryndze tam ešte chýbalo. A teraz šup diskutovať!