Odporné letné horúčavy spôsobili zlú koordináciu mojich pohybov pri zúfalej manipulácii so žalúziami. Ostala mi v ruke šnúra. Obesiť sa na nej? Zavolať opravára?

Dotrepal sa spotený chlap, na čele koža naskladaná do žalúzií. Živé logo?

„Som nešťastný,“ povedal mi po tom, ako opravil žalúzie a vypil kávu. Zľakla som sa, že nebola dobrá, ale pokrútil hlavou.

„Môj život nebol dobrý.“ A kua. Niekedy v tomto posratom svete nastane skrat, kedy človek pocíti túžbu vyvaliť kal z duše celkom cudziemu človeku a zdôverí sa mu viac ako manželke alebo miestnemu farárovi. Dozvedela som sa, že chlapík po rokoch zabehaného manželstva objavil na fejsbúku bývalú veľkú lásku, vraj životnú. Rozišli sa po hádke a ona sa z trucu vydala za iného maníka. Teraz bola rozvedená, dlhé roky osamelá, nešťastná. Chlapík si povedal, že však ani on nie je šťastný, zbalil si veci a odsťahoval sa k nej. Po krátkom čase zistil, že to štebotavé zvedavé dievča z mladosti je teraz utáraná snorivá pizda a nečudo, že je sama. Znovu sa zbalil a vrátil sa domov. Otvoril mu cudzí chlap v jeho župane. Jebol mu jednu za ten župan a odišiel do podnájmu, kde žije sám a je nešťastný.

„Posral som to. Možno som sa mal tajne stretávať so starou láskou, byť neverný žene, ale keď ja som čestný človek, ktorý chcel byť šťastný.“ Fasa rozhodnutie. Doktor Plzák by sa v hrobe obracal a vysvetlil by mu, že niekedy môžeš urobiť aj čosi nefér, keď nechceš ublížiť blízkym, a potom už len zatĺkať a zatĺkať a zatĺkať. Nie klince. Pravdu. Tá je diskutabilná. Aj podplatení sudcovia o tom vedia svoje.

V snahe byť šťastný robíš všetko možné, hrabeš sa za peniazmi, lebo vieš svoje. Pokrytecké opakovanie si, že peniaze človeka neurobia šťastným, ťa pri čumení okolo seba presvedčilo o tom, že tí zazobanci sú šťastní, či si budeš tú mantru opakovať alebo nie. Peniaze sú ochranný múr. Tebe ostáva o múr si búchať hlavu, keď nemáš za čo kúpiť decku topánky, lebo si prišiel o job a žena je na materskej a modrom koníkovi. Keď sme pri ženách, tie berú hľadanie šťastia ešte horlivejšie. Nechajú si dlabať dieru do hlavy telenovelami, aby potom márne hľadali svojho ňuňuňu fešáka medzi regálmi obchodného reťazca. Niektoré snaživky chodia k veštici, aby im z kariet, zo zvyšku kávy alebo praženice povedali, že keď bude Urán v konjukcii s ich ružovým uterákom v kúpeľni a v kvadráte s ich vagínou, budú šťastné.

Hovoríš si, že peniaze sú to, čo robí ľudí šťastnými, lebo hranice ich možnosti užívať si sú určite ďalej ako hranice plebsu, veď napríklad plastikový Majkl s jeho námesačnou chôdzou je toho dôkazom. Keby hocikomu z plebsu našli v šuflíku čo len zlomok Majklovej detskej pornografie s SM prvkami, už dávno by bručal za mrežami a nebehal by na javisku s rukou v rozkroku (ak som teraz urazila Majklov fanklub, je mi to dajako jedno). Nie je to o záchrane geniálneho jedinca. Lebo takých bolo a bude. Aj bez nich svet pôjde ďalej a prídu ešte geniálnejší a lepší, ale je to o peniazoch. Preto sa snažíš a hovoríš si, že keď to alebo ono dosiahneš, budeš šťastný.

Byť šťastný sa však nespája s budúcim časom. Neplatí, že budem šťastný, keď postúpim vyššie v našej korporátnej spoločnosti, kúpim si fajné auto alebo keď zbalím tú krásnu pipinu s kerkou draka nad riťkou. Postúpi debil z iného oddelenia, auto nabúraš a drak bude chŕliť oheň na niekoho celkom iného, ktorý bude dávať pipinu odzadu. Ale voľba byť šťastný alebo nebyť ostáva na tebe. Najlepšie ešte dnes. Memento mori, carpe diem. Kapišto?

Ak stále nie, tak si predstav, ako sa ti vráti decko z chatovice, kde sa zgrupili všetci tínejdžeri, čo si svoje odkrútili v špitáloch a povie ti, že sa celý víkend bavili o operáciách a poobede v rámci siesty si všetci vytiahli svoje lieky. Ten najzábavnejší Ondro mal liekov toľko, že si všetci sprvu mysleli, že ich ide rozdávať. Zhrozíš sa, že omg, decká, vy to neviete roztočiť a decko na teba čumí, že veď my sme to roztočili. Kecali sme o tom, čo nás žerie, lebo zdraví rovesníci by nás s tými kecami poslali do riti a s rodičmi to tiež nejde, nie preto, že sú mamuti, ale hlavne matere sú prudko sentimentálne a revú pri tých spomienkach a oni predsa chcú spomínať. A tie haldy liekov, to je vlastne sranda, lebo ich hlcú jak dôchodcovia a bavia sa o chorobách jak dôchodcovia a keďže väčšina z nich nie je sprostá a vie, že sa dôchodku nedožije, tak si to odkrútia už teraz, však čo.

Však čo? Čumíš na toho tvora a uvedomuješ si, že keď sa teraz naserieš, že v obľúbenej reštike nemali quinou a susedov psisko tak prdí, že ťa to o tretej ráno zobudilo, budeš vyzerať ako idiot. A už chápeš, že byť šťastný znamená žiť obyčajný život, ktorý väčšina z nás žije. Na pohrebe tínedžerky, ktorá vedela, že ju čaká rok-dva života, som sa rozprávala s jej mamou a keď som sa čudovala, prečo babenka stále chodila do školy namiesto užívania si posledných mesiacov života, čudovala sa ona mne, čo to táram. Ten život, ktorý žila, ju bavil, napĺňal jej dni a tak chodila do školy po vedomosti, ktoré jej v neexistujúcej budúcnosti boli na ťaví prd. Ale dávalo jej to zmysel, robilo ju to šťastnou. A tak možno hľadáme niečo, čo už máme.