Vo svojich (bohužiaľ už pomerne dávnych) študentských časoch som mal to šťastie (bez irónie), že som sa dostal, v rámci privyrobenia si, k práci chovateľa zvierat v bratislavskej zoologickej záhrade. Bez srandy, je to zaujímavá, nevšedná a pre vaše okolie väčšinou aj exotická práca. Keby pláca, ktorú za ňu dostanete, stačila na dôstojný život a tesne nelízala minimálnu mzdu (vďaka Obama!) ktovie, možno by som ju robil doteraz.
Malá odbočka. Tí, ktorým sa už teraz trasú pršteky, aby v diskusii mohli rozkrikovať zaostalé názory hodné vypatlancov zo začínajúcej Slobody zvierat 90. rokov, ako je každá zoo žalostné väzenie a zvieratkám by bolo lepšie na slobode a podobne, nech
a) idú rovno do prdele
b) rozšíria svoje obzory napríklad o veci ako činnosť EAZA, reintrodukcie druhov zvierat, ktoré by bez ZOO už dávno vymreli a následne, nech idú do prdele.
Áno, áno, viem, naša zoo nie je práve na špici Európskeho meradla kvality, ale myslím si, že od metrových kovových klietok viktoriánskych dôb má už dosť ďaleko. Áno, áno, viem, medvede. Ale nemenovaná osoba mi nedávno (v 2005-tom) sľúbila, že sa to zmení a je to v poradovníku, tak ticho! Koniec odbočky.
Čo je ale na tejto práci minimálne tak zaujímavé ako tvory v klietkach vo výbehoch, sú tvory, ktoré sa po zoologických záhradách pohybujú voľne a vo veľkej väčšine mimo výbehov – takzvaní návštevníci. V skutočnosti sú nemenej zaujímaví aj niektorí chovatelia a ich príhody, to však možno niekedy inokedy. Zatiaľ si vysvetlíme, prečo je medzi zamestnancami v bežnej komunikácii slovo "návštevník" väčšinou používané ako synonymum slova debil, a ako sa vyhnúť zaradeniu do tejto nelichotivej kategórie.
Predpokladám, že zamestnanci múzeí, galérií a vôbec všetkých inštitúcií, ktoré navštevuje verejnosť, majú podobné skúsenosti, ale pochybujem, že až v takom množstve a intenzite. Zrejme to bude spôsobené tým, že (česť výnimkám) ľudia o zvieratách a ich chove vedia prd (for the record, pozeraním nášho skvostného nového seriálu na Hnojke sa to nezlepší). O čo všetko teda ide? Tak poďme na to.
Pravidlo č. 1 – Keď o zvierati nič neviem, držím hubu (a radšej si prečítam tabuľku)
Je všeobecne známe, že väčšina ľudí v akejkoľvek situácii na akúkoľvek tému prezentuje svoj Názor, hlavne keď o situácii/téme nič nevedia. Zoo nie je výnimkou, a tak sa okoloidúci ošetrovateľ často dozvie o svojich chovancoch niečo nové.
„Pozrite sa, pakôň, to je predok koňa,“ poučuje múdro otecko svoje deti. Jasné, predkovia koní mali rohy a naša záhrada ich spätne vyklonovala z krvi komára zakonzervovaného v treťohornom jantári. Na smejúcu sa skupinu chovateľov stihol ešte dotyčný hodiť nechápavo ukrivdený pohľad.
A takých príkladov mám na tri ďalšie články. Leňochod: „Fíha, zvláštna opica“. Pásavec: „To je ježko?“ Morské prasa (!): „Jéj, mladé diviačiky!“
Priepastný nedostatok vedomostí u ľudí, čo napríklad pracujú v niektorej motrokárni a „divoké“ zviera naposledy videli v obrázkovej knihe edície Okná do sveta, ešte viem pochopiť. Raz som však zažil nasledovnú situáciu. Učiteľ stojí so svojimi žiakmi pred výbehom tiav. Žiak sa ho pýta, prečo majú jedny ťavy jeden hrb, a iné zasa dva. Nastražím uši. Učiteľ so suverenitou svojmu povolaniu vlastnou vyhlasuje, že jednohrbé sú samice a dvojhrbé sú zasa samce. Mne padá na zem kýbeľ s granulami. Ak som vám práve rozbil predstavu o tejto časti zvieracej ríše a chystáte sa skutočný rozdiel gúgliť, dajte si facku.
Z tejto témy v zoo chyruje ešte jeden príbeh, ktorého účastníkom som našťastie nebol ja, inak by ma asi vyhodili za napadnutie. Jeho hrdinom je totiž opäť istá učiteľka, ktorá sa pred šimpanzami oborila na úbohú staršiu kolegyňu o tom, ako je to možné, že máme gorily (!) označené ako šimpanzy a ktorý hlupák za toto u nás zodpovedá. Na celkom logický protiargument, že je to preto, lebo naozaj ide o šimpanzy, dotyčná začala opäť vrieskať, že nech ju láskavo nejaká negramotná chovateľka nepoučuje, že ona predsa vie rozoznať gorilu od šimpanza, že ona študovala na UK-čke biológiu. Ak je to pravda, docent Gulička sa zrejme doteraz otáča v hrobe.
Pravidlo 2 – Skla sa nechytám (a už vôbec naň neklopem)
Možno to niekoho prekvapí, ale to, že sú sklá na výbehoch či v pavilónoch (takmer vždy niekedy) čisté, je spôsobené faktom, že ich chovatelia (áno, máme to na starosti my, nie upratovačky) každý deň drhnú. Takže ak ste sa behom návštevy v zoo z akéhokoľvek (akého??) dôvodu o takéto sklá opierali rukou, prípadne ste nechali svoje deti na takéto sklá packať a večer toho dňa vám bolo čudne, prípadne ste vracali krv, tak vás pri tom zrejme videl niektorý pracovník záhrady a preklial vás.
Klopanie na sklo patrí do kategórie obťažovania zvierat, takže si ho preberieme v nasledujúcom pravidle, a tu uvediem už len jeden top zážitok z tejto kategórie.
Jedno leto som pracoval na rajóne Terárium – exotárium (fajn zvieratá, ale veľa skiel). Vyjdem si do chodby s kýbľom a stierkou a vidím, že za iných okolností celkom sympatický mladý párik hľadí na tamaríny. Mužskú časť páriku pre účely tohto príbehu nazvime Idiot. Idiotova hnusná mastná spotená ruka sa totiž celým svojim povrchom opiera o sklo expozície.
Vzdychnem, namočím stierku a začnem sa k páru prepracovávať. Keď umývam priľahlú vitrínu, Idiot sa pustí a uvoľní mi miesto. Vitrínu umyjem, zotriem a hádajte čo. On sa opäť nahne a... OPRIE! sa o sklo znovu. Môj smrtiaci pohľad preniká mrakmi, tieňmi, zemou aj ľudským telom. Idiot niečo z toho zrejme zaregistruje, vezme frajerku a vyjde von z pavilónu. Ja ešte chvíľku predýchavam zážitok, no nakoniec sa relatívne v poriadku opäť púšťam do práce. Idiot podľa mňa toho večera zomrel na krvácanie do mozgu.
Pravidlo 3 – Neotravujem a nedráždim zvieratá (lebo)
Oproti predchádzajúcim dvom na prvý pohľad vcelku jasné pravidlo. Niektorým ľudom však zaplatenie závratného vstupného dáva pocit, že celá záhrada až po najmenšiu potkanokenguru sa teraz musí pretrhnúť, aby im ponúkla všemožné, pestré a dokonalé momenty zo svojho života, ideálne vrátanie párenia, či vrhnutia mladých. Pre takých ľudí mám novinku – zoo je (v letnom režime) otvorená od rána do večera a v tejto dobe si zvieratá niekedy dovolia napríklad aj spať či zaliezť na miesta, odkiaľ ich nie je dobre, prípadne vôbec, vidieť.
Táto skutočnosť vedie prekvapivé množstvo ľudí k nemilým pokusom vzbudiť v takýchto nedisciplinovaných chovancoch aktivitu. Najčastejším spôsobom je už spomínané vyklopkávanie, prípadne vyslovené trieskanie na sklo s komentármi ako „Hej, pohni sa trochu!“ „U-ú, žiješ?“ „Ježiš to je nudný had, keby na mňa aspoň zažmurkal.“
Vyšším levelom je hádzanie rôznych predmetov do zvierat – najčastejšie konárikov. Za to si, pochopiteľne, pristihnutý spravidla vyslúži ostré napomenutie zo strany zamestnanca. V horších prípadoch to však bývajú kamene.
Nasledujúci, bohužiaľ, skutočný príbeh, sa stal ešte v dobe existencie starých klietok pre šelmy (hej, tých čiernych). Ako stredoškolák som bol so svojou triedou v zoo na exkurzii (už vtedy som tam príležitostne brigádoval) a mal som prirodzenú potrebu sa pred spolužiakmi naparovať, ukazovať im, čo kde je, prípadne si demonštratívne tykať s okoloidúcimi zamestnancami. Zrazu sa ale moje videnie zastrelo a myslel som si, že sa mi sníva. Asi o dva roky mladší výrastok hádzal dosť veľké šutre po pume, ktorá mala tú drzosť sedieť čiastočne zakrytá v prieleze do vnútornej ubikácii. Myslím, že aj kričal niečo ako „Poď von!“
Než som sa spamätal a odhodlal k činu, predbehla ma spolužiačka. Výrastka chytila za ruku, niečo na neho zakričala a vrazila mu celkom solídnu facku. Okamžite sa tým u mňa dostala z kategórie „vcelku OK, ale kamoší sa s pičami“ do „milá, pekná, mám ju rád“. A keďže som bol práve mimo službu, jednu som mu drbol tiež. Ako v tej reklame – na nezaplatenie.
To by bolo zatiaľ asi všetko. Ak bude záujem, nabudúce prikročíme k pravidlám okolo fotenia a toho, prečo nie je dobrý nápad niektoré zvieratá hladkať.